Aleksandar Vučić, Autor foto: Franz Johann Morgenbesser, https://www.flickr.com/photos/vipevents/

(Ne)prekvapivé víťazstvo v prvom kole a nástup ďalšej iliberálnej demokracie – srbské prezidentské voľby 2017

Srbské prezidentské voľby vyhral 2.4. rozhodujúco v prvom kole premiér Vučić. Ihneď po ohlásení výsledkov v krajine však vypukli veľké demonštrácie “proti diktatúre”, ktoré trvajú už týždne. Sledujeme v reálnom čase vznik ďalšej iliberálnej demokracie?

Prezidentské voľby v Srbsku 2. apríla 2017 skončili už po prvom kole, v ktorom získal masívnu podporu doterajší premiér Aleksandar Vučić. Jeho víťazstvo rozhodne nebolo prekvapením. Predpovedali ho všetky relevantné predvolebné prieskumy. Všetky mu – vrátane toho posledného pred voľbami od agentúry NSPM – namerali vyše 50-percentnú podporu.

Napriek tomu je viac ako polovičný zisk hlasov vo všetkých 29 administratívnych obvodoch Srbska hneď v prvom kole proti ďalším desiatim kandidátom pôsobivý. Celkovo získal 55,02 % odovzdaných hlasov pri volebnej účasti 54,54 % oprávnených voličov.

Tento zisk však nie je iba víťazstvom získaným popularitou vybudovanou na spokojnosti s výkonom moci počas jeho úradovania v roli premiéra Srbska. Jeho podpora súvisí so zneužívaním moci a pretváraním srbského systému na nedemokraciu, aká sa v regióne celej východnej Európy rozrastá čoraz častejšie.

Príčiny rozhodného víťazstva

Príčiny jednoznačného víťazstva Aleksandara Vučića by sa v podstate dali zhrnúť do dvoch bodov: mimoriadna mobilizácia jeho podporovateľov a absencia súpera. Oba nevyhnutne súvisia s nedemokratickým použitím moci vládnuceho premiéra.

Totálna kontrola médií

Vučić má s potláčaním mediálnej slobody nemalé skúsenosti. V rokoch 1998 až 2000 bol ministrom informácií vo vláde Slobodana Miloševića. V tejto pozícii drvil opozíciu a nezávislé médiá. Bol strojcom tvrdého informačného zákona, na základe ktorého udelili srbské súdy v priebehu jedného roka (október 1998 až november 1999) pokuty neposlušným médiám v celkovej výške 20 miliónov dinárov (približne 1,7 milióna eur podľa vtedajšieho kurzu).

Hoci sa Vučić ku svojej minulosti v radikálne nacionalistickom hnutí nehlási, v oblasti mediálnej slobody v Srbsku sa zmenilo iba málo. Okrem ovládnutia štátnych a verejnoprávnych médií sa jeho vláde darí kontrolovať systémom patronáže a zastrašovania aj súkromný sektor.

Nezisková organizácia Sieť za výskum kriminality a korupcie zverejnila minulý rok rozsiahly článok dokazujúci, že premiér a jeho rodina vlastnia omnoho viac majetku než priznávajú. Následne sa tvár zodpovedného editora Stevana Dojčinovića začala objavovať na titulných stránkach populárnych bulvárnych plátkov. Jeden z najčítanejších – Informer, o ňom priniesol celú sériu článkov označujúcich ho napríklad za „sadomasochistického francúzskeho špióna“.

Správa Európskej komisie z roku 2016 konštatuje, že v otázkach slobody prejavu a médií nenastal žiadny progres. Problémom ostávajú časté a nevyšetrené prípady vyhrážania, násilia a zastrašovania novinárov, ale aj netransparentné vlastnícke štruktúry a zdroje financovania médií, ktoré píšu provládne.

Podobne kritizuje srbskú vládu aj správa Rady OSN pre ľudské práva. Verejní funkcionári podľa neho zastrašujú médiá a zužujú priestor na verejnú debatu zneužívaním prokuratúry a súdov voči žurnalistom. Upozorňuje aj na pretrvávajúci vplyv vlády na niektoré médiá.

