Foto: Perspecsys Photos

Kybernetická bezpečnosť Slovenska: čaká nás svetlá budúcnosť?

Kybernetická bezpečnosť patrí v poslednom období medzi najdiskutovanejšie bezpečnostné témy a v súčasnosti ju vnímame najmä v intenciách širšieho trendu rozširovania významu tradičných koncepcií medzinárodnej bezpečnosti...

Foto: jan Sefti

Budú Kurdi znovu podvedení?

V prvej línii boja proti Islamskému štátu (Daesh) nie sú ani spojenecké jednotky, ani jednotky Ruska. V boji na zemi sú už mesiace najspoľahlivejší bojovníci najpočetnejšej menšiny na svete bez vlastného štátu. Kurdi dne...

Foto: Mark

Evropa, i ta střední, má za sebou těžký rok. Ještě těžší ji však čeká

Ještě donedávna se nám zdálo, že tady ve střední Evropě bude míru naší spokojenosti s daným rokem určovat, kolik jsme dostali ten rok přidáno, jak se dařilo ekonomice celkově a kam jsme se o prázdninách podívali na dovol...

Foto: Francois Walschaerts

Nová susedská politika EÚ

Popri dramatických udalostiach v krajinách európskeho susedstva priniesol rok 2015 aj opätovné prehodnotenie Európskej susedskej politiky. Revízia je nutnou reflexiou na zmenené prostredie a výzvy, ktoré destabilizujú kr...

Foto: Marco Fieber

Informačná vojna – nová bezpečnostná hrozba pre Európu

Informačnej vojne a jej vplyvu sa v médiách v poslednom období venuje značná – i keď v mnohých prípadoch len povrchná – pozornosť, ktorá odhaľuje len veľmi málo o jej skutočnej sile a efektivite. V súčasnosti sa hovorí n...

Najčítanejšie články

object(WP_Post)#271 (24) {
  ["ID"]=>
  int(1776)
  ["post_author"]=>
  string(2) "54"
  ["post_date"]=>
  string(19) "2016-01-19 12:03:13"
  ["post_date_gmt"]=>
  string(19) "2016-01-19 12:03:13"
  ["post_content"]=>
  string(14082) "Štvrtý najpočetnejší národ Blízkeho východu je komunita jednotná rasovo, kultúrne a jazykovo – s odchýlkami dialektov, väčšinou sunitského vierovyznania. Nesemiti a Neturci, pôvodní obyvatelia regiónu, veria, že sú potomkami starovekých Iráncov, ktorí žili na území pred arabskou a tureckou inváziou začiatkom siedmeho storočia nášho letopočtu. Odhaduje sa, že na svete ich žije až 35 miliónov, roztrúsených najmä v oblasti Turecka, Sýrie, Iraku a Iránu. Po celé storočia sa však nikdy nedokázali zjednotiť natoľko, aby presvedčili silnejšie národy o nutnosti existencie vlastného štátu.

Po prvej svetovej vojne poslali Kurdi do Versailles dokonca svojich vyjednávačov, dúfajúc, že víťazné mocnosti splnia svoje sľuby a získajú pre nich bezpečné hranice. Hoci im Sèvreská zmluva v roku 1920 prisľúbila vlastné územie, Turci pod vedením Mustafu Kemala Atatürka dokázali veľmi rýchlo získať územie sľúbené Kurdom pod vlastnú správu. Prerokovanie povojnových zmlúv v Lausanne v roku 1923 uznalo nové turecké hranice a Atatürkovo Turecko. Kurdská menšina bola rozdelená medzi Turecko, francúzsku Sýriu a Irán a britský Irak. 

Kurdi v Turecku (Severný Kurdistan)

Pri budovaní tureckého národného cítenia v krajine po nástupe sekulárnej vlády otca Turkov Atatürka nemali Kurdi šancu. Nacionalisti Kurdov prenasledovali, často úplne popierali ich existenciu a v extrémnych prípadoch masakrovali. Ozbrojená mobilizácia z druhej strany sa začala až o pol storočia neskôr.

Stranu kurdských pracujúcich (PKK) založil koncom sedemdesiatych rokov študent Abdullah Öcalan, ktorý je stále jej vedúcou osobnosťou. Snahou strany bolo pôvodne vytvoriť samostatný štát na východe a juhu Turecka spolu s časťami severovýchodnej Sýrie a severozápadného Iraku, držiac sa marxisticko-leninských princípov, vrátane prerozdelenia pôdy a pretvorenia sociálnych štruktúr. V roku 2000, rok po tom, ako Öcalana v Keni chytila turecká bezpečnostná služba a uväznila ho na ostrove Imrali, PKK úplne upustila od separatistickej snahy, no strety medzi tureckými jednotkami a ozbrojencami z PKK pokračovali. Roky konfliktu si na oboch stranách vyžiadali spolu vyše 40 000 životov. PKK dnes stále evidujú ako teroristickú organizáciu nielen Turci, ale aj Európska únia či Spojené štáty.

Hasiť ohne začiatkom nového milénia nebolo ľahké. K moci nastúpila ambiciózna strana dnešného prezidenta Spravodlivosť a rozvoj (AKP). Erdogan v tomto období a na začiatku svojej vlády povolil najväčšej tureckej menšine mnohé ústupky, napríklad vyučovanie kurdského jazyka, podporoval kultúru a tradície, dokonca povzbudzoval Kurdov zúčastňovať sa parlamentných volieb a poslať do nich zástupcov. Medzi menšinou sa tak stal pomerne obľúbeným, napriek tomu však integračné a ľudskoprávne snahy po celú dobu prežívali množstvo výziev. Od roku 2009 bolo uväznených tisíce kurdských aktivistov, právnikov, novinárov, študentov a politikov najmä pre podozrenia z terorizmu a spolupráce s PKK.

Vrcholom politických snáh o integráciu bol začiatok negociácií medzi Ankarou a PKK pred tromi rokmi, ktoré mali ustanoviť konečný mier medzi oboma stranami. No Erdoganove skutočné ambície vládnuť jednoliatej krajine aj za cenu ústupkov Kurdom boli otázne hlavne po júnových voľbách tohto roka.

Po krátkom prímerí sa napádanie partizánskych skupín opäť zintenzívnilo v lete, a to krátko po tom, ako si vládna AKP nedokázala v júlových voľbách zaistiť dostatočný počet hlasov a krajina sa ocitla v politickej nestabilite.

