Miroslav Mojžita: Slováci sú praktickí ľudia, SR do jadra patrí.

Miroslav Mojžita pôsobil v diplomacii ešte pred vznikom samostatnej Slovenskej republiky. Pracoval v poradných funkciách a slúžil ako veľvyslanec v Belehrade a Sarajeve. Dnes je generálnym konzulom v ukrajinskom Užhorode...

Eduard Kukan: Musíme sa podieľať na riešení európskych otázok.

O začiatkoch slovenskej zahraničnej politiky, súčasných výzvach pre Európsku úniu, ale aj o domácej politickej debate sme sa zhovárali s poslancom Európskeho parlamentu vo frakcii Európska ľudová strana (EPP) a bývalým m...

Andrej Babiš na rozcestí a Česko i střední Evropa s ním

I přes své velké handicapy z minulosti může být Andrej Babiš nakonec kvalitním proevropským premiérem, který Česko pozdvihne. Teď to ale být nemůže....

List Nanukovi 10/2017

Je to jeden z paradoxov života: čím lepšie vieš čítať, tým menej Ti píšem. Podobne je to s ľudstvom: čím väčšie sú v našom svete riziká, tým menej si ich ľudia všímajú. Možno v nádeji, že keď si ich nebudeme všímať, nevš...

Úspešný test antibalistickej rakety Arrow-3 interceptor

Možno výdavkami na obranu posilniť ekonomiku? Izraelská skúsenosť

„Aplikovanie vojenských technológií v civilnom sektore sa stáva najväčším zdrojom izraelského bohatstva.“ Benjamin Netanjahu, 1998 ...

Najčítanejšie články

object(WP_Post)#439 (24) {
  ["ID"]=>
  int(2494)
  ["post_author"]=>
  string(1) "1"
  ["post_date"]=>
  string(19) "2017-11-12 13:21:14"
  ["post_date_gmt"]=>
  string(19) "2017-11-12 13:21:14"
  ["post_content"]=>
  string(23352) "Ako by ste popísali začiatky zahraničnej politiky SR?

Začiatky boli bojom za jednoznačný vektor slovenskej zahraničnej politiky, lebo v dobrej časti vtedajšieho vládnuceho establishmentu bola populárna myšlienka neutrality, ktorá prvoplánovo konvenovala s nadobúdanou nezávislosťou. Tieto poryvy politického myslenia starostlivo zaznamenával a nemilosrdne a nanajvýš erudovane kritizoval jeden z tvorcov zahraničnopolitickej koncepcie Svetoslav Bombík, ktorého dobová publicistika bola nedávno publikovaná v samostatnom výbere.

Akú úlohu zohrávalo vtedajšie Ministerstvo zahraničných vecí?

Treba zdôrazniť, že tak inštitúcia, ako aj budúca zahraničná politika sa začali tvoriť už v čase federácie, po vzniku Ministerstva medzinárodných vzťahov. Najmä minister Pavol Demeš si hneď začiatkom roku 1992 uvedomil, že vývoj môže viesť k osamostatneniu Slovenska. Preto ministerstvo pôvodne určené na rozvíjanie regionálnych medzinárodných kontaktov tvaroval do inštitúcie a ľudí v nej pôsobiacich tak, aby ich táto historická vízia nezaskočila.

Kam mierilo Slovensko ideologicky?

Nikto na ministerstve nepochyboval, že možná samostatná zahraničná politika Slovenska bude orientovaná na Západ. Keď sa po voľbách v polovici roku 1992 vrátil na ministerstvo staronový šéf Milan Kňažko, pokračoval aj v budovaní inštitúcie aj vo formovaní zahraničnopolitickej línie smerom na Európske spoločenstvá a Severoatlantickú alianciu vehementne. Svedčí o tom zahraničnopolitická koncepcia prijatá v októbri toho roku, pričom neprechádzala najvyššími politickými grémiami ľahko. Jej jednoznačné smerovanie sa určite pripísalo aj k jeho „chybám“ v čase, keď ho zbavovali funkcie prvého šéfa diplomacie samostatného Slovenska.

Čo boli najväčšie prekážky oneskorenej integrácie?

Určite to nebola menšia pripravenosť populácie na historický integračný prechod v porovnaní s populáciami susedných štátov. Chýb sa dopustila vtedajšia vládna politická elita, pričom, športovo povedané, chýb často nevynútených. Už Kňažko s nimi bojoval, v daných mocenských súradniciach, žiaľ, neúspešne, a vo funkcii dlho nepobudol. Pritom bol nielen schopným šéfom, ktorý okolo seba sústredil oddaných pracovníkov považujúcich za svoju česť budovať nový štát – bez ohľadu, či to boli pôvodní pracovníci bratislavského ministerstva, alebo tí, ktorí prešli do Bratislavy z federálneho ministerstva.

Ako nás v tom čase vnímali zahraniční partneri?

Kňažko bol významnou akvizíciou voči zahraničiu. Veď tam mnohí kriticky vnímali naše osamostatnenie ako akýsi ahistorický nacionalistický odklon od vtedy nadšeného trendu integrácie, ale osobnosť Kňažka ako známeho demokratického lídra ich ubezpečovala, že osamostatnené Slovensko hodlá zostať v rodine nových európskych demokracií. To sa síce neskôr skomplikovalo ešte viac, ale úloha Kňažka ako človeka, ktorý svojou osobnosťou vykonal pre zakotvenie Slovenska ako nového subjektu medzinárodných vzťahov v posledných mesiacoch federácie a v prvých mesiacoch štátnosti nezastupiteľnú prácu – zostala nedocenená.

Akú úlohu zohrávali v našich rokovaniach zvyšné krajiny V4 a Rakúsko?

Jednoznačne pozitívnu. Proste pomáhali. Netreba o tom príliš zložito rozmýšľať – sú to susedia a mali svoj vlastný záujem, aby sme neboli z iného sveta než oni, ktorým sa pošťastilo byť viac vpredu. Predsa by som zvlášť vyzdvihol dvoch z našich susedov. Česi pomáhali najoddanejšie. Pritom samotné rozdelenie štátu časť Čechov, ale aj politických elít, vnímala ako akýsi nevďak. To si už dnes málokto uvedomuje. Tie pocity možno pochopiť. My sme štát získali, ale oni jednu tretinu svojho stratili – zjednodušene povedané. To, že sa takéto pocity nestali prekážkou našej vehementnej podpory z ich strany, patrí k tomu najlepšiemu, čo Česko na medzinárodnej scéne prezentovalo. Nemožno nespomenúť Maďarov. Pri vstupe Slovenska na medzinárodnú scénu miestami komplikovali situáciu, napríklad pri začlenení do Rady Európy, kvôli obavám (neoprávneným) z našej menšinovej politiky. Ale keď išlo o integráciu, boli takisto nanajvýš kooperatívni.

Aká personálna politika prevládala pred vstupom do EÚ a NATO?

