Photo: CreativeCommons/ Marilyn Roxie

List Nanukovi

Milý Nanuk,
od môjho predošlého listu do Tvojej budúcnosti uplynul celý rok. To, že píšem po takom dlhom čase, nevyplýva z toho, že by sa vo svete tak málo dialo. Práve naopak, vývoj akceleruje a veci, ktoré sa pred rokom kdekomu zdali nepredstaviteľné, sú už novou normou.

V parlamente krajiny, v ktorej stále žijeme, po vyše 70 rokoch opäť zasadli fašisti. Zatiaľ sú len menšinou, ale ani v 20. storočí sa fašisti nedostávali k moci na prvý pokus. Keby fašisti uspeli na Slovensku, dalo by sa na tom možno aj pobaviť. Ale nástup novej vlny fašizmu zďaleka nie je miestny karpatský fenomén. Fašizoidné strany a vodcovia sa dostávajú na scénu a silnejú v mnohých európskych krajinách a na východ od nás – v Rusku a v Turecku – sú už pri moci. Rusko a Turecko sú chudobné krajiny s minimálnymi kultúrnymi a historickými predpokladmi pre fungovanie demokracie, preto to, že sa v nich presadili fašizoidní vodcovia a ideológie, až tak neprekvapuje. Ale aj v susednom Rakúsku – jednej z najbohatších krajín sveta, ktorá má navyše vlastnú krvavú skúsenosť s fašizmom –  si občania onedlho môžu zvoliť  za prezidenta človeka, ktorý má k nemu názorovo nebezpečne blízko.

Ako sme sa v Európe k tomuto stavu dopracovali? Moja hypotéza je, že je to výsledok skutočnosti, že sa máme príliš dlho príliš dobre. Výsledok desaťročí blahobytu a slobody je, že sme si ich prestali vážiť a považujeme ich za samozrejmé, automatické, garantované. Generácie, ktoré zažili vojnu, už skoro vymreli, dokonca aj generácie, ktoré u nás zažili ruskú okupáciu, neslobodu a relatívnu materiálnu biedu za komunizmu, už odchádzajú. Odchádzame z verejného života a zo života vôbec bez toho, aby sme mladším generáciám zanechali dôležité poznanie, že sloboda a prosperita nie sú prirodzené a nemenné. To, že ste ich dostali bez úsilia a len vďaka tomu, že ste sa narodili na správnom kontinente, v správny čas, neznamená, že o ne nemôžete prísť. Slobodu, vaše ľudské práva a materiálny blahobyt Vím môžu iní ľudia ľahko zobrať – či už tak, že ich v naivite zvolíte, alebo tak, že ich nebudete chcieť a vedieť brániť pred agresívnymi tyranmi zvonka.

Perspektívy života Tvojej generácie už dávno nevidím ružovo, ale vývoj v Európe za uplynulý rok občas prekonal aj moje pesimistické očakávania. Nie smerovaním, ale jeho rýchlosťou. A aj tým, že ani vyššia rýchlosť zmien nevyvolala obranné alebo korigujúce reakcie medzi európskou verejnosťou a politikmi. Pozornosť drvivej väčšiny ľudí aj politikov stále pohlcujú bezprostredné udalosti – minulý rok to bol napríklad príval vyše milióna migrantov do Európy, ekonomický vývoj v po uši zadlženom Grécku, kde zrazu objavili, že dlhy treba aj splácať, či teroristické útoky vo Francúzsku. Pred pár týždňami to bolo referendum, ktorým väčšina obyvateľov Anglicka a Walesu rozhodla, že Veľká Británia má vystúpiť z Európskej únie, a vzápätí islamistický prevrat v Turecku, ktorým Turci skončili odvážny experiment Mustafu Kemala Atatürka so sekularizmom.

Na sledovanie hlbších zdrojov podobných udalostí a dlhodobých trendov občanom ani politikom akosi nezostáva čas. Teplota stúpa čoraz prudšie, naša povestná žaba sa varí rýchlejšie – ale ani to nestačí na to, aby pochopila, čo sa deje, a z kotla vyskočila. Je celkom možné, že žaba našej civilizácie na vyskočenie už vlastne ani nemá silu.

Profesor Ladislav Kováč nedávno vydal knihu Closing Human Evolution: Life in the Ultimate Age.  Argumentuje, že žijeme v konečnej dobe života nášho druhu – v jeho ultimátnom veku – a domnieva sa, že koniec druhu Homo sapiens je otázkou nasledujúcich 50 rokov. Profesor Kováč možno nie je prvý, kto dospieva k podobným varovným záverom – napadajú mi napríklad úvahy Jamesa Lovelocka v jeho knihe Revenge of Gaia – ale je zaujímavé, že hovorí o zániku celého nášho druhu, nielen súčasnej civilizácie. A aj to, že o takej možnosti píše renomovaný prírodovedec a človek s dlhou a veľkou životnou skúsenosťou. Príznačné je, že kniha vyšla v angličtine a v zahraničí – na Slovensku by asi ťažko našla dosť čitateľov na to, aby ju „uživili“. Jeden z jeho zaujímavých záverov je, že budúcnosť by sme mali prijať s dôstojnosťou. Z ľudskej tanatológie vieme, že to dáva zmysel, hoci, ako vraj kedysi napísal José Ortega y Gasset, „možnosť, že by naša civilizácia mohla zahynúť, znásobuje pocit našej vlastnej smrteľnosti“.

