Projekt Nového Turecka na mrznúcej ceste do Európy

Pod rúškom výnimočného stavu už od leta prebieha poprevratové dianie v Turecku, ktoré vďaka „ľudovej podpore“ 15. júla reálne odvrátilo vojenský prevrat. Neštandardné praktiky, ktoré Ankara vo svojich čistkách voči osobá...

Hrozí v Evropě útoky na energetický sektor ze strany Islámského státu?

V souvislosti s ústupem bojovníků tzv. Islámského státu (IS) v Iráku a Sýrii v důsledku současné ofenzívy iráckých a syrských jednotek zaměřené na znovudobytí dvou hlavních měst radikálních islamistů, tj. Mosulu a Rakky,...

Donald Trump bude pro (střední) Evropu problém. Otázkou je jen, jak velký

Všichni demokratičtí a jen trochu politici ve střední Evropě si přáli, aby americké prezidentské volby dopadly opačně než dopadly. Ne proto, že by Hillary Clintonová byla tak skvělá, ale prostě proto, že byla v tom dobré...

Voľby, korupcia, terorizmus a pokus o prevrat – aké sú tváre Východu a Západu v Čiernej Hore?

Tohtoročné parlamentné voľby v Čiernej Hore boli na Západe vnímané ako zápas medzi proeurópskym blokom okolo dlhoročného lídra krajiny Mila Djukanoviča, presadzujúceho integráciu krajiny do NATO a EÚ, a opozičnou alianci...

Očakávanie zimy na Ukrajine: plyn a nové poplatky za energie

V rokoch 2015 a 2016 vyleteli poplatky za energie na Ukrajine. Poplatky za elektrinu sa zvýšili štyriapolnásobne, zdroje studenej a teplej vody, rovnako ako poplatky za odpadky išli hore dvojnásobne, tarifa za kúrenie pä...

Najčítanejšie články

object(WP_Post)#438 (24) {
  ["ID"]=>
  int(2472)
  ["post_author"]=>
  string(2) "91"
  ["post_date"]=>
  string(19) "2017-05-29 12:45:31"
  ["post_date_gmt"]=>
  string(19) "2017-05-29 12:45:31"
  ["post_content"]=>
  string(14413) "Na úvod otázky

Odpoveď na otázku, aký je dopad vojenských výdavkov na ekonomiku, býva obyčajne ambivalentná. Ekonomické analýzy väčšinou nachádzajú negatívny vplyv výdavkov na obranu na hospodársky rast, pretože tieto výdavky by sa dali alokovať do produktívnejších sektorov.

Slovíčko „väčšinou“ však uvedené tvrdenie ekonómov relativizuje, pretože novodobá história pozná aj výnimky, ktoré potvrdzujú pravidlo. Jednou z týchto výnimiek je Izrael. Zjednodušene by sa dalo povedať, že Izrael vďačí za svoje ekonomické úspechy trom faktorom: 1. kvalifikovanému ľudskému potenciálu, ktorý získal aj vďaka masovej imigrácii (najmä začiatkom 90. rokov z rozpadajúceho sa Sovietskeho zväzu), 2. americkej vojenskej a civilnej pomoci, a 3. dynamicky sa rozvíjajúcemu vojenskému priemyslu.

Preto je v čase diskusie o potrebe plnenia záväzkov SR v oblasti výdavkov na obranu zaujímavé zodpovedať tri otázky: 1. Ako sa Izraelu podarilo skĺbiť enormné zaťaženie ekonomiky výdavkami na obranu s výnimočným hospodárskym rastom? 2. Je možné (po abstrakcii izraelských špecifík) aplikovať vybrané izraelské skúsenosti na Slovensku? 3. Ak áno, ktoré a ako?

Ekonomický rast verzus zaťaženie rozpočtu zbrojením 

Príbeh izraelského ekonomického „zázraku“ je pomerne známy. Rozvojová krajina bez nerastných surovín a v permanentnom vojenskom konflikte so svojimi susedmi sa po šesťdesiatich rokoch svojej existencie začiatkom tejto dekády zaradila medzi najvyspelejšie štáty sveta.

Kým v päťdesiatych rokoch 20. storočia bol Izrael známy najmä exportom pomarančov jaffa, dnes je už krajina v povedomí skôr pod pseudonymom Start-up Nation. V roku 2010 bol Izrael prijatý za člena OECD a v ukazovateli HDP v parite kúpnej sily sa dlhodobo pohybuje na úrovni priemeru EÚ (t. j. nad 30 000 eur na obyvateľa).

Pozoruhodné sú aj viaceré špecifické ukazovatele. Izrael má napríklad viac ako 60 firiem kótovaných na burze NASDAQ (čo je viac ako Veľká Británia, Francúzsko a Nemecko spolu) a so 140 vedeckými pracovníkmi na 10 000 obyvateľov patrí Izraelu prvé miesto na svete.

Zároveň platí, že Izrael je vo výdavkoch na obranu (v pomere k HDP) dlhodobo v prvej svetovej desiatke. Celkový objem vojenských výdavkov sa pritom v priebehu posledných 20 rokov príliš nemení. Vzhľadom na rast HDP sa len znižuje podiel ekonomického zaťaženia. Kým v roku 2001 tvorili výdavky na obranu v objeme 14,2 mld. dolárov 8,4 % HDP, o desať rokov neskôr, v roku 2011, pri 15,2 mld. dolárov 6,9 % HDP.