Ovládanie médií znamená, že vládna moc má kontrolu nad tokom informácií k občanom, k voličom. Dokáže tak ovplyvniť ich správanie a voľbu. O sofistikovanosti Vučićovej administratívy pri využívaní takýchto taktík hovorí i to, že v tejto kampani sa zameral predovšetkým na televízie. Podľa prieskumov majú totiž najvyššiu dôležitosť pri šírení informácií, až po nich nasleduje internet a tlač.

Z akých médií sa najčastejšie informujete? Zdroj: NSPM, Istraživanja javnog mnjenja, Srbija predsednički izbori (II) – 21–25. mart 2017.

Najvýraznejšie, a zároveň najproblematickejšie je zneužitie verejnoprávnych médií. Srbská mimovládna organizácia Centrum pre elektronické médiá a komunikáciudáta Novosadskej žurnalistickej vysokej školy ukazujú, že Vučić mal zabezpečenú absolútnu dominanciu vo všetkých národných televíziách celé mesiace pred voľbami.

Pomer priestoru, ktorý dostali v centrálnom spravodajstve TV staníc s celoštátnym vysielaním Srbská progresívna strana (modrá), iné vládne strany (oranžová) a opozičné strany (zelená). Zdroj: Novosadska Novinarska Škola, Izbori 2017, monitoring medija

O jednoznačnej tendenčnosti médií v Srbsku hovorí aj to, ako pokrývajú protesty prebiehajúce v súčasnosti. Tie sa strhli prakticky ihneď po ohlásení výsledkov volieb a z Belehradu sa rozšírili aj do Nového Sadu, Niša a Kragujevca. V týchto mestách sa aj týždne po voľbách denne schádzajú tisícky ľudí. Ďalšie protesty, kde sa účasť pohybuje v stovkách, sa odohrávajú v rade menších miest.

Jednou z hlavných požiadaviek protestujúcich bola od začiatku protestov rezignácia manažmentu RTS (Rádio a televízia Srbska). Žiadne verejnoprávne médiá však protesty vôbec nepokrývali a prvýkrát sa v správach objavili až 8 dní po ich vypuknutí. Súkromné denníky ako Informer a Telegraf o nich písali od začiatku. Ich články  konšpirovali o tom, kto je ich skutočným organizátorom (opozičný kandidát, bývalý ombudsman Janković, prípadne Soros.) a nepravdivo tvrdili, že protestujúci sa chystajú vyvolať násilie a chaos (nič podobné sa dosiaľ nestalo).

Druhou témou bola veľkosť samotných protestov. Informer napríklad priniesol článok „Pravda o protestoch“, v ktorom zverejnil fotografiu zachytávajúcu sotva pár stoviek ľudí. To je v ostrom kontraste s odhadmi o takmer 80-tisíc v prvých dňoch protestov v Belehrade.

Podporu týmto prevažne študentským protestom postupne vyjadrili aj veľké srbské odborové organizácie. Ku požiadavkám sa pridali sociálne práva a práva pracujúcich. Na sviatok práce tak do Belehradských ulíc opäť vyšli tisíce protestujúcich.

Vysoká úroveň korupcie a patronáže

Patronáž je druh korupcie, keď vládna moc uprednostní človeka so „správnou“ straníckou príslušnosťou“, a ten zo svojej pozície „vybaví“ pre stranu veci, ktoré sú v jeho pôsobnosti. Príkladom môže byť situácia, keď strana a vláda uprednostní v dotáciách a prideľovaní financií „svojich“ starostov. Tí potom môžu pomôcť strane napríklad s mobilizáciou voličov.

Príkladom z týchto volieb je mesto Sombor. Jeho starostka v deň volieb verejne vyhlásila, že obyvatelia Somboru by mali ísť k urnám a voliť Aleksandara Vučića. Ak totiž Vučić dosiahne v meste dobrý výsledok, Sombor bude mať silnú pozíciu a štátni predstavitelia budú zaviazaní oplatiť mu túto „láskavosť“ a pomôcť mu s rozvojom.

