Foto: LenDog64

Formovanie českej vlády – búrka v pohári vody, alebo dôvod na paniku?

Česká republika dostala mikulášsky darček v podobe nového premiéra – prezident Miloš Zeman 6. decembra menoval Andreja Babiša 12. predsedom vlády. Česko sa teda posunulo od parlamentných volieb k vzniku vlády, ktorej podpora je aj po týždňoch rokovaní stále nejasná. Výsledky parlamentných volieb aj rokovania po nich priniesli mnohé prekvapivé momenty a pritiahli značnú pozornosť médií aj politických analytikov. Niektoré reakcie na ne však vyvolávajú zbytočnú skepsu či paniku, stavajú ČR do pozície štátu odsúdeného k odklonu od demokracie alebo hovoria o bezprecedentnom zemetrasení na straníckej scéne. V tomto momente ide však skôr o búrku v pohári vody, pretože niektoré z týchto skeptických argumentov sú nepresné alebo unáhlené. Preto je v hľadaní odpovede na otázku, kam kráča česká politická scéna, potrebné pozrieť sa na tieto argumenty podrobnejšie.

Antisystémová apokalypsa?

Príkladom je jeden z najčastejších komentárov výsledkov októbrových parlamentných volieb, a síce, že v nich v podstate zvíťazili antisystémové strany, ktoré dokopy získali viac hlasov než ostatné politické subjekty. Reálne však strany, ktoré možno nazvať antisystémovými, získali 18,4 % hlasov. Faktom totiž je, že medzi antisystémové strany sú často zaraďovaní i Piráti, či dokonca ANO, ktorí do tejto skupiny reálne nepatria. Antisystémovosť v reálnom zmysle slova totiž netvorí len rebelantské vyhraňovanie sa voči aktuálnej vláde, naopak, antisystémové strany musia napĺňať konkrétne charakteristiky. Pochopiteľne, mohlo by sa zdať, že ide len o záležitosť definícií a konkrétnych pojmov. Nie je to však pravda – s činnosťou antisystémovej strany prichádza potenciálne ohrozenie demokratických inštitúcií a oprávnený strach spoločnosti z takéhoto smerovania. Preto by sa táto zásadná charakteristika nemala aplikovať aj na strany, ktoré takýto záujem nemajú. Antisystémová strana je reálne stranou, ktorá otvorene hlása sympatie k inému než existujúcemu demokratickému zriadeniu.

Učebnicovým príkladom antisystémovej strany je dlhodobo KSČM. Táto strana je etablovanou stranou, ktorej agenda nie je protizákonná či protiústavná, faktom však zostáva, že stále existuje minimálne časť jej členov, ktorí otvorene hovoria o komunistickom režime ako o lepšom či vhodnejšom pre Českú republiku. Pochopiteľne, toto sa odráža aj do postojov strany voči integrácii ČR do európskych a medzinárodných štruktúr, čo je zásadným antisystémovým prvkom. V minulom volebnom období napr. komunisti predložili v snemovni návrh ústavného zákona o tom, aby sa občanom umožnilo v referende hlasovať o vystúpení ČR z NATO. A toto platí aj pre SPD, ktorá taktiež napĺňa definíciu antisystémovej strany– okamurovci už pred voľbami deklarovali snahu o presadzovanie priamej demokracie, ktorú majú aj v názve svojej strany, ale volali aj po vystúpení ČR z EÚ, čo demonštruje ich antisystémovosť v zmysle opozície voči reprezentatívnej demokracii, ale v širšom kontexte aj postavenia Česka v európskych štruktúrach. Táto antisystémovosť je reálnou hrozbou pre českú demokraciu, avšak len v prípade, že jej bude ponechaný priestor v podobe účasti týchto subjektov na vláde, aj to nie výlučne, pretože sa do programu vlády ich radikálne tendencie vôbec nemusia premietnuť.

Rozhodne však momentálne neplatia tvrdenia poukazujúce na to, že českú stranícku scénu ovládli antisystémové strany. Strany, ktoré prinášajú nové témy, vymedzujú sa voči vládnucim stranám, strany s populistickou rétorikou či tie, ktoré podporujú voliči unavení zo starých strán, rozhodne nie sú automaticky antisystémové a nedávajú Česku dôvod na paniku. Koniec koncov, obmeny v straníckych systémoch v podobe nástupu nových strán, ktoré často neprežijú jedno volebné obdobie, je fenoménom rozšíreným v mnohých krajinách strednej a východnej Európy od pádu komunizmu do súčasnosti, a ak neznamenajú otras pre celý stranícky systém, nemožno ich ani hodnotiť ako patologické či nebezpečné pre stabilitu parlamentnej demokracie.

