Foto: Leland Francisco

List Nanukovi 10/2016

Milý Nanuk,
tak nám aj rok 2016 vstúpil do jesene… Skôr ako vykročíme do toho ďalšieho, využijem príležitosť na to, aby som nám pripomenul výročie kedysi zásadnej a dnes už väčšinou ľudí dávno zabudnutej udalosti. Tá príležitosť je dvojsté výročie „roku bez leta“. Lebo tak vošiel do pamäti rok 1816.

Jar a leto 1816 boli v Európe, Severnej Amerike aj v Číne chladné a temné. Vo vzduchu sa celé mesiace vznášala „suchá hmla“, ktorá zatemňovala slnko: voľným okom na ňom bolo možné pozorovať slnečné škvrny. Priemerná globálna teplota klesla skokom o 0,4 až 0,7 stupňa Celzia, oproti koncu 20. storočia bolo v priemere chladnejšie o celý jeden stupeň. Tento pokles teploty spôsobil neúrodu  a nedostatok potravín na celej severnej pologuli – a keďže populácia na južnej pologuli bola vtedy aj dnes veľmi nízka, nedostatok a hlad sa týkal vlastne celého sveta. Ceny potravín v Európe vyleteli hore, v mnohých európskych mestách sa objavili hladové nepokoje, podpaľačstvo, rabovanie. Chladné leto spôsobilo najväčší hladomor v Európe v 19. storočí – aj keď s týmto tvrdením sa dá polemizovať, lebo Gorta Mór, veľký írsky hladomor v rokoch 1845 až 1852, si vyžiadal ešte viac obetí ako odhadovaných 200-tisíc Európanov, ktorých životy v roku 1816 predčasne ukončil hlad a epidémie.

Keďže ľudia v roku 1816 nemali šancu porozumieť tomu, čo sa stalo, temné leto bez slnka muselo na nich aj bez hladu a epidémií pôsobiť apokalypticky. Dnes vieme, že príčinou pohromy bola mohutná erupcia sopky Tambory 10. apríla 1815 v ďalekej Indonézii. Bola to najväčšia sopečná erupcia za posledných 1500 rokov a do atmosféry vyvrhla rádovo viac emisií ako výbuch filipínskej Pinatuby v roku 1991, najväčší výbuch vulkánu za života dnešných generácií. Pred výbuchom mala Tambora nadmorskú výšku 4300 metrov – po ňom menej ako 2900. Horná tretina veľhory skončila v atmosfére – a zatemnila ju.

Napriek jeho mimoriadnosti sa o roku 1816 Európania veľa neučia, zato rok 1815 má v učebniciach dejepisu i v románoch a filmoch pevné miesto: bol to rok porážky Napoleona pri Waterloo. Väčšina ľudí v Európe aj dnes vie, že bitka pri Waterloo 18. júna 1815 predurčila ďalší politický vývoj Európy na sto rokov. Zaujímavá je možnosť, že aj o výsledku pri Waterloo mohla rozhodnúť erupcia Tambory. Vie sa, že pred bitkou zasiahli oblasť Waterloo mimoriadne intenzívne dažde, ktoré spomalili manévre Napoleonových armád a výrazne znížili účinnosť jeho mocného delostrelectva. V roku 1815 delá masakrovali vojakov na bojiskách kinetickou energiou vystreľovaných gulí, ktoré sa po dopade na bojisko odrážali od zeme a zabíjali všetko, čo im stálo v ceste.  Od rozmoknutej pôdy pri Waterloo sa však neodrážali, ale mnohé sa do nej zavŕtali a neškodne uviazli v pôde. Výsledok bitky bol počas celého dňa neistý a viackrát sa zdalo, že Wellingtonova armáda je porazená. To, že sa tak nakoniec nestalo a prehral Napoleon, je aj výsledok počasia – a je možné, že ho spôsobila práve Tambora.

Toto je, samozrejme, len špekulácia – síce možná, ale vedecky nepotvrdená. Naopak vieme, že temné leto roku 1816 podnietilo vznik románu Frankenstein – moderný Prometeus. Osemnásťročná Mary Shelley začala písať svoj dnes klasický gotický sci-fi horor na brehoch Ženevského jazera, kde trávila temné leto, a v spoločnosti lorda Byrona a ďalších priateľov túžila po Prometeovom dare ľudstvu – teple a svetle ohňa. Frankensteinov príbeh nás prenáša do súčasnosti: práve pred pár týždňami bola uverejnená správa o prvom človeku, ktorý má troch rodičov. Presnejšie dve matky a jedného otca. Dieťa „stvorili“ americkí lekári a vedci s využitím techník oplodnenia in vitro a pestovania „detí zo skúmavky“. Jeho jadrová DNA pochádza od ľudí, ktorých tradične považujeme za matku a otca, ale mitochondrie a ich DNA sú od druhej ženy-matky. Tá dieťaťu darovala svoje vajíčko bez jadra, ale s cytoplazmou a mitochondriami v nej. Táto zdanlivo triviálna vec (prvé dieťa zo skúmavky sa narodilo už v roku 1978 a dnes je vďaka oplodneniu v skúmavke na svete už viac ako 5 miliónov ľudí) môže byť jeden z ďalších míľnikov na ceste nášho druhu dejinami. Je možné, že otvorí širšiu cestu k ďalším genetickým manipuláciám, napríklad k odstraňovaniu chybných génov spôsobujúcich genetické ochorenia alebo – skôr či neskôr – k manipuláciám zvyšujúcim silu, intelekt, krásu alebo iné parametre človeka. Je príznačné, že malého Frankensteina, model 2016, stvorili lekári v zahraničí, konkrétne v Mexiku – v USA im to nedovolila americká legislatíva. Môžeme len dúfať, že jeho cesta životom nebude taká tragická ako cesta jeho literárneho predchodcu.