Práve takýto druh korupcie zrejme hral v prezidentských voľbách významnú úlohu. Raša Nedeljkov z Centra pre transparenciu, výskum a zodpovednosť (CRTA) už pred voľbami upozorňoval na rôzne problémy. Štátni zamestnanci, ale dokonca aj zamestnanci firiem, ktoré obchodujú so štátom, museli pomáhať s kampaňou, s prípravou straníckych predvolebných zhromaždení či podporovať ich finančne.

Starostovia a lokálni šéfovia štátnych agentúr mali pred voľbami dodať zoznamy „zabezpečených“ voličov, ktorí budú určite voliť vládneho kandidáta. Mnohí z týchto ľudí zrejme boli nútení voliť Vučića a svojim nadriadeným dodať dôkaz o poslúchnutí „rozkazu“. Inak by sa na sociálnych sieťach nešírili návody pre týchto ľudí, ako to obísť – zakrúžkovať Vučića, odfotiť si lístok, následne Vučića preškrtnúť a zaznačiť iného kandidáta.

Objavili sa i obvinenia z volebných podvodov, napríklad video dvoch mužov hádžucich stovky falošných lístkov do volebnej urny. Autenticita tohto videa je však otázna. Rezonujú aj obvinenia, že volili tisíce mŕtvych duší a jednou z požiadaviek súčasných protestov je aj očistenie volebných registrov od mien ľudí, ktorí sú už po smrti.

Podmanená koalícia a roztrieštená opozícia

„Rozdeľ a panuj“ je častou taktikou, ktorú používajú nedemokratickí vládcovia na to, aby si zabezpečili dominantnú pozíciu aj bez príliš nápadného zakazovania konkurenčných strán.

Veľkým úspechom v predvolebnom boji bolo pre Vučića získanie podpory až ôsmich politických strán okrem svojej materskej Srbskej progresívnej strany (SNS). Významná bola najmä podpora Ivicu Dačića, predsedu vplyvnej Socialistickej strany (SPS), bývalej strany Slobodana Miloševića. Po posledných parlamentných voľbách ide o druhú najsilnejšiu stranu so ziskom takmer 11 % a v koalícii vládne spolu so SNS.

Vučić si dokázal pripútať aj rad ďalších menších parlamentných i mimoparlamentných strán. Podporila ho napríklad strana Jednotné Srbsko (JS), ktorá vo voľbách kandidovala spolu so SPS. SNS uzatvorila volebnú koalíciu s deviatimi menšími stranami, ktoré Vučića následne podporili aj v prezidentských voľbách.

Medzi podstatnejšie patria Sociálni demokrati Rasima Ljajića, z ktorého spravili ministra obchodu, turizmu a telekomunikácií, alebo Hnutie socialistov – odpadlíci Socialistickej strany SPS, ktorí nesúhlasili s proeurópskym a prozápadným smerovaním. Napriek tomu je ich predseda Aleksandar Vulin dnes ministrom práce v (zatiaľ oficiálne) proeurópskej koaličnej vláde. Vučićovi sa tak podarilo integrovať aj protizápadné a proruské sily.

Najvýznamnejšou však bola podpora doterajšieho prezidenta Tomislava Nikolića. Ten Srbskú progresívnu stranu zakladal, no po zvolení za prezidenta sa vzdal straníckej funkcie a vystupoval ako nezávislý. Populárny prezident mohol kandidovať i po druhý raz, začiatkom roka sa uchádzal aj o podporu SNS. Neskôr sa konflikt medzi ním a Vučićom kvôli kandidatúre vyostril a bolo možné, že Nikolić bude kandidovať ako silný nezávislý protikandidát. Nakoniec však prezident cúvol a premiéra podporil. Čo ho k tomu viedlo, zatiaľ nie je známe.