Počas prvej Dzurindovej vlády sa na Ministerstve zahraničných vecí pod vedením štátneho tajomníka Figeľa vytvorila kompetentná sekcia európskej integrácie. Ostatok ministerstva sa venoval hlavne bežnému biznisu dvojstranných vzťahov. Aj minister Kukan si uvedomoval, že akoby tu boli odrazu dve inštitúcie pod jednou strechou a venoval sa tomu, aby to bola jednotná prointegračná inštitúcia.

Kto vtedy pôsobil na ministerstve na nižších pozíciách?

Inštitúcie, to sú, samozrejme, ľudia a ich miesto v nich. Napríklad na začiatku druhej Dzurindovej vlády sa vracali do ústredia dvaja veľmi dobrí veľvyslanci, ktorí už predtým zastávali vysoké posty v ústredí. Juraj Migaš z Bruselu a Maroš Ševčovič z Tel Avivu. Všetci, a najmä oni sami očakávali, že prvý sa postaví do čela sekcie európskej integrácie a druhý do čela bilaterálnej sekcie. Dopadlo to opačne a možno konštatovať, že dobre. Mali za úlohu nielen dobre viesť odborne svoje úseky, ale aj spájať inštitúciu dohromady, aby bola jednotná a dnes právom nesie názov Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí.

V čom bola iná debata o transatlantickom smerovaní v roku 2004 ako tá v 1993?

Keď sa diskutovalo v roku 1993 a trochu aj predtým, vychádzalo sa hlavne z toho, čo už nechceme, čo sa historicky neosvedčilo, čo viedlo do slepej uličky. A, samozrejme, boli tu aj idealizované predstavy o tom, ako sa život odvíja v štátoch tradičných európskych demokracií. A hlavne v tom, že dostať sa do spoločnosti vyspelých demokracií bude pomerne rýchle a menej prácne. Ale strategický inštinkt bol rovnaký v oboch prípadoch. V roku 2004 tu už bola pomerne veľká skupina mysliacich ľudí s hlbokými poznatkami o celkových medzinárodných vzťahoch a tí spolu s politikmi dokázali mobilizovať verejnosť, aby aj v referende podporila integráciu do Európskej únie.

Ako hodnotíte Slovensko ako člena EÚ?

Profesionálny život sa v mojom prípade usporiadal tak, že Slovensko ako člena Európskej únie drvivú väčšinu času neužívam doma, ale v zahraničí. Väčšinou na Balkáne, v krajinách bývalej Juhoslávie a v dvoch štátoch Východného partnerstva – v Bielorusku a na Ukrajine. Na začiatku deväťdesiatych rokov boli tieto krajiny porovnateľné so Slovenskom  v prípade ekonomiky a životnej úrovne. Juhoslávia bola na tom ešte lepšie a netreba podceňovať ani Ukrajinu a Bielorusko; to boli najrozvinutejšie časti ZSSR, ekonomicky aj kultúrne. Dvanásť rokov po našom vstupe do EÚ je rozdiel v náš prospech miestami priepastný.

Uvedomujú si ľudia tento rozdiel?

Uvedomujú, ale skôr ľudia zo štátov, ktoré poznali Slovensko predtým a uvideli ho teraz. Nezabudnem jedného politika zo Sarajeva, ktorý k nám kedysi chodieval ako ekonomický expert a ako politik sa na Slovensko vrátil po 20 rokoch. Prišiel za mnou na veľvyslanectvo a rozplakal sa: „Pozrite sa, čo sme tu nastvárali my a uvedomte si, čo ste dosiahli vy. Ja som k vám chodil ako do rozvojovej krajiny. Teraz sme v porovnaní s vami rozvojová krajina my.“ Veľmi podobné sú reakcie väčšiny ľudí, ktorí u nás z týchto časti Európy pobudnú.

Ako sa pozeráte na euroskeptické skupiny? Existuje pre Slovensko alternatíva?

Alternatíva vždy existuje. Svet je dynamický a štruktúrovaný. Ak je zahraničná politika o vzťahoch s inými, priateľov môžeme objaviť aj na opačnom konci sveta a komunikovať s nimi v rámci sveta totálnej informačnej otvorenosti denne. A nebudeme mať s nimi ani žiadne problémy a nedorozumenia, veď nebudeme s nimi ani hraničiť.

Ale žarty bokom. Zodpovedná zahraničná politika vychádza z reálnych súradníc. Mladým adeptom diplomacie často vravím, aby sa občas pozreli na mapu. A vychádzam aj zo skúseností. A to nám hovorí jasnou rečou, že sme si vybrali správnu alternatívu, ktorá je najlepšou možnou zárukou bezpečnosti a najlepším možným prostredím pre ekonomický rozvoj a zlepšovanie života našich občanov.

Od tvrdých euroskeptikov som nepočul s kým, a ak aj, tak s akými plusmi, ak nie s EÚ a s NATO. A mäkký euroskepticizmus môže byť v prospech tvorivého myslenia a posunutia sa k lepšej kvalite vo vnútri tohto unikátneho spoločenstva.

Ako vnímate, že dnes sa na Slovensku debata o EÚ točí okolo jej jadra?

Túto debatu vnímam ako výsostne odbornú tému, ku ktorej nemám čo pridať. Len mi je jasné, že ak sa rozvíja, je reakciou na konkrétne procesy, na konkrétnu situáciu, ktorá sa v EÚ vytvorila, a nie je žiadnym akademickým cvičením.

Ak to teda nie je iba cvičenie, ale realita  patrí Slovensko do jadra EÚ?

Áno. Mne nanajvýš imponuje, že slovenská politická reprezentácia si kladie v týchto procesoch ambiciózne ciele. Aj preto, lebo Slovensko sa tvrdo postupne prepracovávalo, aby nehralo v medzinárodných vzťahoch druhé husle. A samotná debata o jadre je sama osebe dôkazom, že obdobie druhej ligy či druhých huslí je už za nami.

Politická reprezentácia je jedna vec, no podporou bežných ľudí si nie som až taký istý. Ako prakticky teda priblížiť a spopularizovať EÚ medzi bežnými občanmi?

To je otázka za sto bodov. Viem spopularizovať EÚ na Balkáne a na východe. Obyčajne som začínal svoje rozprávanie tým, že som vyzval všetkých tuhých fajčiarov, ktorí si zvykli pofajčievať vo verejných priestoroch, aby urobili všetko pre to, aby ich krajina do EÚ nevstúpila. A potom som uvádzal fakty, čísla, porovnania. Nikdy som neklamal, nezveličoval. Často mi aj fajčiari povedali, že sa teda navyknutej pohody vzdajú a proti EÚ nepôjdu.

Pretože vidia, že aj keď sa niečoho vzdajú, celkovo im bude lepšie?

