Foto: Glenn Fawcett

Bližší spojenec ako priateľ: Turecko a Spojené štáty v 21. storočí

Americký viceprezident Joe Biden nedávno navštívil Turecko. Z dlhodobého hľadiska nebola táto návšteva plánovaná, čo ju robí výnimočnou. Počas stretnutia rezonovali najviac dve témy – vojna v Sýrii a dozvuky neúspešného puču proti prezidentovi Erdoganovi, s ktorým súvisí aj žiadosť tureckej vlády o vydanie údajného strojcu protivládneho sprisahania Fethullaha Gülena. Obe tieto témy súvisia so širším chápaním stále dramatickejšieho vývoja vzťahu Ameriky s Tureckom.

Od Berberov cez Sovietov až po Kurdov

Prvým stretom Osmanskej ríše a moderných Spojených štátov bol začiatkom 19. storočia počas berberských vojen. Išlo o prvý konflikt mimo svojho teritória a Američania z neho vyšli víťazne. Reálne rozmery dostával vzťah medzi Tureckom a Amerikou až počas studenej vojny. Vtedy boli Turci dôležitým spojencom, a tento stav pretrvával až donedávna. Turecko bolo spolu s Gréckom súčasťou programov, ktoré odštartovala tzv. Trumanova doktrína v roku 1947. Podľa nej Spojené štáty v týchto dvoch krajinách finančne, politicky aj vojensky podporovali protikomunistické demokratické hnutia. Turecko bolo súčasťou prvého rozšírenia NATO, čo malo súvis s americkými záujmami na jeho území. Geografické umiestnenie krajiny totiž vytváralo podmienky na prípadnú konfrontáciu so Sovietskym zväzom. Dôležitú úlohu zohralo Turecko počas najvypätejších chvíľ studenej vojny, počas Kubánskej raketovej krízy v októbri roku 1962. Americký strategický arzenál umiestnený v Turecku sa stal vyjednávacím žetónom, ktorý v konečnom dôsledku znamenal odvrátenie katastrofy v podobe nukleárnej vojny.

Stratou najväčšieho strategického nepriateľa vo forme Sovietskeho zväzu opadol u Spojených štátov aj záujem o Turecko. Napriek tomu Američania od konca studenej vojny považujú Turecko za spojenca. Nie priateľa, ale spojenca. Rovnako ako celkové vnímanie Američanov v regióne, aj americko-turecké vzťahy utŕžili ranu po invázii USA do Iraku v roku 2003. Tŕňom v oku Turkov bola predovšetkým vidina postupného presadzovania nezávislosti zo strany Kurdov, ktorí dnes ako najpočetnejší národ bez vlastného štátu obývajú územie Turecka, Iránu, Iraku a Sýrie. Američania navyše podporujú Kurdov v boji proti Daesh, kým radikálna Kurdská strana pracujúcich (PKK) je nepriateľom číslo jeden pre tureckú vládu. Turci aj USA vedú PKK na zozname teroristických organizácií.

Rovnako zaujímavým je americký postoj ku kruciálnej otázke genocídy Arménov, ktorá sa odohrala v roku 1915 a vyžiadala si viac ako jeden a pol milióna obetí. Pre Arménsko je to dodnes strašná rana. Turecko ako nástupnícky štát Osmanskej ríše zodpovednej za genocídu sa odmieta ospravedlniť, alebo vôbec hovoriť o tejto udalosti. Takmer tri desiatky krajín vrátane Slovenska genocídu oficiálne uznávajú. Amerika sa k udalosti stavia veľmi opatrne, uvedomujúc si citlivosť otázky a dôležitosť korektného vzťahu s Tureckom. Biely dom každý rok v apríli vydáva takmer navlas rovnaké stanovisko, v ktorom vyjadruje sústrasť s arménskym národom, a zároveň vyzdvihuje snahy Turkov, Arménov a Svätej stolice, ktoré sa snažia priniesť „svetlo do temnoty minulosti“.

Puč a jeho dôsledky

V polovici júla došlo v Turecku o neúspešný vojenský prevrat. Organizátori prevratu uviedli ako hlavné dôvody narastajúce mocenské ambície prezidenta Erdogana či represie voči menšinám v krajine. Tie skutočné represie a čistky však začali až po samotnom prevrate. Erdogan dal v priebehu niekoľkých hodín zadržať tisícky ľudí zo všetkých oblastí verejného života. Viac ako mesiac po prevrate je na verejnosti stále otvorená debata o pôvode samotného prevratu. Erdoganov postupný odklon od už tak naštrbených liberálnych hodnôt v jeho krajine (snaha o zavedenie trestu smrti do novej ústavy) mu istotne spomalí prístupový proces do EÚ. Členstvo v NATO je rovnako ohrozené. Keďže neexistuje mechanizmus ani skúsenosť s vylúčením štátu zo Severoatlantickej aliancie, Erdogan môže byť nateraz pokojný. Pár hodín po prepuknutí prevratu generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg vyjadril podporu a solidaritu s Erdoganovou vládou. Americký prezident Barack Obama vyzval všetky strany konfliktu, aby neeskalovali situáciu a rešpektovali demokraticky zvolenú vládu, ktorej vyjadril podporu. Minister zahraničných vecí John Kerry zmenil tento zmierlivý tón len tri dni po prevrate, keď sa do médií začali dostávať informácie o vládnych represiách. Vo vyjadrení po stretnutí s ministrami zahraničných vecí EÚ povedal, že Turecko ako člen NATO má povinnosť rešpektovať demokraciu. Hovorca ministerstva zahraničných vecí USA neskôr uhasil špekulácie tvrdením, že je príliš skoro na akékoľvek spochybňovanie tureckého členstva v NATO.