Okrem politiky sa situácia Ankare vymkla spod kontroly aj v častiach krajiny s väčšinovým kurdským obyvateľstvom. Zlomom, ktorý v rovnakom čase pozastavil mierové rokovania s PKK, bolo zavraždenie dvoch členov tureckej colnej stráže v meste Suruç. Za ním nasledoval masívny samovražedný útok príslušníkov Daesh, ktorý zabil desiatky kurdských civilistov. Práve v tom čase Kurdi v regióne hľadali pomoc a podporu pri rekonštrukcii severosýrskeho mesta Kobani. Turci, ale aj koalícia pod vedením Spojených štátov vtedy v napätí pozorovali, či sa Islamský štát dostane prakticky na dohľad z tureckej hranice, ale práve vďaka Kurdom sa tak nakoniec nestalo a Ankara i NATO si mohli vydýchnuť. Tak bol aspoň naoko predstavovaný postoj spojencov. Odpoveďou Ankary však boli nálety na kurdské pozície v Iraku aj v Turecku, označované ako odvetné za zabitie tureckých policajtov a uskutočňované pod zámienkou bombardovania teroristov z Islamského štátu.

Na politickej scéne to až do novembra vrelo. Najväčšiu stratu, ktorá v júni ohrozila opätovnú vládu AKP, vtedy zaznamenali v juhovýchodných oblastiach krajiny. Kurdská menšina stavila namiesto Erdoganovcov na stále populárnejšiu stranu HDP. Ľudovodemokratická strana, ktorá vznikla len v roku 2012, zmobilizovala nielen kurdskú, ale aj iné menšiny, vrátane náboženských či sexuálnych. Prekročením vysokej desaťpercentnej hranice prístupnosti do parlamentu sa HDP stala štvrtou parlamentnou stranou a počty kresiel značne ovplyvnili scénu. AKP nedokázala zostaviť vládu a opakované voľby sa mali uskutočniť v atmosfére ohrozovania teroristami z PKK aj z Daesh.

V novembrových opakovaných voľbách AKP presvedčila, že stabilita v krajine bez nej nie je možná a opäť aj po trinástich rokoch samovlády zostavila koncom mesiaca jednofarebnú vládu. Výsledky naznačujú, že pre pokoj v krajine vrátilo svoj hlas AKP aj obrovské množstvo Kurdov. V tom čase na chvíľu utíchli aj útoky kurdských ozbrojencov na juhovýchode krajiny. Mnohí tak polemizujú o tom, či teroristické bunky (alebo dokonca Daesh) nespolupracovali s vládou v snahe vyvolať vlnu paniky a zaistiť strane jednofarebnú vládu.

Kurdi v Sýrii (Západný Kurdistan)

Rovnako ako v Turecku sú Kurdi najpočetnejšou menšinou aj v Sýrii. Pred občianskou vojnou predstavovali asi 13 percent sýrskeho obyvateľstva. A hoci prohibícia kurdskej kultúry nedosahovala v Sýrii také rozmery ako v Turecku či Iraku, ich autonómnu oblasť Damask oficiálne nikdy neuznal.

Obdobou kurdskej skupiny PKK pôsobiacej v Turecku je v regióne sýrskeho Kurdistanu (Rojava) od roku 2004 YPG (Ľudové ochranné jednotky). Ide o hlavné ozbrojené sily samosprávnej zložky severu krajiny, ktoré riadi Kurdský najvyšší výbor. Tento orgán vznikol pod patronátom irackých Kurdov a prezidenta samosprávnej oblasti v Iraku Masúda Barzáního (viac nižšie v časti Irak). YPG, sformované práve v Iraku, ktorých členská základňa sa odhaduje na 50 000, boli pôvodne poskytnuté na ochranu Kurdov v Sýrii ešte v roku 2011. Dnes sú títo vojaci jednými z najväčších postrachov militantov z Daesh.

Stranu demokratickej únie (PYD), ktorá je súčasťou samosprávnej vlády Rojavy, považuje turecký prezident za predĺženú ruku tureckej PKK. Salih Muslim, vedúca osobnosť PYD, však tvrdí, že „medzi stranami neexistuje operačná linka, no je jasné, že oba tábory sú si ideologicky blízke“. Turecké podozrenia o ideologickej spriaznenosti Kurdov z rôznych krajín priškrtili všetky druhy podpory, ktoré mohli teoreticky prichádzať sýrskym Kurdom zo severu.

V súčasnosti sú Kurdi v Rojave na pokraji humanitárnej krízy, odrezaní od dodávok z väčšiny svetových strán. Ekonomické ambície irackých Kurdov, geopolitické kalkulácie v Turecku a militantná kombinácia islamizmu a neonacionalizmu v rebelmi kontrolovanej Sýrii ako hlavné faktory sa spojili a izolovali túto menšinu v Sýrii. Mnohé mestá prežívajú na dvoch hodinách elektrickej energie denne a aj napriek tomu, že možno ašpirujú na nezávislú, demokratickú a sekulárnu budúcnosť, mnohých zrejme nečaká žiadna pozitívna budúcnosť. Títo antiislamisti aj antibaasisti chcú v rámci novej Sýrie jednoznačne získať autonómnu oblasť. Antisekulárne sily Slobodnej sýrskej armády však považujú za porovnateľný druh prekážky v týchto ambíciách ako autoritatívny režim v Damasku. 