Presne tak. Je prirodzené porovnávať sa s lepšími. Ale naši ľudia vedia, že v Rakúsku je stále lepšie, aj keď už sme v EÚ na jednej lodi. A to je jeden z dôvodov akejsi ľahostajnosti voči EÚ, s ktorým sa nedá nič robiť. Určite nie sofistikovanými prednáškami či peknými sloganmi o hodnotách EÚ.

Takže pomôže iba reálne približovanie sa západnej časti EÚ?

Približovanie v praktických záležitostiach. Ľudia sú praktickí a Slováci zvlášť. So zlepšovaním vládnutia, s efektivitou rozhodovacích procesov, s účinným zápasom s korupciou, s rastom životnej úrovne sa bude rozširovať pocit, že žijeme v dobre spravovanej a sociálne spravodlivej spoločnosti. To aj EÚ postaví do pozitívnejšieho svetla aj bez vymýšľania zložitých ideových konštrukcií.

Ako by ste popísali začiatky zahraničnej politiky SR?

Začiatky boli bojom za jednoznačný vektor slovenskej zahraničnej politiky, lebo v dobrej časti vtedajšieho vládnuceho establishmentu bola populárna myšlienka neutrality, ktorá prvoplánovo konvenovala s nadobúdanou nezávislosťou. Tieto poryvy politického myslenia starostlivo zaznamenával a nemilosrdne a nanajvýš erudovane kritizoval jeden z tvorcov zahraničnopolitickej koncepcie Svetoslav Bombík, ktorého dobová publicistika bola nedávno publikovaná v samostatnom výbere.

Akú úlohu zohrávalo vtedajšie Ministerstvo zahraničných vecí?

Treba zdôrazniť, že tak inštitúcia, ako aj budúca zahraničná politika sa začali tvoriť už v čase federácie, po vzniku Ministerstva medzinárodných vzťahov. Najmä minister Pavol Demeš si hneď začiatkom roku 1992 uvedomil, že vývoj môže viesť k osamostatneniu Slovenska. Preto ministerstvo pôvodne určené na rozvíjanie regionálnych medzinárodných kontaktov tvaroval do inštitúcie a ľudí v nej pôsobiacich tak, aby ich táto historická vízia nezaskočila.

Kam mierilo Slovensko ideologicky?

Nikto na ministerstve nepochyboval, že možná samostatná zahraničná politika Slovenska bude orientovaná na Západ. Keď sa po voľbách v polovici roku 1992 vrátil na ministerstvo staronový šéf Milan Kňažko, pokračoval aj v budovaní inštitúcie aj vo formovaní zahraničnopolitickej línie smerom na Európske spoločenstvá a Severoatlantickú alianciu vehementne. Svedčí o tom zahraničnopolitická koncepcia prijatá v októbri toho roku, pričom neprechádzala najvyššími politickými grémiami ľahko. Jej jednoznačné smerovanie sa určite pripísalo aj k jeho „chybám“ v čase, keď ho zbavovali funkcie prvého šéfa diplomacie samostatného Slovenska.

Čo boli najväčšie prekážky oneskorenej integrácie?

Určite to nebola menšia pripravenosť populácie na historický integračný prechod v porovnaní s populáciami susedných štátov. Chýb sa dopustila vtedajšia vládna politická elita, pričom, športovo povedané, chýb často nevynútených. Už Kňažko s nimi bojoval, v daných mocenských súradniciach, žiaľ, neúspešne, a vo funkcii dlho nepobudol. Pritom bol nielen schopným šéfom, ktorý okolo seba sústredil oddaných pracovníkov považujúcich za svoju česť budovať nový štát – bez ohľadu, či to boli pôvodní pracovníci bratislavského ministerstva, alebo tí, ktorí prešli do Bratislavy z federálneho ministerstva.

Ako nás v tom čase vnímali zahraniční partneri?

Kňažko bol významnou akvizíciou voči zahraničiu. Veď tam mnohí kriticky vnímali naše osamostatnenie ako akýsi ahistorický nacionalistický odklon od vtedy nadšeného trendu integrácie, ale osobnosť Kňažka ako známeho demokratického lídra ich ubezpečovala, že osamostatnené Slovensko hodlá zostať v rodine nových európskych demokracií. To sa síce neskôr skomplikovalo ešte viac, ale úloha Kňažka ako človeka, ktorý svojou osobnosťou vykonal pre zakotvenie Slovenska ako nového subjektu medzinárodných vzťahov v posledných mesiacoch federácie a v prvých mesiacoch štátnosti nezastupiteľnú prácu – zostala nedocenená.

Akú úlohu zohrávali v našich rokovaniach zvyšné krajiny V4 a Rakúsko?

Jednoznačne pozitívnu. Proste pomáhali. Netreba o tom príliš zložito rozmýšľať – sú to susedia a mali svoj vlastný záujem, aby sme neboli z iného sveta než oni, ktorým sa pošťastilo byť viac vpredu. Predsa by som zvlášť vyzdvihol dvoch z našich susedov. Česi pomáhali najoddanejšie. Pritom samotné rozdelenie štátu časť Čechov, ale aj politických elít, vnímala ako akýsi nevďak. To si už dnes málokto uvedomuje. Tie pocity možno pochopiť. My sme štát získali, ale oni jednu tretinu svojho stratili – zjednodušene povedané. To, že sa takéto pocity nestali prekážkou našej vehementnej podpory z ich strany, patrí k tomu najlepšiemu, čo Česko na medzinárodnej scéne prezentovalo. Nemožno nespomenúť Maďarov. Pri vstupe Slovenska na medzinárodnú scénu miestami komplikovali situáciu, napríklad pri začlenení do Rady Európy, kvôli obavám (neoprávneným) z našej menšinovej politiky. Ale keď išlo o integráciu, boli takisto nanajvýš kooperatívni.

Aká personálna politika prevládala pred vstupom do EÚ a NATO?

Počas prvej Dzurindovej vlády sa na Ministerstve zahraničných vecí pod vedením štátneho tajomníka Figeľa vytvorila kompetentná sekcia európskej integrácie. Ostatok ministerstva sa venoval hlavne bežnému biznisu dvojstranných vzťahov. Aj minister Kukan si uvedomoval, že akoby tu boli odrazu dve inštitúcie pod jednou strechou a venoval sa tomu, aby to bola jednotná prointegračná inštitúcia.

Kto vtedy pôsobil na ministerstve na nižších pozíciách?

Inštitúcie, to sú, samozrejme, ľudia a ich miesto v nich. Napríklad na začiatku druhej Dzurindovej vlády sa vracali do ústredia dvaja veľmi dobrí veľvyslanci, ktorí už predtým zastávali vysoké posty v ústredí. Juraj Migaš z Bruselu a Maroš Ševčovič z Tel Avivu. Všetci, a najmä oni sami očakávali, že prvý sa postaví do čela sekcie európskej integrácie a druhý do čela bilaterálnej sekcie. Dopadlo to opačne a možno konštatovať, že dobre. Mali za úlohu nielen dobre viesť odborne svoje úseky, ale aj spájať inštitúciu dohromady, aby bola jednotná a dnes právom nesie názov Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí.