Vučić sa s takouto masívnou podporou stal de facto jediným silným kandidátom vo voľbách. Opozícia, vnútorne rozdelená a rozhádaná, nedokázala postaviť žiadneho spoločného kandidáta. Jej slabosť a roztrieštenosť demonštruje i to, že druhý sa vo voľbách nakoniec umiestnil nezávislý kandidát bez podpory akejkoľvek politickej strany, bývalý ombudsman Saša Janković. Na treťom mieste skončil taktiež nezávislý kandidát – komik Luka Maksimović, ktorý celú svoju kandidatúru poňal ako predstavenie a vystupoval v nej ako svoje alter ego Ljubiša Preletačević „Beli“ (srbsky biely) a zozbieral protestné hlasy. Až po ňom nasledovali kandidáti opozície.

Zahraničná podpora

Vučićovi sa podaril majstrovský kúsok v tom, že si získal podporu tak prozápadne orientovaných, ako i proruských voličov v Srbsku. Dokonca získal podporu nielen ruského prezidenta Vladimira Putina, ale i nemeckej kancelárky Angely Merkel. Tá svoju podporu nevyjadrila priamo, no s Vučićom sa pred voľbami stretla a interpretáciu srbských predstaviteľov o svojej podpore kandidatúry Vučića nepoprela. Predstavitelia EÚ vrátane predsedu EK Jeana-Clauda Junckera boli medzi prvými, ktorí mu gratulovali k víťazstvu.

Prvoradým cieľom a záujmom Západu a Európskej únie na západnom Balkáne je v súčasnosti stabilita. Srbsko a stabilná, silná vláda v ňom sú dôležité pre riešenie migračnej krízy. Stojí v centre tzv. balkánskej migračnej trasy a sem dnes smeruje aj väčšina vyhostených neúspešných žiadateľov o azyl. Preto kvalita demokracie ide bokom.

Predstava, že nedemokratický systém zabezpečí v dlhodobom horizonte väčšiu stabilitu než fungujúci demokratický systém je však mylná už len z toho dôvodu, že medzi fungujúcimi demokraciami spravidla nenastáva taká eskalácia napätia, akú dnes na Balkáne vidíme, napríklad v srbsko-kosovských vzťahoch. I eskalácia nacionalizmu a protikosovských emócií totiž Vučićovi mohla zabezpečiť lepšiu mobilizáciu voličov.

Navyše Európska únia je postavená na hodnotách demokracie, slobody a právneho štátu. Pre nedodržiavanie týchto princípov sa v nej vyostruje kritika Orbánovho Maďarska či Kaczynského Poľska. Ale srbský Vučićov režim sa im hravo vyrovná a podporovať ho je hrubým pokrytectvom.

Podpora Európskej únie je pre úspech akejkoľvek demokratickej alternatívy v Srbsku kľúčová. To chápe i Saša Janković, ktorý po voľbách v ktorých skončil druhý už oznámil vytvorenie novej politickej strany. Jedným z jeho prvých krokov, dokonca ešte pred založením strany, bola cesta do Bruselu. Tu sa stretol s viacerými predstaviteľmi Európskeho parlamentu aby ich presvedčil o tom, že v Srbsku „existuje alternatívna politická možnosť, ktorá skutočne verí v európske hodnoty ako je vláda zákona, rešpektovanie ľudských práv, rovnosť pred zákonom, sloboda médií a sociálna spravodlivosť.“

Nová „iliberálna demokracia“ v Európe?

Režim, aký Vučić upevňuje v Srbsku, nie je v zásade ničím novým. „Riadená demokracia“, ako tento systém nazývali v Rusku či stredoázijských republikách, sa vyznačuje slobodnými voľbami, ktoré však ani zďaleka nie sú férové.

Z Ruska bol tento systém už úspešne exportovaný do Maďarska, kde mu jeho predstaviteľ Viktor Orbán vymyslel nový názov – iliberálna demokracia. Ďalej sa šíri do Poľska, Turecka a do Srbska.