Kurdi v Iraku (Južný Kurdistan)

Historické utrpenie Kurdov v Iraku možno označiť – čo sa počtu obetí z ich radov týka – za najväčšie. Keď v sedemdesiatych rokoch rebelovali proti diktatúre Saddáma Husajna, podpora prichádzala zo strany Spojených štátov aj iránskeho šacha. Známa dohoda medzi Iránom a Irakom, ktorú zaranžoval Henry Kissinger, nakoniec vyniesla nové územie len Iránu a na Kurdov sa vtedy zabudlo – Američania zastavili tok dodávok a Saddám Husajn nechal popraviť takmer 180 000 rebelujúcich členov menšiny. „Zahraničná politika,“ povedal vtedy Kissinger, „by sa nemala mýliť s misionárskou prácou.“

Po prvej vojne v Zálive v roku 1991 sa Kurdom podarilo založiť autonómiu v severnej časti krajiny. Od americkej invázie v roku 2003 existuje ako kvázi suverénna entita s vlastným politickým systémom, ekonomickými záujmami i ozbrojenými silami. Barzáního vládna strana si drží pri tele sesterské strany v Sýrii aj v Iráne. Na rozdiel od tureckej PKK vidia spoločnú budúcnosť Kurdov omnoho konzervatívnejšie. Minister zahraničných vecí irackého Kurdistanu Falah Mustafa Bakír dokonca nedávno povedal, že vláda v irackom Kurdistane oceňuje spoluprácu so staronovou tureckou vládou: „Ak by to nebolo pre Turecko, kurdský región by nemohol vyvážať vlastnú ropu mimo hraníc.“ PDK má prozápadné cítenie orientované na obchod zakorenené v čistom kmeňovom rozložení irackých Kurdov, čo je jasné aj z priamych rodinných väzieb jej prominentných lídrov. PKK sa na druhej strane hlási k ľavicovým hodnotám zakoreneným vo fundamentálnych začiatkoch strany zo sedemdesiatych rokov.

Pešmerga (v preklade tí, ktorí bojujú so smrťou) sú ozbrojené sily autonómneho regiónu irackého Kurdistanu. Práve ich odhodlanosť bojovať s momentálne jednou z najvýraznejších teroristických skupín na svete – Daesh – urobila v poslednom období z bojovníkov Pešmergy priam hrdinov regiónu. Minister zahraničných vecí irackého Kurdistanu Falah Mustafa Bakír na nedávnej konferencii vo Viedni vystupoval veľmi sebavedomo, no žiadal väčšiu – najmä finančnú podporu zo zahraničia: „Chceme byť vašimi partnermi v boji proti ISIL,“ povedal predstaviteľom západných štátov. Podľa neho nedostali Kurdi v Iraku za svoje služby vo verejnom sektore, ale ani vojaci z Pešmergy zaplatené už od júna tohto roka a situácia sa nezlepšuje.

Kurdská autonómna oblasť v Iraku už dlhú dobu spolupracuje so zahraničnými investormi. Krajinu brázdia nové SUV, Exxon Mobile podpísal s vládou dohodu o ťažbe ropy, Američania, Francúzi aj iné krajiny už majú v zóne svoje konzuláty. Nebyť teroristickej hrozby, obe strany si ďalšiu spoluprácu vedia veľmi živo predstaviť. 

Samostatnosť zatiaľ v nedohľadne

Podporu Kurdom už teraz poskytujú v rôznych formách Spojené štáty aj Rusko. Skutočnej nezávislosti Kurdov sa v regióne najviac bojí Ankara, ktorá už niekoľkokrát varovala obe veľmoci a žiadala zastavenie dodávok zbraní. Premiér Davutoglu sa nechal počuť, že jeho krajina má dôkazy o tom, že spolupráca medzi PKK a PYD je viac ako živá. Po zostrelení ruského lietadla nad územím Turecka sa situácia ešte viac komplikuje najmä vo vzťahoch Ankary s Moskvou. Už dnes je jasné, že pre Rusov budú odporúčania Turecka nepodporovať v Sýrii niektorú zo strán asi také dôležité ako pre Kurdov smer, odkiaľ bude prúdiť ich munícia.

Je možné, že Kurdi budú pokračovať vo vytváraní svojich kvázi štátov v regióne bez toho, aby tlačili na suverénne a jednotné územie aj potom, ako bude Daesh porazený. Rétorika kurdských predstaviteľov, bojovníkov, ale aj bežných členov minority však naznačuje niečo iné: snaha o nezávislosť a vlastné územie z častí Iraku a Sýrie stále postupuje do popredia. Vnútorná nejednotnosť Kurdov však smerovaniu nepomáha.

Spomínaný rozkol medzi PKK pôsobiacou v Turecku , ktorú Západ považuje za teroristov, a prozápadne orientovaných Kurdov v Iraku nie je v súčasnosti taká viditeľná ako v minulosti. Spoločný nepriateľ spája naoko aj ich. Ale keď príde na lámanie chleba, možno len polemizovať o tom, či bude dohoda o vytvorení štátu pre všetkých Kurdov možná. A v neposlednom rade či sa stretne aj s pochopením potenciálne víťazných strán. Podpora štátov NATO pre Turecko a Ruska pre al-Asada je dnes natoľko silná, že v blízkej budúcnosti môžu obe veľké strany zabudnúť, kto udržiaval frontovú líniu živú a nedovolil omnoho väčšie postupy ozbrojencom z Daesh. Večne bojujúci Kurdi tak nemusia byť v žiadnom z potenciálnych scenárov vývoja víťazmi."
  ["post_title"]=>
  string(29) "Budú Kurdi znovu podvedení?"
  ["post_excerpt"]=>
  string(702) "V prvej línii boja proti Islamskému štátu (Daesh) nie sú ani spojenecké jednotky, ani jednotky Ruska. V boji na zemi sú už mesiace najspoľahlivejší bojovníci najpočetnejšej menšiny na svete bez vlastného štátu. Kurdi dnes bojujú s odhodlaním a vierou, že tentokrát ich „mocnosti“ nakoniec nehodia pod vlak v snahe o vytvorenie vlastného štátu. Podpora žiadnej strany im nikdy nevyniesla vlastné územie a je možné, že to nebude inak ani v tomto desaťročí. Dostanú Kurdi za svoje „služby“ a dôveru, ktorú majú naoko u Spojených štátov aj Ruska, zaslúženú odmenu v podobe samostatnej krajiny? Mnohí v to veria. No dnes stále ide najmä o  prežitie. "
  ["post_status"]=>
  string(7) "publish"
  ["comment_status"]=>
  string(4) "open"
  ["ping_status"]=>
  string(4) "open"
  ["post_password"]=>
  string(0) ""
  ["post_name"]=>
  string(26) "budu-kurdi-znovu-podvedeni"
  ["to_ping"]=>
  string(0) ""
  ["pinged"]=>
  string(0) ""
  ["post_modified"]=>
  string(19) "2016-01-19 12:03:13"
  ["post_modified_gmt"]=>
  string(19) "2016-01-19 12:03:13"
  ["post_content_filtered"]=>
  string(0) ""
  ["post_parent"]=>
  int(0)
  ["guid"]=>
  string(44) "http://zahranicnapolitika.dennikn.sk/?p=1776"
  ["menu_order"]=>
  int(0)
  ["post_type"]=>
  string(4) "post"
  ["post_mime_type"]=>
  string(0) ""
  ["comment_count"]=>
  string(1) "0"
  ["filter"]=>
  string(3) "raw"
}
Foto: jan Sefti

Budú Kurdi znovu podvedení?