V čom bola iná debata o transatlantickom smerovaní v roku 2004 ako tá v 1993?

Keď sa diskutovalo v roku 1993 a trochu aj predtým, vychádzalo sa hlavne z toho, čo už nechceme, čo sa historicky neosvedčilo, čo viedlo do slepej uličky. A, samozrejme, boli tu aj idealizované predstavy o tom, ako sa život odvíja v štátoch tradičných európskych demokracií. A hlavne v tom, že dostať sa do spoločnosti vyspelých demokracií bude pomerne rýchle a menej prácne. Ale strategický inštinkt bol rovnaký v oboch prípadoch. V roku 2004 tu už bola pomerne veľká skupina mysliacich ľudí s hlbokými poznatkami o celkových medzinárodných vzťahoch a tí spolu s politikmi dokázali mobilizovať verejnosť, aby aj v referende podporila integráciu do Európskej únie.

Ako hodnotíte Slovensko ako člena EÚ?

Profesionálny život sa v mojom prípade usporiadal tak, že Slovensko ako člena Európskej únie drvivú väčšinu času neužívam doma, ale v zahraničí. Väčšinou na Balkáne, v krajinách bývalej Juhoslávie a v dvoch štátoch Východného partnerstva – v Bielorusku a na Ukrajine. Na začiatku deväťdesiatych rokov boli tieto krajiny porovnateľné so Slovenskom  v prípade ekonomiky a životnej úrovne. Juhoslávia bola na tom ešte lepšie a netreba podceňovať ani Ukrajinu a Bielorusko; to boli najrozvinutejšie časti ZSSR, ekonomicky aj kultúrne. Dvanásť rokov po našom vstupe do EÚ je rozdiel v náš prospech miestami priepastný.

Uvedomujú si ľudia tento rozdiel?

Uvedomujú, ale skôr ľudia zo štátov, ktoré poznali Slovensko predtým a uvideli ho teraz. Nezabudnem jedného politika zo Sarajeva, ktorý k nám kedysi chodieval ako ekonomický expert a ako politik sa na Slovensko vrátil po 20 rokoch. Prišiel za mnou na veľvyslanectvo a rozplakal sa: „Pozrite sa, čo sme tu nastvárali my a uvedomte si, čo ste dosiahli vy. Ja som k vám chodil ako do rozvojovej krajiny. Teraz sme v porovnaní s vami rozvojová krajina my.“ Veľmi podobné sú reakcie väčšiny ľudí, ktorí u nás z týchto časti Európy pobudnú.

Ako sa pozeráte na euroskeptické skupiny? Existuje pre Slovensko alternatíva?

Alternatíva vždy existuje. Svet je dynamický a štruktúrovaný. Ak je zahraničná politika o vzťahoch s inými, priateľov môžeme objaviť aj na opačnom konci sveta a komunikovať s nimi v rámci sveta totálnej informačnej otvorenosti denne. A nebudeme mať s nimi ani žiadne problémy a nedorozumenia, veď nebudeme s nimi ani hraničiť.

Ale žarty bokom. Zodpovedná zahraničná politika vychádza z reálnych súradníc. Mladým adeptom diplomacie často vravím, aby sa občas pozreli na mapu. A vychádzam aj zo skúseností. A to nám hovorí jasnou rečou, že sme si vybrali správnu alternatívu, ktorá je najlepšou možnou zárukou bezpečnosti a najlepším možným prostredím pre ekonomický rozvoj a zlepšovanie života našich občanov.

Od tvrdých euroskeptikov som nepočul s kým, a ak aj, tak s akými plusmi, ak nie s EÚ a s NATO. A mäkký euroskepticizmus môže byť v prospech tvorivého myslenia a posunutia sa k lepšej kvalite vo vnútri tohto unikátneho spoločenstva.

Ako vnímate, že dnes sa na Slovensku debata o EÚ točí okolo jej jadra?

Túto debatu vnímam ako výsostne odbornú tému, ku ktorej nemám čo pridať. Len mi je jasné, že ak sa rozvíja, je reakciou na konkrétne procesy, na konkrétnu situáciu, ktorá sa v EÚ vytvorila, a nie je žiadnym akademickým cvičením.

Ak to teda nie je iba cvičenie, ale realita  patrí Slovensko do jadra EÚ?

Áno. Mne nanajvýš imponuje, že slovenská politická reprezentácia si kladie v týchto procesoch ambiciózne ciele. Aj preto, lebo Slovensko sa tvrdo postupne prepracovávalo, aby nehralo v medzinárodných vzťahoch druhé husle. A samotná debata o jadre je sama osebe dôkazom, že obdobie druhej ligy či druhých huslí je už za nami.

Politická reprezentácia je jedna vec, no podporou bežných ľudí si nie som až taký istý. Ako prakticky teda priblížiť a spopularizovať EÚ medzi bežnými občanmi?

To je otázka za sto bodov. Viem spopularizovať EÚ na Balkáne a na východe. Obyčajne som začínal svoje rozprávanie tým, že som vyzval všetkých tuhých fajčiarov, ktorí si zvykli pofajčievať vo verejných priestoroch, aby urobili všetko pre to, aby ich krajina do EÚ nevstúpila. A potom som uvádzal fakty, čísla, porovnania. Nikdy som neklamal, nezveličoval. Často mi aj fajčiari povedali, že sa teda navyknutej pohody vzdajú a proti EÚ nepôjdu.

Pretože vidia, že aj keď sa niečoho vzdajú, celkovo im bude lepšie?

Presne tak. Je prirodzené porovnávať sa s lepšími. Ale naši ľudia vedia, že v Rakúsku je stále lepšie, aj keď už sme v EÚ na jednej lodi. A to je jeden z dôvodov akejsi ľahostajnosti voči EÚ, s ktorým sa nedá nič robiť. Určite nie sofistikovanými prednáškami či peknými sloganmi o hodnotách EÚ.

Takže pomôže iba reálne približovanie sa západnej časti EÚ?