Vzájomná nedôvera je však naštrbená. Američania nemali počas studenej vojny žiaden problém podporovať polodemokratické režimy, ak to vyhovovalo ich strategickému záujmu. No doba bipolárneho usporiadania skončila a priority v zahraničnej politike sa zmenili. Kameňom úrazu je letecká základňa Incirlik na juhu Turecka, ktorá je domovom pre 39. krídlo amerických vzdušných síl. Američanom slúžila základňa pri operáciách Severná hliadka (1997), Trvalá sloboda (2001) či pri irackej invázii (2003). Dnes ju využíva medzinárodná koalícia proti Daesh na území susednej Sýrie. Nešlo však o uvoľnenie podpory na zabezpečenie znepriatelených Kurdov. Po pokuse o prevrat Erdoganove jednotky zatkli veliteľa základne, tureckého generála Bekira Ercana Vana. Samotná základňa však podľa oficiálnych vyhlásení ostala bez ohrozenia, hoci v pohotovosti. Okrem leteckých síl totiž slúži aj ako miesto uskladnenia približne 50 nukleárnych hlavíc. Umiestnená v nestabilnom regióne, vzdialená len 112 kilometrov od sýrskych hraníc, predstavuje základňa spolu s nukleárnymi zbraňami isté bezpečnostné riziko. Ak k tomu pridáme stále narastajúcu nestabilitu na tureckej domácej scéne a postupný rozklad vzťahu s Európskou úniou, ide o vážnu situáciu.

Počas interview pre CNN sa Obama v otázke k Turecku vyhováral a  tradične sa snažil balansovať medzi tým, aby neurazil spojenca, a zároveň vyjadril svoje znepokojenie zo situácie v krajine. Pripomenul, že puč bol veľkým zásahom do suverenity vlády, a preto bola následná reakcia plná strachu. Zároveň však zdôraznil, že útok na novinárov je nezlučiteľný s demokratickým fungovaním spoločnosti. Vyjadrenie nenačrtlo žiadne ďalšie kroky zo strany Spojených štátov.

Existuje veľa dôvodov, prečo by sa vzťahy medzi Tureckom a USA nemali meniť. Niekoľko z nich prezentoval prezident Turkish Heritage Organization Halil I. Danismaz, ktorý upozorňoval najmä na strategické spojenectvo v rámci NATO či hrozbu, že sa Turecko vymaní zo západných štruktúr a postupne bude smerovať k Rusku. Biden počas svojej návštevy nespomenul nedávny príklon tureckého prezidenta k prezidentovi Putinovi. Tieto opatrné akty naznačujú, že vzťah medzi Amerikou a Tureckom bude naďalej pokračovať v polohe „dôveruj, ale preveruj“. Keďže si súčasná administratíva užíva v naplno rozbehnutej prezidentskej kampani len minimum pozornosti médií, stále aktuálnejšími sa budú javiť vyjadrenia prezidentských kandidátov. Ani jeden však nemá jasnú predstavu, čo ďalej s Tureckom na bilaterálnej úrovni. V podstate o to ani nejde. Bez ohľadu na výsledok tohtoročných prezidentských volieb v USA, otázka budúceho smerovania Turecka ostáva na domácej vláde a jeho obyvateľoch.

Autor: , 06. 10. 2016

Súvisiace články

Tekutá konfigurácia vyšehradského priestoru

Ešte v roku 2015 a 2016 sa zdalo, že V4 predstavuje stabilné spojenectvo posilnené fenoménom tzv. utečeneckej krízy. Prejavovalo sa to na doslova oslavnej rétorike sprevádzajúcej diskusie o vyšehradskej spolup...

Stredná Európa a hľadanie vlastnej Sonderweg. Vnútropolitické a medzinárodné predpoklady regionálnej spolupráce

Nemecko v poslednej tretine 19. storočia aplikovalo model označovaný v západnej Európe ako Sonderweg, spočívajúci v silnej moci parlamentu, ktorý však nemal možnosť odvolať vládu. Osobitná cesta však, par...

Turecká dilema pre EÚ

Od neúspešného pokusu o vojenský prevrat v Turecku sú vzťahy medzi Erdoganovou vládou a Západom čoraz chladnejšie – kooperácia s krajinou polmesiaca je pritom pre EÚ životne dôležitá v otázke zvládani...