V prvej línii boja proti Islamskému štátu (Daesh) nie sú ani spojenecké jednotky, ani jednotky Ruska. V boji na zemi sú už mesiace najspoľahlivejší bojovníci najpočetnejšej menšiny na svete bez vlastného ...

object(WP_Post)#270 (24) {
  ["ID"]=>
  int(1756)
  ["post_author"]=>
  string(2) "83"
  ["post_date"]=>
  string(19) "2015-12-18 09:39:14"
  ["post_date_gmt"]=>
  string(19) "2015-12-18 09:39:14"
  ["post_content"]=>
  string(12223) "Informačná vojna nie je ani zďaleka novým pojmom v oblasti konfliktov. Niektoré z jej prvkov boli využívané už v antických časoch, no iné sa logicky objavili až s príchodom informačnej doby. Informačnú vojnu je však ťažké presne definovať, pretože má hneď niekoľko dimenzií – informačnú, psychologickú a kybernetický. Navyše je informačná vojna súčasťou hybridnej vojny, ktorá z hľadiska definície aj obsahu predstavuje rovnako komplikovaný a komplexný fenomén. 

Informácia na prvom mieste

Nosným ťažiskom informačnej vojny je informácia, ktorá sa dá využiť niekoľkými spôsobmi. Prvým je manipulácia, teda poskytnutie nesprávnej informácie protivníkovi s cieľom zmiasť ho alebo ovplyvniť jeho rozhodnutie. Tak prebehlo napríklad vylodenie v Normandii počas 2. svetovej vojny, keď spojenci využili manipuláciu s informáciami na odlákanie pozornosti Nemecka od skutočného miesta vylodenia. Druhým spôsobom, ako využiť informáciu, je vyvolanie strachu, a tým odradiť protivníka od neželaného konania. V tomto prípade ide o klasické odstrašovanie, ktorým bolo charakteristické obdobie studenej vojny. Po tretie, informácia môže byť využitá na ovplyvnenie verejnej mienky, či už doma alebo v zahraničí. Na domácej pôde ide najmä o ovplyvnenie verejnej mienky s cieľom dosiahnuť podporu obyvateľstva pri určitých politických rozhodnutiach alebo presvedčiť domáce obyvateľstvo o nutnosti určitých krokov. Takisto je možné ovplyvňovať verejnú mienku na území iného štátu presne s opačným cieľom – podkopať dôveru ľudí voči štátu, a tak ovplyvniť rozhodnutia ich čelných predstaviteľov. A posledným, najrozšírenejším spôsobom, ako využiť informáciu, je v informačnom priestore (kyberpriestore). Kyberpriestor umožňuje jednotlivcom manipulovať, využívať, získavať a vkladať informácie v obrovskom rozsahu. Kybernetick operácie si však vyžadujú samostatnú analýzu, pretože ide o rozsiahlu súčasť informačnej vojny. 

V informačnej vojne sa, samozrejme, nevyužíva informácia len jedným spôsobom, ide vždy o kombináciu viacerých spôsobov s cieľom dosiahnuť čo najlepší efekt, a najmä rozšírenie internetu otvorilo možnosti neobmedzenej manipulácie s informáciami – propagandy. 

Propaganda sa na dosahovanie vojenských a politických cieľov využívala už od nepamäti, ale až Ruská federácia pod vedením prezidenta Vladimíra Putina dokazuje, že ak sa propagande venuje dostatok zdrojov, pozornosti a času na prípravu, stáva sa z nej veľmi efektívny politický nástroj. Samozrejme, so šírením propagandy je možné stretnúť sa aj v prípade iných štátov, avšak Rusko má v tejto oblasti bohaté skúsenosti a je zaujímavé sledovať, akým spôsobom sa propaganda šíri doma a v zahraničí, a aké ciele tým Rusko sleduje.   

Ruská informačná vojna  

Rusi majú s využitím informačnej vojny a so šírením propagandy dlhoročné skúsenosti. Propaganda sa v Rusku využívala najprv na šírenie ideológie marxizmu a leninizmu, neskôr sa stala nástrojom súperenia so Spojenými štátmi počas obdobia studenej vojny. Od rozpadu Sovietskeho zväzu sa propaganda v Rusku dostala do úzadia, resp. nebola využívaná v takej miere ako počas studenej vojny. Od anexie Krymu Ruskou federáciou v marci 2014 však jej šírenie dosiahlo nebývalé rozmery. Najvýraznejšiu aktivitu zaznamenali štáty strednej Európy, Pobaltia a Ukrajiny. Súčasné politické elity nevenujú propagande veľkú pozornosť, no z dlhodobej perspektívy ide o veľmi nebezpečný fenomén, ktorý si, práve naopak, vyžaduje maximálnu pozornosť. Otázkou ostáva, prečo je ruská propaganda taká efektívna, aké sú jej ciele a ako sa jej môžeme brániť. 

Efektivita propagandy Ruskej federácie závisí od niekoľkých faktorov – hlavnej myšlienky, spôsobu šírenia a množstva investovaných finančných prostriedkov. Kľúčovú úlohu v šírení propagandy, samozrejme, zohráva hlavná myšlienka, ktorá je síce prepracovaná, ale stále znie veľmi jednoducho, má konkrétny cieľ a šíri sa z jedného centra. Hlavné ciele by sa dali  zhrnúť do nasledujúcich bodov – Spojené štáty chcú ovládnuť svet, Spojené štáty podporujú teroristov (ISIL, Taliban, al-Káida a iné), NATO je agresor rozširujúci sa na východ, NATO na čele so Spojenými štátmi je hrozbou pre Rusko a jeho záujmy. Vo väčšine správ šíriacich ruskú propagandu je možné nájsť niektorý z predchádzajúcich bodov a navyše je v nich Rusko vykreslené ako obeť agresivity Západu. 