Približovanie v praktických záležitostiach. Ľudia sú praktickí a Slováci zvlášť. So zlepšovaním vládnutia, s efektivitou rozhodovacích procesov, s účinným zápasom s korupciou, s rastom životnej úrovne sa bude rozširovať pocit, že žijeme v dobre spravovanej a sociálne spravodlivej spoločnosti. To aj EÚ postaví do pozitívnejšieho svetla aj bez vymýšľania zložitých ideových konštrukcií."
  ["post_title"]=>
  string(70) "Miroslav Mojžita: Slováci sú praktickí ľudia, SR do jadra patrí."
  ["post_excerpt"]=>
  string(365) "Miroslav Mojžita pôsobil v diplomacii ešte pred vznikom samostatnej Slovenskej republiky. Pracoval v poradných funkciách a slúžil ako veľvyslanec v Belehrade a Sarajeve. Dnes je generálnym konzulom v ukrajinskom Užhorode. O pozícii Slovenska v EÚ, ale aj o pohľade na EÚ zvonka sa s Miroslavom Mojžitom zhovárali Dušan Fischer a Tomáš Madleňák."
  ["post_status"]=>
  string(7) "publish"
  ["comment_status"]=>
  string(4) "open"
  ["ping_status"]=>
  string(4) "open"
  ["post_password"]=>
  string(0) ""
  ["post_name"]=>
  string(61) "miroslav-mojzita-slovaci-su-prakticki-ludia-sr-do-jadra-patri"
  ["to_ping"]=>
  string(0) ""
  ["pinged"]=>
  string(0) ""
  ["post_modified"]=>
  string(19) "2017-11-12 13:22:10"
  ["post_modified_gmt"]=>
  string(19) "2017-11-12 13:22:10"
  ["post_content_filtered"]=>
  string(0) ""
  ["post_parent"]=>
  int(0)
  ["guid"]=>
  string(44) "http://zahranicnapolitika.dennikn.sk/?p=2494"
  ["menu_order"]=>
  int(0)
  ["post_type"]=>
  string(4) "post"
  ["post_mime_type"]=>
  string(0) ""
  ["comment_count"]=>
  string(1) "0"
  ["filter"]=>
  string(3) "raw"
}

Miroslav Mojžita: Slováci sú praktickí ľudia, SR do jadra patrí.

Miroslav Mojžita pôsobil v diplomacii ešte pred vznikom samostatnej Slovenskej republiky. Pracoval v poradných funkciách a slúžil ako veľvyslanec v Belehrade a Sarajeve. Dnes je generálnym konzulom v ukrajinskom...

object(WP_Post)#438 (24) {
  ["ID"]=>
  int(2486)
  ["post_author"]=>
  string(1) "1"
  ["post_date"]=>
  string(19) "2017-10-30 13:29:25"
  ["post_date_gmt"]=>
  string(19) "2017-10-30 13:29:25"
  ["post_content"]=>
  string(12943) "Ako by ste popísali začiatky zahraničnej politiky SR?

Bolo to ťažké. Vedeli sme, že sa schyľuje k rozdeleniu ČSFR. Nemožno povedať, že nás 1. január 1993 prekvapil, ale bolo treba toho mnoho zariadiť. Úderom polnoci naraz vznikla SR a na jej fungovanie bolo treba zabezpečiť mnoho úloh. Hneď prvý deň sa muselo zabezpečiť, aby SR uznali iné krajiny ako nezávislú republiku. Odoslali sa diplomatické nóty a nadviazali sa diplomatické styky. Od začiatku sme vyjadrovali novú, prozápadnú orientáciu SR, ktorá sa chcela stať súčasťou demokratického sveta.

Čo sa stalo so Slovákmi, ktorí pracovali na Federálnom ministerstve zahraničných vecí?

Milan Kňažko bol na Federálnom ministerstve zahraničných vecí a oslovil Slovákov v Prahe, pozitívne reagovali dvaja. Veľa z nich malo v Prahe svoje rodiny, a tak ostali v Čechách. Nemal som im to za zlé, mali svoje dôvody. Nemali sme dostatok ľudí, ani budov. Na MZV boli asi tri skupiny – odídenci z Prahy, zahraničnopolitickí experti z Bratislavy a absolventi MGIMO (Moskovský štátny inštitút medzinárodných vzťahov). Museli sa prijať aj noví ľudia. Niektorí však boli skôr príťažou.

Ako sa k rozdeleniu stavala spoločnosť?

Veľká časť populácie a spoločnosti chcela neutralitu. Museli sme pokojne a trpezlivo vysvetľovať, že úplná neutralita nie je možná. Presvedčili sme ich, že neutralita by nebola pre Slovensko dobrá a výhodná. Rovnako sme hovorili aj o dôležitosti „vyfarbiť sa“, zaujať strategické rozhodnutie a mať prozápadné smerovanie.

V dobe rozpadu ČSFR ste boli stálym predstaviteľom pri OSN v New Yorku. Sledovali ste teda celý proces z diaľky.

Videl som, že je tam snaha a viac-menej sa darilo zabezpečiť chod krajiny. No museli sme si zvykať, že chodili neskoro financie na platy, réžiu, dotácie. Nebolo to však až také hrozné. Rokovania o prerozdelení majetku prebiehali, nie vždy sme boli spokojní. Ak sa však hovorí, že nás Česi oklamali, treba povedať aj to, že sme sa sami dali oklamať. Viem, že boli problémy s niektorými úradmi, ale zahraničná služba mohla fungovať ďalej.

Tvrdili ste, že niektorí ľudia boli príťažou euroatlantického smerovania. Začala koncom 90. rokov táto idea pokrivkávať?

Nepovedal by som, že to malo dramatický vplyv na celkové smerovanie Slovenska. Väčšinou boli títo ľudia na technicko-administratívnych postoch, kde sklamali. O týchto témach sa od začiatku viedla diskusia. Vtedy bol predsedom výboru zahraničia Ivan Laluha (HZDS), ktorý viedol diskusie so Sveťom Bombíkom o tom, či budú hlavnou zásadou kresťanské hodnoty. Bombík to videl širšie a modernejšie s dôrazom na prozápadnú a proatlantickú orientáciu. Táto téza potom zvíťazila.

Zohral proatlantický faktor úlohu vo voľbách 1998?

Hneď zo začiatku bolo dôležité stať sa členom medzinárodných organizácií. To bolo zvládnuté dobre; prispelo k tomu aj to, že sme sa začali podieľať na mierových operáciách. Skepsa bola okolo prežitia Slovenska najmä zo strany Američanov. Za Mečiara sa Slovensko dostalo do izolácie. Na samite NATO v Madride v 1997 nás nespomenuli vôbec, čo bolo horšie, ako keby nám nadávali. Voľby v roku 1998 priniesli zmenu režimu. Odvtedy začalo budovanie novej zahraničnej politiky. Išlo o privítania do tábora demokratických štátov, ale na druhej strane sme museli dokázať, že tam patríme. Rovnako sa nahromadilo množstvo pozitívnej energie, ktorú sa nám podarilo využiť a strategicky nasmerovať Slovensko do organizácií, v ktorých dnes pôsobíme.

Čo boli najväčšie prekážky oneskorenej integrácie?

Čo sa týka hospodárskeho vývoja v Česku alebo Poľsku, až tak sme nezaostávali. Najväčšia prekážka bola slovenská autoritárska a nedemokratická vláda, ktorá sa dotýkala spoločnosti v každej oblasti. Čakal nás obrovský reformný proces. Keď sa zmenila vláda, prijali sa nové zákony, a potom bolo iba na nás, ako budeme postupovať, aby sme sa začlenili do klubu.