Kým masmédiá a verejnosť reflektujú otrasy Európy aspoň na povrchnej úrovni, všetci svorne tu už tretí rok ignorujeme pokračujúcu vojnu na Ukrajine, hoci tisíce Ukrajincov padli v boji nielen za vlastnú slobodu, ale aj za slobodu Európy. Od prepadnutia Ukrajiny Ruskom na jar 2014 sa Západ nezmohol na žiadnu efektívnu podporu krajine, ktorej územnú celistvosť sľúbili garantovať Spojené štáty a Veľká Británia, keď sa pred dvomi desiatkami rokov Ukrajinci – zdá sa, že naivne – vzdali vlastníctva jadrových zbraní. Po tejto skúsenosti bude mimoriadne ťažké dosiahnuť, aby sa ešte niektorý štát v budúcnosti vzdal nukleárnej výzbroje. Zrada Ukrajiny sa nápadne podobá na zradu Československa v roku 1938 a de facto zradu Poľska jeho spojencami v roku 1939. Cena, ktorú za tieto zrady Európa a svet zaplatili, bola obrovská – ale opäť sme sa z dejín nič nepoučili. Obete, ktoré Ukrajinci doteraz priniesli, sú oficiálne vyše 10 000 padlých. Reálne zahynulo mnohonásobne viac ľudí, ktorí zomreli predčasne v dôsledku sociálneho a ekonomického rozvratu na východe Ukrajiny.

V Spojených štátoch sa blíži koniec dlhých ôsmich rokov prezidentovania človeka, ktorý dal USA v očiach nepriateľov slobody a demokracie imidž slabosti, dezorientovanosti a ľahostajnosti. Ako alternatívu k tomuto človeku ponúkne na jeseň Republikánska strana americkým voličom prezidentského kandidáta, ktorý by v prípade svojho víťazstva posunul latku ešte o niekoľko stupňov nižšie. Dúfam, že jeho meno zostane v zozname zabudnutých prezidentských kandidátov, ale už sama nominácia sociopata ukazuje, že v kríze sa neocitli len voliči, strany a demokracie v Európe. Masové ohlúpnutie voličstva (a nie vzdelanosť, ako sa mohlo spočiatku zdať) sa vďaka moderným technológiám šíri epidemicky po celom svete. Voľnému trhu a zdegenerovanému demokratickému procesu sa darí vsugerovať obyvateľom najbohatších a najslobodnejších krajín sveta, že sa majú mizerne, potrebujú ešte oveľa viac ako už majú a trpia ťaživým nedostatkom slobody. Vyzerá to ako sľubná cesta do skutočnej biedy a neslobody.

Kým sa Európa a Amerika prehrýzajú svojimi problémami a pseudoproblémami, staronová ázijská mocnosť Čína postupne končí éru pokojného vzostupu a začína sa správať ako regionálny gauner. Ale má inú možnosť? Medzinárodná arbitráž nedávno odmietla čínske nároky na Juhočínske more, ale Číňania vyhlásili, že rozhodnutie nemienia rešpektovať a prírodné zdroje tohto mora budú považovať len za svoje. Vlády 260-miliónovej Indonézie, 100-miliónových Filipín, 95-miliónového Vietnamu a ďalších krajín regiónu však potrebujú zdroje tohto mora pre svoje rastúce populácie rovnako ako Čína. Veľa sa hovorí o rope v Juhočínskom mori, ale zdá sa, že všetkým ide hlavne o rybolov na uživenie obyvateľstva.

To, že v tomto liste nespomínam vývoj v arabskom svete, neznamená, že by sa v ňom čokoľvek zlepšilo alebo vyriešilo. Vojny, násilie, ekonomický úpadok a hlad spolu s vytrvalým populačným rastom pokračujú v Sýrii, Iraku, Jemene aj v ďalších arabských krajinách.

Klíma planéty je čoraz teplejšia. Minulý rok bol globálne najteplejším od začiatku systematických meraní  pred viac ako sto rokmi. Jún 2016 bol už štrnástym rekordne teplým mesiacom v nepretržitom rade rekordne teplých mesiacov. Rozsiahle lesné požiare spálili v máji okolo 2400 domov v Alberte a stali sa najdrahšou prírodnou katastrofou v doterajších dejinách Kanady. Teraz, keď Ti píšem tento list, horí viac ako 10 000 km2 lesov a stepí na Sibíri.

Ale ak by si si náhodou myslel, že to, o čom píšem, vzrušovalo v mojej dobe väčší počet ľudí vo svete, bol by si na omyle. Ak nebolo zasiahnuté priamo ich blízke okolie, veľká väčšina ľudí sa o vývoj nijak hlbšie nezaujímala. O preteky sme konzumovali zostávajúce prírodné zdroje a hľadali „pokémonov“. Boli to virtuálne figúrky a hľadali ich dospelí ľudia po celom svete. Vyzeralo to, akoby sme na našej dlhej ceste k „uzabávaniu sa k smrti“ v lete 2016 postúpili do vyššieho levelu.

Tvoj otec

1. augusta 2016

Autor: , 01. 08. 2016

Súvisiace články

List Nanukovi 10/2016

Milý Nanuk, tak nám aj rok 2016 vstúpil do jesene... Skôr ako vykročíme do toho ďalšieho, využijem príležitosť na to, aby som nám pripomenul výročie kedysi zásadnej a dnes už väčšinou ľudí dávno z...

List Nanukovi 3/2015

Milý Nanuk, v uplynulých týždňoch sa Európou preháňa diskusia o utečencoch z Afriky a arabského sveta, ktorí sa snažia dostať cez Stredozemné more do Európy a legálne či ilegálne sa v nej usadiť. Z ic...

List Nanukovi 2/2015

Milý Nanuk, uplynulo 35 rokov, odkedy vesmírna sonda Voyager 1, prvé teleso postavené ľudskými rukami, opustila hranice našej slnečnej sústavy. Vo vzdialenosti šesť miliárd kilometrov od Zeme otočila svoje ...