Aj spôsob šírenia propagandy je veľmi prepracovaný. Všetky správy sú vypracované profesionálmi z ruských spravodajských agentúr a vedome šírené ďalej platenými podporovateľmi Ruska a nevedome ľuďmi, ktorí týmto správam uverili. Najväčšia devíza týchto správ spočíva v ich spracovaní. Jednotlivé správy nie sú pripravované celoplošne, ale sú určené pre konkrétne skupiny ľudí v ich národnom jazyku. Ľudia sa tak dostanú k týmto správam jednoduchšie a bez nutnosti prekladu. Samozrejme, bez mohutných investícií nie je takéto cielené šírenie propagandy dlhodobo udržateľné. 

Najväčšie ruské spravodajské agentúry (RT, Ria Novosti a Sputnik News) disponujú značným rozpočtom. Rozpočet agentúry RT (bývalá Russia Today) sa v rokoch 2007 – 2015 pohyboval na úrovni 120 miliónov dolárov, pričom vrchol dosiahol v rozmedzí rokov 2013 – 2014 so sumou až 400 miliónov dolárov. Sputnik News a Ria Novosti spoločne disponujú rozpočtom okolo 200 miliónov dolárov ročne. Nehovoriac o investíciách do lokálnych médií, ktoré podporujú šírenie propagandy. Kombinácia týchto troch faktorov robí ruskú propagandu efektívnou, no na efektivite má svoj podiel aj fakt, že väčšinu veľkých médií v Rusku vlastní vláda, teda sú koordinované centrálne.        

Samozrejme, takáto finančne, časovo a personálne nákladná iniciatíva musí sledovať aj konkrétne ciele. Základným cieľom ruskej propagandy je zmiasť bežných občanov prekrúcaním pravdy,podkopať dôveru občanov voči štátu a inštitúciám, narušiť vzťahy a spoluprácu členských štátov Európskej únie a Severoatlantickej aliancie, a tým oslabiť ich vnútorné štruktúry. Napríklad dosiahnuť zrušenie sankcií, ktoré na Rusko uvalila EÚ, alebo skomplikovať dosiahnutie konsenzu v EÚ a NATO pri dôležitých rozhodnutiach. Ako príklad môžeme uviesť spoluprácu krajín V4, ktoré napriek spoločnej histórii a kultúre v súčasnosti nevedia nájsť spoločný prístup k Rusku. 

Stačí sa pozrieť na vyjadrenia jednotlivých najvyšších predstaviteľov štátov V4 o vojne na Ukrajine. Poľsko dlhodobo varovalo pred agresívnym správaním Ruska a ostro odsúdilo anexiu Krymu, ako aj narušenie územnej celistvosti Ukrajiny. No reakcie predstaviteľov ostatných štátov V4 sa od Poľska výrazne líšili. Slovenský premiér Robert Fico nazval konflikt na Ukrajine bojom Ruska s Amerikou o vplyv nad Ukrajinou. Český prezident Zeman označil premiéra Ukrajiny Arsenija Jaceňuka za „premiéra vojny“ a Viktor Orbán vyhlásil, že sankcie voči Rusku viedli k odvetnej akcii zo strany Ruska a poškodili najmä štáty Európskej únie. Boli to vyjadrenia len na národnej úrovni, ale citeľne narušili vzťahy v rámci V4. Premiér Fico a prezident Zeman navyše odcestovali na návštevu Moskvy v čase, keď pozvanie odmietla väčšina európskych lídrov okrem predsedu gréckej vlády a prezidenta Cypru. Možno tieto gestá a vyjadrenia pôsobia ako zanedbateľné, ale vysielajú jasný odkaz, ktorý partneri vnímajú, a ten postupne narúša ich vzájomnú dôveru.

Ďalším cieľom ruskej propagandy je zmiasť občanov členských štátov EÚ a NATO a podkopať ich dôveru voči štátu a inštitúciám. Presne na týchto ľudí sú namierené správy ako: NATO sa rozširuje na východ, Spojené štáty dodávajú zbrane teroristom z Islamského štátu, Turecko zostrelilo ruskú stíhačku SU-24 na príkaz Spojených štátov a podobne. Napríklad je pravdou, že NATO sa za posledné roky rozšírilo na východ, avšak nemá pritom žiadne expanzívne ciele, pretože ide o obrannú alianciu, do ktorej štáty vstupujú dobrovoľne, nikto ich k vstupu nenúti. Podobných informácií sa však objavuje veľmi veľa a bežný človek nemá šancu v prívale informácií zistiť, či ide o klamstvo alebo pravdu. Ľudia si často ani nedávajú námahu overiť si zdroj informácie. Počet ľudí, ktorých ruská propaganda ovplyvnila, je rastúci, čo z dlhodobého hľadiska môže spôsobiť výrazné problémy. Ako sa teda propagande brániť – a je o vôbec možné?  

Riešenie

Na národnej úrovni je možné brániť šíreniu propagandy rôznymi spôsobmi vrátane vzdelávania, prácou novinárov a zapojením politikov do verejných diskusií. Systém vzdelávania mladých ľudí na Slovensku je však v súčasnosti neefektívny. Celé štúdium je postavené na memorovaní učiva, pričom sa zabúda na rozvoj kritického myslenia, ktoré je pri vyhodnocovaní získavaných informácií nevyhnutné. Ďalšou chybou vzdelávania je nedostatočné pokrytie historického vývoja medzinárodných vzťahov. Väčšina učebníc dejepisu nezahŕňa obdobie studenej vojny, resp. toto obdobie spomína len veľmi okrajovo. Mladým ľudom tak chýbajú informácie o vývoji medzinárodného spoločenstva za posledných 65 rokov, preto aj ľahšie podliehajú vplyvom propagandy.

Aj žurnalisti prispievajú k šíreniu propagandy, a to najmä publikovaním neúplných článkov, v ktorých chýbajú informácie znemožňujúce zneužitie správy s cieľom propagandy. Ako príklad môže poslúžiť článok o „vybudovaní základne NATO na Slovensku“. Túto správu si mnoho ľudí vyložilo nesprávnym spôsobom najmä preto, lebo obsahuje nesprávnu informáciu „vybudovanie základne NATO“. Slovensko na samite vo Walese ponúklo možnosť využitia priestorov vojenského skladu v Poprade. Tento vojenský sklad tam už však existuje a je dôležité upozorniť na fakt, že táto ponuka nemusí byť zo strany NATO prijatá. Nedošlo by teda k žiadnemu budovaniu základne NATO – navyše všetky vojenské základne a sklady sa po vstupe Slovenska do NATO stali aj základňami a skladmi NATO. Táto správa len rozšírila paniku medzi obyvateľmi, ktorí okamžite začali spisovať petíciu proti chystaným krokom. 