Akú úlohu zohrávali v našich rokovaniach zvyšné krajiny V4 a Rakúsko?

Nezištnú úlohu. Čo sa týka EÚ, Rakúsko nám poskytlo mnoho informácií o rokovaniach a mnoho expertíz k zákonom. Pri vstupe do NATO nám pomáhali Česi, Poliaci aj Maďari. Ich brali ako členov rodiny a verili im. Doslova nás koučovali pred rokovaniami v Bruseli.

Ako teda vnímate to, že my – s nevýhodou a oneskorením kvôli autoritárskemu obdobiu mečiarizmu – sme sa v integrácii nakoniec posunuli vo V4 najďalej v porovnaní s trendom v Poľsku či Maďarsku dnes?

Možno to súvisí s tým, že spoločnosť, ktorá si to zažila, je odolnejšia. Ľudia u nás to videli, trpeli, majú v pamäti, ako tá „alternatíva“ vyzerá a ako to pri autoritatívnej vláde nefunguje. A preto každá vláda, ktorá nasledovala, už bola proeurópska a pokračovala v  trende, aký sme nastavili.

Aká personálna politika prevládala pred vstupom do EÚ a NATO?

Základom bolo, aby boli pracovníci MZV presvedčení o týchto otázkach. Našťastie už vtedy fungovalo postgraduálne štúdium na Inštitúte medzinárodných vzťahov na Právnickej fakulte Univerzity Komenského. To boli mená ako Ivan Korčok (štátny tajomník MZVaEZ SR), Rastislav Káčer (veľvyslanec SR v Budapešti). Pri týchto personálnych nomináciách bolo dôležité, aby neuhli zo svojho presvedčenia.

V čom bola debata o transatlantickom smerovaní v roku 2004 iná ako tá v 1993?

Argumenty boli rovnaké, ale kroky boli konkrétnejšie. Bolo treba vysvetliť výhody a nevýhody členstva, v čom sa Slovensku pomôže, ako nám organizácie zabezpečia bezpečnosť. Z filozofickej roviny sa prešlo do konkrétnej. Vtedy nám pomohli mimovládne organizácie, ktoré cestovali po SR a  veľa týchto aspektov vysvetľovali širšiemu publiku.

Bolo ťažšie presvedčiť ľudí o NATO ako o EÚ?

Áno. Podpora NATO klesala, mne dokonca jeden deň vyjadrovali nedôveru v parlamente, keď sme uvoľnili náš vzdušný priestor spojeneckým vojskám (15. 4. 1999) na prelety pri bombardovaní Juhoslávie. Hovorilo sa, že máme krvavé ruky. Je to dramatické a nepremyslené, no na ľudí takéto vyjadrenia pôsobia. Ani vo vláde to nebolo jednotné. Museli sme sa tomu postaviť čelom – chceme sa stať členom NATO, musíme sa podľa toho správať. Predseda vlády Mikuláš Dzurinda ma vtedy podporil, ale nebolo to ľahké. Totiž nielen vláda sa stala členom NATO, ale celá krajina.

Trvalo dlho, než na to ľudia zabudli?

Dlho nám vyhadzovali na oči, že sme sa takto zachovali k „našim ľuďom“. Ale moja odpoveď na to vždy bola jednoduchá. Keď v Srbsku zvrhli Miloševiča, aj noví oficiálni predstavitelia hovorili, že to bolo nutné a k takejto situácii ich doviedla hlúpa a nebezpečné politika Slobodana Miloševiča. A nikdy som ako minister zahraničných vecí s juhoslovanskou, a potom srbskou vládou nemal problém. Nadštandardné vzťahy s kolegami zo Srbska mám dodnes.

Ako hodnotíte Slovensko ako člena EÚ vzhľadom na to, že ste stáli pri našom vstupe? Keď porovnáte aj debatu, aká prebiehala vtedy a aká prebieha dnes, keď sa zo slova Brusel stala takmer politická nadávka?

Slovensko je dnes normálnym platným členom Únie a v ničom nie sme horší, ale ani nejako vynikajúci. Uplatnili sme sa ako rovný hráč, ktorý je súčasťou fungujúceho mechanizmu. Ale tá debata na Slovensku, to, že Brusel je pomaly nadávka, treba istým spôsobom vidieť ako varovný prst. Tu je potrebné, aby sa európsky zmýšľajúce skupiny a ľudia začali k tomu aktívnejšie stavať, vyjadrovať sa. A hlavne to platí pre politikov. Tí by sa nemali báť vyjadriť svoj postoj a  postaviť sa tej populistickej antieurópskej vlne. Pretože EÚ riešila rôzne krízy, mala ťažkosti, ale stále je to najlepšia organizácia v celej novodobej histórii a jej dôležitosť  pre Slovensko treba trpezlivo vysvetľovať. Dramatizovaním problémov, ktoré má, rozhodne preváži všetky výhody, ktoré nám členstvo prináša.

Niektorí z tých euroskeptických skupín tvrdia, že EÚ má alternatívu na východe.

Viem, že často zaznievajú argumenty, že by sme mali namiesto EÚ spolupracovať s Ruskom. Som za to, že s Ruskom môžeme spolupracovať, ale iba v prípade, ak to bude podľa pravidiel Európskej únie. Práve také nastavenie je veľmi dôležité. A to, kedy sa skončia sankcie proti Rusku, ktoré to teraz znemožňujú, záleží iba na Rusoch – na Kremli a na Putinovi.

Ak hovoríme o tom, že aj politici by mali aktívne proeurópsky vystupovať, ako hodnotíte celú tú slovenskú debatu o „jadre“ EÚ? Premiér sa zaň hlasno vyjadruje.

To je zaujímavý problém, lebo už len to, čo to „jadro“ je, každý vníma inak. V reči predsedu Európskej komisie Jeana-Clauda Junckera o stave Únie v roku 2017 sa slovo jadro ani veľmi nevyskytuje. Príde mi to tak, že na Slovensku prebieha veľká debata o niečom, čo ešte dnes nie je ani len presne zadefinované. Stalo sa to takým moderným výrazom, ale čo to jadro presne má byť? Aké pravidlá tam majú platiť? Horlivé debaty predsedu vlády s poslancom EP Richardom Sulíkom o abstraktnom pojme považujem za dosť čudesné.

Ako „jadro“ vnímate vy?

Tak, že ak budú nejaké spoločné európske projekty, ktorých sa budú môcť zúčastniť iba niektoré štáty, schvaľujeme to a budú môcť ísť do toho. A v tomto zmysle si myslím, že je správne byť ambiciózny a je správne hovoriť, že chceme hrať prvú ligu. Chceme byť pri tom, keď sa bude rozhodovať o budúcnosti Európy. Sme totiž integrálnou súčasťou tejto budúcnosti. Myslím si, že Slovensko má na to, aby sedelo pri stole, keď sa budú prijímať rozhodnutia.