Samozrejme, že aj na jeseň roku 2016 sa deje veľa ďalších zaujímavých vecí, ktorých zmysel a dôsledky nám dnes možno unikajú – alebo ich, naopak, preceňujeme. Na západnej pologuli napríklad už rok nezaznamenali žiadny prípad osýpok – potenciálne smrteľného vírusového ochorenia. Podarilo sa ich tam potlačiť vďaka systematickému očkovaniu. U nás v Európe vírus osýpok stále spoľahlivo chráni epidémia ľudskej hlúposti. Tá sa manifestuje mnohými tvárami; jednou z nich je hnutie proti očkovaniu. Pardon, „za slobodu v očkovaní“, ako hovoria jeho „poblbnutí“ protagonisti.

Ani Amerika však nie je uchránená pred „masovým zmagorením“ obyvateľstva, ktoré umožnil internet, sociálne siete a ďalšie komunikačné a (dez)informačné technológie. V USA má napríklad celkom reálnu šancu stať sa prezidentom človek, ktorý podľa mňa spĺňa kritériá psychopata a sociopata. Ak pri čítaní tohto listu nebudeš poznať meno Trump, tak v amerických voľbách v roku 2016 nakoniec predsa len zvíťazil rozum a cit.

Dvetisíc kilometrov od nás je vojna a 5000 rokov staré mesto Aleppo sa v nej za nečinného prizerania civilizovaného sveta pod bombami rozpadá na prach. Iná vojna pokračuje už tretí rok ešte o 500 kilometrov bližšie v susednej Ukrajine. Ani tá nekazí ľuďom v Európe spánok a pohodlie. Je už v podstate isté, že rok 2016 bude v globálnom meradle ešte teplejší ako rekordne teplý rok 2015 a kopia sa varovné správy vedcov napríklad o tom, že emisie metánu vypúšťané ľudstvom sú možno o 60 až 100 % vyššie ako sa doteraz myslelo. To hovoria vedci; politici sa tvária, že s tým niečo robia – klimatickú dohodu prijatú v decembri 2015 v Paríži práve schválil dostatočný počet krajín, aby vstúpila do platnosti. Lenže to, čo vstúpilo do platnosti, sa podobá vianočnému listu Ježiškovi, v ktorom deti píšu, čo chcú pod stromček – neriešia pritom, ako im má ich sny Ježiško splniť. Deti na to majú nárok; keď sa tak správajú dospelí, je to veľký problém. Žiaľ, presne ako ten list je aj dohoda z Paríža: hovorí, že chceme, aby teplota do konca storočia stúpla o menej ako 2 stupne, ale nehovorí, čo pre to musíme urobiť. A či je to vôbec ešte reálna túžba. Nezostáva nám než dúfať, že sa „Frankenstein II“ a s ním celá Tvoja generácia neusmaží na horúcej a vyschnutej planéte. A aspoň niečo sa pre to pokúšať robiť – aj keď čo zmôže jednotlivec voči masovej túžbe miliárd ľudí konzumovať čo najviac zdrojov a energie, nech to dnes stojí, koľko stojí?

Tvoj otec

Október 2016

Autor: , 20. 10. 2016

Súvisiace články

List Nanukovi 10/2017

Je to jeden z paradoxov života: čím lepšie vieš čítať, tým menej Ti píšem. Podobne je to s ľudstvom: čím väčšie sú v našom svete riziká, tým menej si ich ľudia všímajú. Možno v nádeji, že keď...

List Nanukovi

Milý Nanuk, od môjho predošlého listu do Tvojej budúcnosti uplynul celý rok. To, že píšem po takom dlhom čase, nevyplýva z toho, že by sa vo svete tak málo dialo. Práve naopak, vývoj akceleruje a veci, kt...

List Nanukovi 3/2015

Milý Nanuk, v uplynulých týždňoch sa Európou preháňa diskusia o utečencoch z Afriky a arabského sveta, ktorí sa snažia dostať cez Stredozemné more do Európy a legálne či ilegálne sa v nej usadiť. Z ic...