Podobným nedorozumeniam by mohli predchádzať aj vyjadrenia a vystúpenia politikov v médiách. Práve politici majú možnosť vysvetliť každé prijaté rozhodnutie, či už na domácej alebo zahraničnej pôde, do detailov. Bohužiaľ, nie vždy k tomu dochádza, a opäť tým vzniká priestor na šírenie dezinfomácií.     

Na medzinárodnej úrovni je možné zabraňovať šíreniu propagandy podporou rôznych iniciatív ako je Disinformation Review, ktorú iniciovala Európska služba pre vonkajšiu činnosť. Cieľom tohto projektu je zhromažďovať mýty šírené ruskou propagandou, a následne ich na základe overených informácií a zdrojov vyvracať. 

Informačná vojna má veľký potenciál, ktorý spočiatku vyzerá veľmi nenápadne, avšak ak sa jej nevenuje dostatočná pozornosť, môže prerásť do vážnych následkov nielen pre jednotlivé štáty, ale aj pre celé zoskupenia štátov a aliancie. Dokáže naštrbiť vzájomnú dôveru a spoluprácu štátov, a tým dosiahnuť želané výsledky bez použitia silových prostriedkov a nadmerných výdavkov na vojenské akcie. Informačná doba poskytuje informačnej vojne prostriedky na neobmedzené šírenie, a tým sa stáva ešte nebezpečnejšou. Preto by štáty a ich predstavitelia mali sledovať prejavy informačnej vojny pozorne a prijímať aktívne opatrenia, aby sa zabránilo jej šíreniu."
  ["post_title"]=>
  string(62) "Informačná vojna – nová bezpečnostná hrozba pre Európu"
  ["post_excerpt"]=>
  string(474) "Informačnej vojne a jej vplyvu sa v médiách v poslednom období venuje značná – i keď v mnohých prípadoch len povrchná – pozornosť, ktorá odhaľuje len veľmi málo o jej skutočnej sile a efektivite. V súčasnosti sa hovorí najmä o ruskej informačnej vojne, ktorá od marca 2014 nabrala obrovské rozmery najmä v regióne pobaltských štátov a strednej Európy. Pochopiť jej efektivitu však nie je možné bez analýzy informačnej vojny ako takej. "
  ["post_status"]=>
  string(7) "publish"
  ["comment_status"]=>
  string(4) "open"
  ["ping_status"]=>
  string(4) "open"
  ["post_password"]=>
  string(0) ""
  ["post_name"]=>
  string(52) "informacna-vojna-nova-bezpecnostna-hrozba-pre-europu"
  ["to_ping"]=>
  string(0) ""
  ["pinged"]=>
  string(0) ""
  ["post_modified"]=>
  string(19) "2015-12-18 09:41:17"
  ["post_modified_gmt"]=>
  string(19) "2015-12-18 09:41:17"
  ["post_content_filtered"]=>
  string(0) ""
  ["post_parent"]=>
  int(0)
  ["guid"]=>
  string(44) "http://zahranicnapolitika.dennikn.sk/?p=1756"
  ["menu_order"]=>
  int(0)
  ["post_type"]=>
  string(4) "post"
  ["post_mime_type"]=>
  string(0) ""
  ["comment_count"]=>
  string(1) "0"
  ["filter"]=>
  string(3) "raw"
}
Foto: Marco Fieber

Informačná vojna – nová bezpečnostná hrozba pre Európu

Informačnej vojne a jej vplyvu sa v médiách v poslednom období venuje značná – i keď v mnohých prípadoch len povrchná – pozornosť, ktorá odhaľuje len veľmi málo o jej skutočnej sile a efektivite. V s...

object(WP_Post)#271 (24) {
  ["ID"]=>
  int(1760)
  ["post_author"]=>
  string(2) "84"
  ["post_date"]=>
  string(19) "2016-01-06 12:31:02"
  ["post_date_gmt"]=>
  string(19) "2016-01-06 12:31:02"
  ["post_content"]=>
  string(12970) "Revíziu Európskej susedskej politiky (ESP) v polovici novembra predstavila vysoká predstaviteľka pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku Federica Mogherini a komisár pre Európsku susedskú politiku a rokovania o rozšírení Johannes Hahn. Je výsledkom konzultačného procesu, ktorý pomerne inovatívnym a inkluzívnym spôsobom otvoril priestor pre názory partnerských krajín, členských štátov EÚ, mimovládnych organizácií aj individuálnych občanov.

Hlavnou líniou revízie je stabilizácia susedstva, ktorá momentálne predstavuje najnaliehavejšiu výzvu pre EÚ i samotné partnerské krajiny – nielen v oblasti bezpečnosti, ale aj ekonomického rozvoja či nelegálnej migrácie. Podobne ako v predchádzajúcej revízii z roku 2011, ktorá reagovala na udalosti arabskej jari, je aj aktuálny dokument skôr produktom reakčnej politiky EÚ na neočakávané krízy ako plnohodnotnou stratégiou. Prehodnotená ESP predstavuje realistickejší pohľad na možnosti a limity EÚ, pričom zdôrazňuje potrebu pochopiť ambície, hodnoty a záujmy partnerských krajín pre efektívnejšiu spoluprácu.

Narastajúci strategický význam susedných krajín pre EÚ naznačuje aj nepatrná zmena poradia v názve komisára zodpovedného za túto oblasť – namiesto komisára pre rozširovanie a ESP bol v rámci nastupujúcej Komisie v októbri 2014 ustanovený komisár pre ESP a rokovania o rozšírení. Spolu s vyhlásením predsedu EK Junckera o zastavení rozširovania Únie najbližších päť rokov to poukazuje na zvýšený záujem EÚ venovať sa akútnym zahraničnopolitickým prioritám, medzi ktoré krajiny Európskeho susedstva bezpochyby patria.