Ako teda prakticky priblížiť a spopularizovať EÚ medzi bežnými občanmi?

EÚ často vymýšľa rôzne argumentačné stratégie, ako pôsobiť na verejnosť. Ale myslím si, že ak bude dobre fungovať a prijme opatrenia, ktoré pomôžu ľuďom a pocítia to, nepotrebujeme žiadne stratégie. Vtedy to naši občania prirodzene pocítia.

Takže je to aj na strane EÚ, aby sa stala menej byrokratickou a začala riešiť bežné problémy ľudí?

Áno, lebo potom sa ľudia cítia od EÚ odtrhnutí. To, že Brusel sú aj naši ľudia, že si sami volíme europoslancov, až tak ľudia neriešia. A je to aj naša chyba, lebo sme členmi už 13 rokov a naši ľudia stále vnímajú Brusel a EÚ ako niečo mimo nás. Keď začala utečenecká kríza, dostával som e-maily, že „pán Kukan, ale tí utečenci, veď to sa týka EÚ, nás sa to netýka“. Ako keby sme neboli EÚ!

Keď už sme sa dotkli jadra aj kvót, ako vnímate argumenty, že to prípadné jadro nás bude niečo stáť? 

Po prvé, opakujem, stále nevieme, čo presne „jadro“ je, a nevieme, čo by sme museli, alebo nemuseli prijať. A čo sa týka napríklad tých nešťastných migračných kvót, síce s nimi nesúhlasím, ale musíme si uvedomiť, že ide o celoeurópsky problém. Španieli, Taliani a Gréci nemôžu trpieť za všetkých ostatných a za svoju geografickú polohu pri Stredozemnom mori. Takže my ako členský štát EÚ sa musíme podieľať na riešení európskych otázok. Možno nie priamo prijímaním utečencov, lebo ani oni k nám nechcú. Ale keďže aj my sme EÚ, nemali sme kvóty len odmietať a napádať na súdnom dvore, ale aj ponúknuť alternatívu, ako inak dokážeme pomôcť. Posielať tam policajtov, peniaze alebo inak pomáhať ďalším členským krajinám. V konečnom dôsledku by sme aj my očakávali solidárnosť a pomoc, ak by sa táto situácia bezprostredne týkala našej krajiny.

Ako teda vysvetliť ľuďom, že my sme EÚ a  je to tak pre nás dobré?

Pozrite, tie argumenty a všetko to, čo sme museli vysvetľovať a  presviedčať o tom ľudí v predvstupovom období, tie sú stále všetky aktuálne. Tá debata tu stále je. A nesmieme dovoliť, aby hlasy tých, ktorí iba nadávajú a kritizujú, boli jediné, ktoré je počuť. Lebo tí sú vždy najhlasnejší, ale stále ich je menšina."
  ["post_title"]=>
  string(69) "Eduard Kukan: Musíme sa podieľať na riešení európskych otázok."
  ["post_excerpt"]=>
  string(339) "O začiatkoch slovenskej zahraničnej politiky, súčasných výzvach pre Európsku úniu, ale aj o domácej politickej debate sme sa zhovárali s poslancom Európskeho parlamentu vo frakcii Európska ľudová strana (EPP) a bývalým ministrom zahraničných vecí SR Eduardom Kukanom. Rozhovor viedli Dušan Fischer a Tomáš Madleňák."
  ["post_status"]=>
  string(7) "publish"
  ["comment_status"]=>
  string(4) "open"
  ["ping_status"]=>
  string(4) "open"
  ["post_password"]=>
  string(0) ""
  ["post_name"]=>
  string(60) "eduard-kukan-musime-sa-podielat-na-rieseni-europskych-otazok"
  ["to_ping"]=>
  string(0) ""
  ["pinged"]=>
  string(0) ""
  ["post_modified"]=>
  string(19) "2017-10-30 13:39:13"
  ["post_modified_gmt"]=>
  string(19) "2017-10-30 13:39:13"
  ["post_content_filtered"]=>
  string(0) ""
  ["post_parent"]=>
  int(0)
  ["guid"]=>
  string(44) "http://zahranicnapolitika.dennikn.sk/?p=2486"
  ["menu_order"]=>
  int(0)
  ["post_type"]=>
  string(4) "post"
  ["post_mime_type"]=>
  string(0) ""
  ["comment_count"]=>
  string(1) "0"
  ["filter"]=>
  string(3) "raw"
}

Eduard Kukan: Musíme sa podieľať na riešení európskych otázok.

O začiatkoch slovenskej zahraničnej politiky, súčasných výzvach pre Európsku úniu, ale aj o domácej politickej debate sme sa zhovárali s poslancom Európskeho parlamentu vo frakcii Európska ľudová strana (EP...

object(WP_Post)#440 (24) {
  ["ID"]=>
  int(2481)
  ["post_author"]=>
  string(2) "56"
  ["post_date"]=>
  string(19) "2017-10-27 11:25:01"
  ["post_date_gmt"]=>
  string(19) "2017-10-27 11:25:01"
  ["post_content"]=>
  string(6806) "Miliardáři, nejbohatšímu Slovákovi a druhému nejbohatšímu občanu České republiky, se v sobotu splnil sen. Vyhrál české parlamentní volby, a to navíc způsobem, který je srovnatelný jen s úspěchem jiného tehdejšího ministra financí Václava Klause. Klaus podobným způsobem vyhrál v roce 1992 parlamentní volby v České republice, a než aby se toho vítězství vzdal, raději s Vladimírem Mečiarem rozdělil federaci a ukončil existenci Československa. Byl to krok svévolný, špatný, z historického pohledu zbabělý a slabošský. I když se pak Klaus držel ještě mnoho let na špici české politiky – deset let byl posledním přímo nevoleným českým prezidentem, své fungování v úřadu hlavy státu ukončil zjevně manipulativní amnestií, po níž už si v Česku o Václava Klause neopře nikdo symbolicky ani kolo. Jeho angažmá na straně Vladimira Putina, kterého podpořil hned ve dvou po sobě jdoucích agresích proti Gruzii a Ukrajině, i ostentativní účast na předvolební kampani německé AfD či podpora francouzské Národní fronty jen ukazují, že rok 1992 nebyl přehmatem, ale začátkem politické dráhy, která končí u protievropské, proputinovské ultrapravice.

Nesplacená hypotéka minulosti

Andrej Babiš stojí před podobným dilematem. Vítězství, kterého dosáhl, je nejpřesvědčivější za oněch posledních 25 let. Ve funkci ministra financí si ho Babiš tvrdě odpracoval, stejně tak slušné výkony podali ministři za jeho hnutí a první tři roky koaliční vlády, v níž bylo hnutí ANO v podstatě rovnocenným partnerem ČSSD, patří k tomu nejúspěšnějšímu, co Česká republika ve své čtvrt stoleté existenci zažila. Bohužel, Andrej Babiš doplatil na své dluhy z minulosti i na způsob, jakým vstoupil do politiky. Místo aby sám převedl svůj obrovský koncern Agrofert ještě před svým vstupem do politiky do svěřeneckého fondu, nechal se k tomu donutit až zbytkem politické scény tři roky po vstupu do vlády. Vlastnictví velké části českých médií pak bylo od počátku problematickým dopingem a já jako novinář jsem přesvědčen, že si tím Andrej Babiš v ničem nepomohl, právě naopak.