Okrem toho, dá sa polemizovať aj s názorom, či je vôbec volebný zisk týchto dvoch strán šokujúci, ako deklarovali viaceré komentáre bezprostredne po zverejnení výsledkov volieb. Jedna z nich, KSČM, je totiž etablovanou politickou stranou, ktorej volebné zisky v rokoch 1992 – 2013 oscilovali medzi 10 a 19 % a nezaznamenávala kontinuálny pokles podpory – vo voľbách 2013 ešte získala takmer 15 % hlasov. Prišli však voľby 2017 a pokles na 7,76 %, pričom v parlamente stratila 18 kresiel. V tomto kontexte teda nemožno hodnotiť zisk antisystémových strán ako šokujúci – kým jedna z nich výrazne stratila, objavila sa nová, ktorá pragmaticky reflektuje nálady voličov v otázkach európskej integrácie či imigračnej politiky, čo je scenár, ktorý poznáme z mnohých iných európskych krajín. A rozhodne pritiahla nezanedbateľnú časť voličov svojej antisystémovej kolegyne KSČM, čo znamená, že v Českej republike reálne nedošlo k markantnému nárastu počtu antisystémových voličov.

Podpora, tolerancia alebo ignorancia?

Práve tieto dve nové antisystémové strany sa často skloňujú v súvislosti s účasťou na vláde, ktorú v posledných týždňoch vytvoril Andrej Babiš a nazýva ju vládou odborníkov. Na rozdiel od ostatných parlamentných strán totiž tieto dve nedeklarujú striktne odmietavý postoj k spolupráci s ním. Predpoklady o tom, že Českej republike bude vládnuť atypický zlepenec strán ANO, SPD a KSČM, sa však s najväčšou pravdepodobnosťou nenaplnia. Je už takmer isté, že okamurovci a komunisti nebudú súčasťou vlády, a je pravdepodobné, že Andrej Babiš sa s nimi nedohodne ani na stálej podpore jeho menšinovej vlády, čo čoraz jasnejšie deklaruje predovšetkým SPD. Toto sa dozvieme zhruba o mesiac – hlasovanie o dôvere vláde musí prebehnúť do 30 dní po jej menovaní, ktoré prebehlo 13. decembra.

Toto hlasovanie je po menovaní novej vlády povinné, rovnako ako je to na Slovensku. V kontexte aktuálnej situácie v ČR je nutné zdôrazniť, že charakter týchto hlasovaní u nás a u českých susedov rozhodne nie je rovnaký – kým na Slovensku je vláde vyslovená dôvera, ak ju podporí nadpolovičná väčšina všetkých poslancov, v prípade Českej republiky vláda túto dôveru získa, ak ju podporí nadpolovičná väčšina prítomných. Toto uľahčuje získanie dôvery vládam s obmedzenou podporou parlamentu, vrátane menšinových.

V prípade vlády Andreja Babiša čísla hrajú proti nej, a to nielen pri hlasovaní o dôvere, ale aj v prípade jej tolerancie inými stranami. Apropo, práve tieto dve formy aktívnej a pasívnej podpory vlády sa občas zamieňajú, rozhodne však nie sú totožné. S trochou nadsadenia možno použiť metaforu so vzťahmi – aj v nich platí, že tolerancia väčšinou ide ruka v ruke s dôverou, nie však vždy. Tolerovať vládu je v prípade Čiech možné, ak sa konkrétna strana hlasovania o dôvere fyzicky nezúčastní, vďaka čomu klesá kvórum potrebné na získanie dôvery parlamentu. Ak by sa takto zachovali SPD aj KSČM, ale všetci ostatní poslanci by boli na hlasovaní prítomní, nadpolovičnú väčšinu by v tom prípade tvorilo 82 poslancov, pričom hnutie ANO disponuje 78 mandátmi. Na základe deklarovaných postojov ostatných parlamentných strán nemožno počítať s hlasmi z ich tábora, preto je reálne, že táto vláda dôveru nezíska.

Efektívna vláda menšiny?

V tomto kontexte je však dôležité zdôrazniť, že aj keby sa jej podarilo túto dôveru získať vďaka tolerancii spomínaných poslaneckých klubov, len dôvera jej neumožní efektívne vládnuť, ak nebude mať v snemovni spojencov, ktorí budú podporovať jej legislatívne návrhy. A toto je oveľa podstatnejší aspekt než samotný výsledok iniciačného hlasovania o dôvere vláde. Zároveň nás privádza k ďalšiemu argumentu, ktorým niektorí komentátori obhajujú tento scenár – a síce, že Česká republika má skúsenosť s menšinovou vládou, ktorá dokonca úspešne vládla celé volebné obdobie.