Napriek tomu, že jedna z otázok verejnej konzultácie smerovala aj na udržanie ESP v súčasnom formáte a geografickom zábere, revízia konštatuje zachovanie existujúcich doplňujúcich regionálnych zoskupení – Východného partnerstva a Stredomorskej únie, pričom ESP bude naďalej predstavovať strešnú politiku pre všetky partnerské krajiny.[1] EÚ však zároveň vzala do úvahy volanie po väčšej diferenciácii medzi krajinami ESP a zohľadnení ich osobitných potrieb a priorít. I keď diferenciácia bola od začiatku jedným zo základných princípov ESP, až v aktuálnej revízii sa jej venuje väčšia pozornosť a premieta sa do konkrétnych opatrení.

Popri väčšom dôraze na diferenciáciu dokument prináša niekoľko nových aspektov, ktoré budú formovať smerovanie ESP v najbližších 3 – 5 rokoch.

Reflexívnosť: možnosti a limity EÚ

Zásadnou črtou dokumentu je väčšia reflexívnosť voči pozícii a vplyvu EÚ v susedných krajinách a uznanie vlastných limitov pri riešení naliehavých výziev regiónu. Nepriamo tak reaguje na kritiku akademikov a politických činiteľov voči transformačnému potenciálu EÚ, ktorý, na rozdiel od úspešnej transformácie v kandidátskych krajinách strednej a východnej Európy v 90. rokoch, v susedných krajinách nepriniesol udržateľné zmeny. Kontext susedských krajín je diametrálne odlišný – EÚ neponúka víziu členstva pre krajiny, ktoré oň majú záujem, a mnohé krajiny sa s hodnotami EÚ nestotožňujú. Ich „štartovacia línia“ je oveľa ďalej ako v prípade kandidátskych krajín v 90. rokoch a pozitívny vývoj je obmedzený štrukturálnymi problémami slabého štátu, zamrznutými konfliktmi, obmedzenou suverenitou, vplyvom výrazných ekonomických a náboženských elít či externých aktérov.

Tieto výzvy nie sú nové, no v súvislosti s vyhrotením bezpečnostnej situácie na Ukrajine, v Sýrii a v Líbyi a jej dôsledkami pre EÚ dostávajú špecifické problémy partnerských štátov viac pozornosti – či je to ich geopolitická pozícia, potreba ekonomickej modernizácie, zamestnanosti, energetickej bezpečnosti a suverenity alebo hrozba terorizmu a radikalizácie.

Diferenciácia: nové typy vzťahov s partnermi

Odlišné požiadavky jednotlivých krajín, ako aj kritika rovnakého prístupu EÚ sa premietli aj do posilnenia princípu diferenciácie. Napriek tomu, že ESP je svojím dizajnom veľmi podobná politike rozširovania, potreby, záujmy a ambície susedných krajín sú celkom odlišné – kým niektoré krajiny preferujú najužšiu možnú integráciu s EÚ, iné krajiny ponuku hlbšej spolupráce odmietajú, či z geopolitických príčin nemôžu prijať. Preto revízia ESP konštatuje otvorenosť voči novým druhom vzťahov založených na spoločných záujmoch a špecifikách danej krajiny.

To sa týka predovšetkým väčšej flexibility v uzatváraní obchodných dohôd: kým EÚ bude naplno podporovať ekonomickú integráciu krajín, s ktorými podpísala „prehĺbenú a komplexnú dohodu o zóne voľného obchodu“ (DCFTA),[2] s krajinami, ktoré takýto model odmietli, bude hľadať „atraktívne a realistické alternatívy“ obchodnej spolupráce. EÚ tak kladie väčší dôraz na potreby a priority partnerských krajín, čo by malo viesť k posilneniu „spoločného vlastníctva“ politiky. Zároveň upúšťa od každoročného paušálneho hodnotenia partnerských krajín: hodnotenie bude individuálne, menej normatívne a vedené vo väčšej spolupráci a dialógu rovnocenných partnerov.

Diferenciácia, ktorá je logickým a vítaným krokom pre podstatne odlišné susedské štáty, má však aj svoje limity – akceptovanie rozdielnych ambícií partnerských štátov môže znamenať zúženie spolupráce na niekoľko prioritných oblastí, predovšetkým vzájomného obchodu (najmä v prípade krajín s energetickými zdrojmi ako Azerbajdžan či Alžírsko) na úkor zdôrazňovania hodnôt demokracie, dobrého vládnutia a ľudských práv ako kľúčových zásad zahraničnej politiky EÚ. Tento princíp by preto mal byť uplatňovaný v súlade s celkovými cieľmi ESP.

Stabilizácia: pragmatizmus vs hodnotová zahraničná politika

ESP je politikou s dlhodobou víziou „vytvoriť priestor prosperity a dobrého susedstva, ktorý je založený na hodnotách Únie a charakterizovaný blízkymi a mierovými vzťahmi založenými na spolupráci“ (článok 8 Zmluvy o Európskej únii). Revízia však v aktuálnom kontexte potvrdzuje potrebu riešiť najakútnejšiu výzvu, ktorou je stabilizácia susedstva. Európa doteraz necítila takú intenzívnu previazanosť so susednými krajinami ako v súčasnosti – vojna na Ukrajine a v Sýrii, narastajúca nestabilita a radikalizácia v krajinách južného susedstva, ako aj utečenecká vlna sú okolnosťami, ktoré sa dotýkajú každodenného života Európanov. Nutná stabilizácia sa netýka len otázky bezpečnosti, no rovnako chudoby, nerovnosti, bezprávia a korupcie, slabého sociálneho a ekonomického vývoja a nedostatku príležitostí najmä pre mladých ľudí. Hlavnými prostriedkami sú tri oblasti vzájomnej spolupráce, ktoré boli v procese konzultácie identifikované: ekonomický rozvoj, spolupráca v oblasti bezpečnosti, migrácia a mobilita. Bez zvýšenia finančných prostriedkov, ktoré nová ESP nepredpokladá, však bude realizácia ambicióznych a komplexných cieľov predovšetkým otázkou politickej vôle v partnerských krajinách.

V tomto kontexte dokument potvrdzuje význam externých aktérov (Rusko, krajiny Blízkeho východu, Turecko, krajiny Sahelu), avšak bez bližšie špecifikácie možnej spolupráce. Výraznejšie prepojenie s kľúčovými regionálnymi hráčmi mohlo byť silnou stránkou novej ESP, v tomto ohľade však zostáva opäť vágna. Tým oddeľuje ESP od ostatných oblastí zahraničnej politiky EÚ, predovšetkým od pripravovanej globálnej stratégie EÚ, ale aj regionálnej stratégie EÚ pre Sýriu a Irak či vzťahov s Ruskom.