Ještě horší to však je s dalšími hypotékami z minulosti, s údajnou spoluprací se StB, s níž z logiky věci musel být Babiš jako vedoucí zahraničního zastoupení Petrimexu v kontaktu a byla to takřka součást jeho pracovních povinností. Je smutným faktem, že po čtyřech letech Babišových snah o vymazání svého jména z registru spolupracovníků StB se tato kauza po rozhodnutí slovenského Ústavního soudu vrací na začátek a bude trvat nejméně rok či dva, než slovenské soudy rozhodnou. Žalovanou stranou teď má být navíc Ministerstvo vnitra Slovenské republiky, což dělá z kauzy diplomaticky poměrně třaskavou věc. Třicet procent hlasů českých voličů, které Babiš dostal, ho z podezření ze spolupráce neočišťuje, jen tím tato část českých voličů vzkázala, že jim je to dvacet osm let po listopadu 1989 vlastně jedno. Jak však na to budou pohlížet Babišovi kolegové, například ostře antikomunistická polská vláda PiS, která by někoho takového ve své vlastní zemi politicky ukamenovala, to se teprve uvidí.

Ještě mnohem vážnější je kauza Čapí hnízdo. Ano, jde o „pouhé“ dva milióny euro, které podle policie měly být podvodným způsobem získány jako dotace na areál, jehož hodnota je dnes desetkrát, možná i dvacetkrát vyšší, ale důsledky jsou velice vážné. Andrej Babiš je v tuto chvílí už policií obviněn, stejně jako muž číslo 2 hnutí ANO Jan Faltýnek a zřejmě i dvě dospělé Babišovy děti a jeho švagr. Ani to sice Babišovi nebrání stát se premiérem, protože Miloši Zemanovi, jehož výkon české prezidentské funkce je absolutním dnem výkonu tohoto úřadu, to nevadí. Zeman proto zřejmě pověří Babiše sestavením vlády a dá mu šanci sestavit kabinet. Pokud ale všechny ostatní české demokratické strany zůstanou u svých předvolebních a povolebních prohlášení, pak pro ně zůstává trestně obviněný Andrej Babiš jako premiér nepřijatelný.

Babišovi tak budou k vládě zbývat pouze neofašističtí extrémisté ze Strany přímé demokracie Tomia Okamury a čeští komunisté, byť i ti tvrdí, že spolu s dalšími českými politickými stranami Babiše jako premiéra nepodpoří. Okamura jako spojenec by byl nejen pro Babiše nehynoucí ostudou; je to podobné, jako kdyby chtěl nějaký slovenský premiér vládnout s podporou strany Mariána Kotleby. Česko se stane další „divnou zemí“ ve skupině s dnešním Polskem a Maďarskem a pozice našeho regionu v rámci EU se dále propadne. Se všemi důsledky, které to pro nás i pro Unii jako celek bude mít.

Babiš už je vítěz, i když nebude premiérem

Andrej Babiš má, podobně jako měl Václav Klaus v roce 1992, i jinou možnost. Dát před osobní mocí přednost zájmu státu a jeho občanů. V roce 1992 to znamenalo vyhlásit předčasné volby, v roce 2017 stačí, když se nový premiér nebude jmenovat Andrej Babiš. Bude to vláda proevropská, prozápadní, reformní a možná i opravdu, ale opravdu dobrá. Dobrá nejen pro Českou republiku, ale pro celý region střední Evropy, kde taková pozitivní změna v jedné zemi Visegrádu může pomoci celému regionu. Česko bude moci být dáváno za příklad západní politické kultury, zapojí se plně do reformy Evropské unie, utuží vztahy s Německem a Rakouskem a po polských volbách, které ukončí samovládu PiS, udělají z našeho regionu opět Unii prospívající část kontinentu.

Za rok či dva, až doběhne soud s Čapím hnízdem, z něhož Babiš nemusí odejít s nějakým exemplárním rozsudkem, a případně bude i dořešen Babišův slovenský lustrační případ, se pak Andrej Babiš vrátí. Anebo pochopí, že ANO je fungujícím politickým projektem i bez něj; vždyť kvalitních politiků jako Richard Brabec, Martin Stropnický nebo nyní eurokomisařka Věra Jourová tam má dost.

A vrátí se k byznysu nebo si konečně ve svých 63 letech začne po letech workoholické dřiny užívat života i svých peněz. Bude mít na to právo; ostatně volby v Česku, svém novém domovu, už vyhrál. Vyhrál by tím nejen on sám, jeho rodina, ale i Česká republika a střední Evropa. Ostatně, ve své knize „O čem sním, když náhodou spím“ píše, že do politiky šel z naštvanosti z Václava Klause. Teď může v klíčovém okamžiku svého života dokázat, že je lepší než on."
  ["post_title"]=>
  string(61) "Andrej Babiš na rozcestí a Česko i střední Evropa s ním"
  ["post_excerpt"]=>
  string(164) "I přes své velké handicapy z minulosti může být Andrej Babiš nakonec kvalitním proevropským premiérem, který Česko pozdvihne. Teď to ale být nemůže."
  ["post_status"]=>
  string(7) "publish"
  ["comment_status"]=>
  string(4) "open"
  ["ping_status"]=>
  string(4) "open"
  ["post_password"]=>
  string(0) ""
  ["post_name"]=>
  string(55) "andrej-babis-na-rozcesti-a-cesko-i-stredni-evropa-s-nim"
  ["to_ping"]=>
  string(0) ""
  ["pinged"]=>
  string(0) ""
  ["post_modified"]=>
  string(19) "2017-10-27 11:25:01"
  ["post_modified_gmt"]=>
  string(19) "2017-10-27 11:25:01"
  ["post_content_filtered"]=>
  string(0) ""
  ["post_parent"]=>
  int(0)
  ["guid"]=>
  string(44) "http://zahranicnapolitika.dennikn.sk/?p=2481"
  ["menu_order"]=>
  int(0)
  ["post_type"]=>
  string(4) "post"
  ["post_mime_type"]=>
  string(0) ""
  ["comment_count"]=>
  string(1) "0"
  ["filter"]=>
  string(3) "raw"
}

Andrej Babiš na rozcestí a Česko i střední Evropa s ním

I přes své velké handicapy z minulosti může být Andrej Babiš nakonec kvalitním proevropským premiérem, který Česko pozdvihne. Teď to ale být nemůže....