Kroky týchto nových diktátorov, tváriacich sa demokraticky na základe pochybnej legitimity získanej v neférových voľbách, sú si podobné a  na ich základe môžeme predpokladať nielen ďalší vývoj v Srbsku. Omnoho dôležitejším je poučenie pre demokracie, ktoré zatiaľ v regióne fungujú – vrátane Slovenska. Nie je ťažké identifikovať varovné znaky rodiacej sa autokracie.

V prvom rade ide o útok na médiá a snaha o ich ovládnutie. Nedemokratický režim nemôže strpieť, aby v jeho krajine fungovali zdroje informácií, ktoré oponujú jeho rétorike. Prvé prichádzajú na rad spravidla verejnoprávne médiá, ktoré možno ovplyvniť najjednoduchšie, pretože ich vlastní štát.

Nasleduje útok na súkromné médiá, ktoré môže ovplyvniť obmedzujúcou legislatívou. Tie, ktoré sa nepodrobia, bude delegitimizovať útokmi na ne – označovať ich za zahraničných agentov, protištátne živly, spochybňovať ich nezávislosť a objektívnosť. V krajnom prípade môže vďaka ovládnutiu celého štátneho aparátu dosiahnuť aj ich zrušenie.

Ďalším znakom je rozrastený systém štátnej korupcie a patronáže, vďaka ktorej vládnuca moc dokáže donútiť i súkromný sektor spolupracovať s ňou: podporovať stranu v kampani finančne, či dokonca ľudskými zdrojmi, zrušiť svoju podporu pre nepohodlné hnutia, strany či médiá. Inak by mali obchodníci problém nielen získavať štátne zákazky, ale i robiť akýkoľvek obchod v krajine, kde by im na päty šliapali všetky štátne agentúry od daniarov po hygienu.

Systém patronáže prerastá štátom na všetkých úrovniach. Za stranu lobujú u obyvateľstva starostovia, úradníci, predstavitelia silových zložiek. Pomáhajú strane v kampani a spolupracujú na očierňovaní neposlušnej opozície.

Nakoniec jedným z najdôležitejších krokov je dosiahnutie stavu „rozdelenia a panovania“. Niektoré strany si režim prisvojí a pripúta. Ostávajú v koalícii s vládnou mocou a zabezpečujú jej väčšiu legitimitu i podporu rôznorodejších skupín obyvateľstva. Na oplátku ostávajú pri zdrojoch financovania. Naopak, opozícia je rozdelená, neschopná spojiť sa a vytvoriť reálnu alternatívu.

Všetky tieto kroky spravidla idú súbežne s útokom na ústavný systém krajiny, ide najmä o znefunkčnenie či ovládnutie ústavného súdu – ak v krajine ešte funguje.

Na tieto prejavy, i keď zatiaľ v menšej miere než v Maďarsku či Srbsku, ale i na náznaky toho, že niektorí politici majú v úmysle podobné kroky realizovať i u nás, by sme mali byť veľmi citliví a v žiadnom prípade ich nepodceňovať. Inak sa v tejto nevyberanej spoločnosti môžeme ocitnúť i my.

Autor: , 01. 05. 2017

Súvisiace články

Projekt Nového Turecka na mrznúcej ceste do Európy

Pod rúškom výnimočného stavu už od leta prebieha poprevratové dianie v Turecku, ktoré vďaka „ľudovej podpore“ 15. júla reálne odvrátilo vojenský prevrat. Neštandardné praktiky, ktoré Ankara vo svojic...

Hrozí v Evropě útoky na energetický sektor ze strany Islámského státu?

V souvislosti s ústupem bojovníků tzv. Islámského státu (IS) v Iráku a Sýrii v důsledku současné ofenzívy iráckých a syrských jednotek zaměřené na znovudobytí dvou hlavních měst radikálních islamis...

Voľby, korupcia, terorizmus a pokus o prevrat – aké sú tváre Východu a Západu v Čiernej Hore?

Tohtoročné parlamentné voľby v Čiernej Hore boli na Západe vnímané ako zápas medzi proeurópskym blokom okolo dlhoročného lídra krajiny Mila Djukanoviča, presadzujúceho integráciu krajiny do NATO a EÚ, a ...