Dôraz na stabilizáciu je očakávanou reakciou zo strany EÚ, no zároveň predstavuje zaujímavý kontrast s predchádzajúcou revíziou ESP z roku 2011, ktorá zdôrazňovala ako hlavnú prioritu „hlbokú demokraciu“ (deep democracy). Tento posun spolu s posilnením diferenciácie otvára dilemu stabilizácie verzus demokratizácie a vyvoláva otázky, aký postoj zaujme EÚ voči krajinám, ktoré sú stabilné práve vďaka vládnucim autoritárskym režimom, ako je to v prípade Bieloruska, Azerbajdžanu či Egypta? Väčšia stabilita neznamená automaticky aj väčšiu otvorenosť – demokratickejšiu vládu, či väčšiu individuálnu slobodu. Vzťah stability a otvorenosti má skôr tvar „krivky J“ – kým niektoré štáty sú stabilné, lebo sa vyznačujú otvoreným režimom, iné sú stabilné práve preto, lebo sú uzavreté. Pragmatickejší prístup EÚ s cieľom stabilizácie by nemal byť tromfom nad hodnotovou dimenziou zahraničnej politiky.

Dôležitosť komunikácie s občanmi

Popri akútnych témach bezpečnosti a stabilizácie by zrevidovaná ESP mala takisto venovať väčšiu pozornosť verejnej diplomacii EÚ – zamerať sa na viditeľnosť značky EÚ v rámci podporených projektov, no takisto zefektívniť komunikáciu o benefitoch reforiem pre občanov. Tento krok sa týka najmä Východného partnerstva, kde EÚ, ako aj reformní aktéri čelia mnohým dezinformáciám zo strany proruských médií.

Preto je od septembra 2015 aktívna skupina East StratCom Task Force, ktorej úlohou je komunikácia a objasňovanie európskych politík vo východnom susedstve, ako aj podpora slobody lokálnych médií. Potom, ako EÚ začiatkom roka 2014 publikovala správy vyvracajúce mýty o dôsledkoch asociačných dohôd s Ukrajinou, Moldavskom a Gruzínskom, East StratCom Task Force začala od novembra 2015 týždenne vydávať Disinformation review zameraný na korekciu dezinformácií a pozitívnu prezentáciu EÚ a jej politík vo východnom susedstve.

Tento krok je adekvátnou reflexiou na naštrbenie verejnej podpory voči EÚ i v krajinách, ktoré podpísali asociačnú dohodu. Ako ukazuje príklad Moldavska, v dôsledku nespokojnosti s proeurópskou vládou a takisto s ohľadom na alternatívnu ponuku Ruska na integráciu do Eurázijskej ekonomickej únie (EEÚ) podpora verejnosti pre EÚ klesla z 79 % v roku 2009 na 65 % v roku 2013, kým podpora EEÚ sa začína vyrovnávať podpore EÚ (40 % v. 44 % v roku 2013) (CEPI, 2014). Aj v aktuálne kritickej ekonomickej situácii na Ukrajine, ktorá v dôsledku podpísania asociačnej dohody čelí odvetným opatreniam zo strany Ruska a obmedzeniu vzájomného obchodu, je vysvetľovanie reforiem podporovaných EÚ dôležitou súčasťou náročného a dlhodobého reformného procesu.

***

EÚ má pred sebou úlohu efektívne riešiť široké spektrum výziev – od naliehavých bezpečnostných problémov až po zlepšenie svojho imidžu. Ak chce dosiahnuť udržateľné výsledky, nemala by sa pri stabilizácii zamerať len na rýchle hasenie problémov, ale na komplexnú analýzu situácie a potrieb susedných krajín v partnerskom dialógu, ktorý nebude ignorovať základné hodnoty slobody a demokracie.

[1] ESP momentálne zahŕňa 16 partnerských krajín – južnými partnermi ESP sú Alžírsko, Egypt, Izrael, Jordánsko, Libanon, Líbya, Maroko, Palestína, Sýria a Tunisko. Medzi východných partnerov patrí Arménsko, Azerbajdžan, Bielorusko, Gruzínsko, Moldavsko a Ukrajina.
[2] Krajiny, ktoré prijali asociačnú dohodu spolu s DCFTA sú Ukrajina, Gruzínsko, Moldavsko. Maroko a Tunisko sú momentálne v štádiu rokovaní o DCFTA.
" ["post_title"]=> string(28) "Nová susedská politika EÚ" ["post_excerpt"]=> string(580) "Popri dramatických udalostiach v krajinách európskeho susedstva priniesol rok 2015 aj opätovné prehodnotenie Európskej susedskej politiky. Revízia je nutnou reflexiou na zmenené prostredie a výzvy, ktoré destabilizujú krajiny v bezprostrednej blízkosti EÚ. Napriek tomu výsledný dokument neprináša revolučný obrat v zameraní politiky, zároveň však obsahuje niekoľko viac než kozmetických zmien: nová susedská politika bude pragmatickejšia, flexibilnejšia, sústredenejšia na menší počet prioritných oblastí a na záujmy partnerských krajín. " ["post_status"]=> string(7) "publish" ["comment_status"]=> string(4) "open" ["ping_status"]=> string(4) "open" ["post_password"]=> string(0) "" ["post_name"]=> string(25) "nova-susedska-politika-eu" ["to_ping"]=> string(0) "" ["pinged"]=> string(0) "" ["post_modified"]=> string(19) "2016-01-07 08:59:17" ["post_modified_gmt"]=> string(19) "2016-01-07 08:59:17" ["post_content_filtered"]=> string(0) "" ["post_parent"]=> int(0) ["guid"]=> string(44) "http://zahranicnapolitika.dennikn.sk/?p=1760" ["menu_order"]=> int(0) ["post_type"]=> string(4) "post" ["post_mime_type"]=> string(0) "" ["comment_count"]=> string(1) "0" ["filter"]=> string(3) "raw" }
Foto: Francois Walschaerts

Nová susedská politika EÚ

Popri dramatických udalostiach v krajinách európskeho susedstva priniesol rok 2015 aj opätovné prehodnotenie Európskej susedskej politiky. Revízia je nutnou reflexiou na zmenené prostredie a výzvy, ktoré destab...