Samozrejme, je pravdou, že menšinová vláda Miloša Zemana pohodlne vládla v období od roku 1998 do roku 2002, avšak toto umožnila takzvaná opozičná zmluva s ODS. Tá bola inštitucionalizovanou deklaráciou tolerancie vlády ČSSD zo strany ODS za presne vymedzených podmienok, vďaka ktorým získala ODS nadštandardné postavenie medzi opozičnými stranami. A svojím spôsobom získala nadštandardné postavenie voči opozícii aj vláda samotná – opozičná zmluva totiž, mimo iného, obsahovala klauzulu o tom, že ODS ako najväčšia opozičná strana nebude počas celého volebného obdobia iniciovať hlasovanie o nedôvere vláde, a ani takéto hlasovanie nepodporí. De facto tým Zemanova menšinová vláda nadobudla silnejšiu pozíciu než štandardné väčšinové vlády, pretože na rozdiel od nich mala v podstate zaručené, že jej nebude vyslovená nedôvera, lebo tri ďalšie opozičné strany Unie svobody, KDU-ČSL a KSČM spolu disponovali len 63 hlasmi. Táto vláda teda bola menšinovou čo do počtu poslancov, avšak z hľadiska pozície vlády v legislatívno-exekutívnych vzťahoch sa tešila skôr statusu klasickej, väčšinovej vlády.

Hovoriť teda o tom, že história českého vládnutia ukazuje potenciál na fungovanie menšinových vlád, rozhodne nie je namieste a pri absencii tradície menšinového vládnutia nemožno očakávať efektívne fungovanie takejto vlády bez inštitucionalizovanej podpory ďalších strán. Okrem toho bude kľúčové, aká bude dynamika vzťahov medzi parlamentnými stranami a do akej miery existuje prienik v ich programoch, ktorý by viedol k vznikom ad hoc koalícií v hlasovaní o konkrétnych otázkach a návrhoch zákonov. Ani tento prienik by však nemusel stačiť – v Českej republike je, rovnako ako na Slovensku, pri hlasovaní o návrhoch zákonov vo väčšine prípadov zreteľné delenie na vládu a opozíciu, keď vládne strany len v nízkej miere podporujú opozičné návrhy zákonov bez ohľadu na ich obsah, čo platí aj recipročne.

Čo teda čaká Česko v novom roku?  

Tieto body neprinášajú optimizmus do vidín Babišovej vlády, a to tak pri hlasovaní o dôvere, ako aj pri vládnutí, ak sa strane ANO podarí presvedčiť SPD a KSČM o dlhodobej tolerancii tejto vlády. Je však možné predpokladať, že jeho vláde nebude vyslovená dôvera a celý proces sa zopakuje ešte raz, do tretice potom má prezident menovať nového premiéra na návrh predsedu poslaneckej snemovne, ktorý je v tomto prípade z Babišovej strany. Celý tento proces môže teda trvať niekoľko mesiacov. Počas nich môže rásť tlak na SPD a KSČM, aby našli spoločnú reč s Babišom, a tým sa vyhli predčasným voľbám. Je možné aj to, že medzičasom vydajú Babiša na trestné stíhanie, prebehnú aj voľby prezidenta, ktorému v krajnom prípade dáva česká ústava priestor na obštrukcie pri rozpustení snemovne, ak jej trikrát nebude vyslovená dôvera. Nech však tieto týždne dopadnú akokoľvek, je predčasné vidieť Česko už na polceste k antisystémovej vláde otriasajúcej demokratickými princípmi. Aj keď aktuálna situácia nedáva veľa dôvodov na optimizmus, netreba zabúdať, že aj pri teoretickej (a nie vysoko pravdepodobnej) účasti na vláde totiž nemusí byť SPD a KSČM umožnené premietnuť svoje antisystémové preferencie do programového vyhlásenia vlády, v ktorej bude hrať prím Babišova strana.

Autor: , 22. 12. 2017

Súvisiace články

Bavme se s Rusy. Ale jako Evropané a členská země NATO

Česko chystá založení diskusního fóra s Ruskem. Jde o pokus, zda a o čem se lze s dnešními ruskými elitami bavit....

Andrej Babiš na rozcestí a Česko i střední Evropa s ním

I přes své velké handicapy z minulosti může být Andrej Babiš nakonec kvalitním proevropským premiérem, který Česko pozdvihne. Teď to ale být nemůže....

Donald Trump bude pro (střední) Evropu problém. Otázkou je jen, jak velký

Všichni demokratičtí a jen trochu politici ve střední Evropě si přáli, aby americké prezidentské volby dopadly opačně než dopadly. Ne proto, že by Hillary Clintonová byla tak skvělá, ale prostě proto, ...