V decembri minulého roka bol schválený čistý vojenský rozpočet (t. j. rozpočet, v ktorom nie  je započítaná pomoc USA) na rok 2017 vo výške 14,5 mld. dolárov. Pomer výdavkov na obranu k celkovým rozpočtovým výdavkom mierne klesá. V roku 2010 tvorili 23,2 %, v roku 2015 tvorili 20,4 % a v roku 2017 by výdavky na obranu mali predstavovať 19,3 % celkových rozpočtových výdavkov Izraela.

Napriek tomuto poklesu stále ide o výrazné rozpočtové zaťaženie, ktoré by na prvý pohľad malo tlačiť ekonomiku ku dnu. Efekt je však opačný. Ako prispieva obranný rozpočet k rastu izraelskej ekonomiky? Odpovede na túto otázku sú tri: 1. export špeciálu, 2. tvorba ľudských zdrojov, ale najmä 3. tzv. vojenský spin-off.
  1. faktor – export špeciálu
Izrael bol v 70. rokoch embargom mocností prinútený vyvíjať vlastné vojenské systémy a techniku. Vzhľadom na limitovaný domáci odbyt a snahu dosiahnuť efektívnosť výroby musel začať s hľadaním odbytísk v zahraničí. Podporu exportu prebrala sekcia ministerstva obrany SIBAT (Defense Cooperation Directorate), ktorá pomáha rovnako štátnym i súkromným firmám. V súčasnosti je 75 % izraelskej vojenskej produkcie určenej na export a Izrael sa dlhodobo umiestňuje v prvej svetovej desiatke exportérov zbraní s priemerným objemom 650 mld. dolárov ročne (priemer za roky 2012 – 2016). Obranný priemysel Izraela pritom tvorí približne 150 firiem, ktoré možno rozdeliť do troch kategórií: 1. veľké, štátne firmy, ako sú Rafael a IAI, 2. súkromné firmy strednej veľkosti, ktoré majú popri vojenskej výrobe aj rozsiahlu civilnú produkciu, a to najmä v oblasti telekomunikácií, a napokon 3. malé a stredné firmy, ktoré sa zameriavajú na úzky segment vojenskej výroby. Izrael exportuje prevažne sofistikovanú obrannú techniku postavenú na úspešnom vojenskom R&D. Export zbraní vo veľkej miere prispieva k rastu izraelskej ekonomiky.
  1. faktor – tvorba ľudských zdrojov
Výdavky na Izraelské ozbrojené sily (IDF) podporujú rast ekonomiky aj prostredníctvom druhého faktora, a tým je tvorba ľudských zdrojov. Izrael pochopil efektívnosť takejto investície už v osemdesiatych rokoch minulého storočia, keď štátna firma IAI začala vyvíjať stíhačku Lavi. Projekt skončil fiaskom a lietadlo nebolo nikdy dokončené. Zastavenie projektu však uvoľnilo stovky inžinierov so skúsenosťami s najmodernejšími technológiami pre izraelský civilný trh práce. Neúspešný projekt Lavi sa paradoxne považuje za historicky najvýraznejšiu injekciu pre izraelskej high-tech. Unikátna štruktúra IDF umožňuje rozvíjať znalosti a zručnosti vojakov povinnej základnej služby, ktoré sú využiteľné v civilnom živote. Najmä do elitných jednotiek 8100, 8200 či Talpiot vyberajú mladých Izraelčanov (po skončení strednej školy) so špecifickými predpokladmi a schopnosťami, ktoré ďalej rozvíjajú. Zameriavajú sa na vedu, výskum, inžinierske zručnosti, kybernetickú bezpečnosť a podobne. Jednotka 8200 je pritom najväčšou v rámci IDF a má niekoľko tisíc vojakov. Zameranie vojenskej jednotky je pre vojaka vstupenkou ku kvalitnému zamestnaniu. Často ide o referenciu dôležitejšiu ako meno ukončenej univerzity. Absolventi špeciálnych jednotiek sú často zakladateľmi úspešných tzv. start-upov a firiem kótovaných v NASDAQ. Start-up, v ktorom pôsobia absolventi jednotky Talpiot, má vysoký predpoklad získať investície v USA. Tímy vyvíjajúce vojenské technológie na nich často ďalej pracujú aj po ukončení vojenskej služby a  spoločne zakladajú firmy v oblasti civilnej výroby. Okrem odborných skúseností prispieva základná vojenská služba aj k efektívnemu tzv. networkingu. Summa summarum, investícia do ľudských zdrojov v armáde sa tak Izraelu niekoľkonásobne vracia v podobe dynamicky sa rozvíjajúceho high-tech priemyslu, ktorý je jedným z ťahúňov izraelskej ekonomiky.
  1. faktor – vojenský spin-off
Už v roku 1958 zriadila izraelská vláda pod ministerstvom obrany vojenskú zložku výskumu a vývoja (R&D). Útvar dostal názov Rafael Advance Defense System a postupne sa stal centrálnou bázou výskumu a vývoja izraelských bezpečnostných systémov. Následne sa k Rafael pridal IAI (Israel Aerospace Industry) zameraný na letecký výskum a protivzdušnú obranu. Hovorí sa, že Izrael vďačí za svoj vyspelý vojenský priemysel Charlesovi de Gaullovi. Výrazný boom izraelského vojenského výskumu a vývoja začal totiž po šesťdňovej vojne v roku 1967 po uvalení francúzskeho zbrojného embarga a reštrikcií ES a USA na dovoz sofistikovaných zbraní do Izraela. Keďže Egypt a Sýria pokračovali v nákupe zbraní zo Sovietskeho zväzu, Izrael bol nútený začať s vývojom vlastnej vojenskej techniky. Tak vznikol tank Meriva, stíhačka Kfir, systém protivzdušnej obrany, komunikačné satelity atď. Synergický efekt vojenského výskumu s high-tech civilnou výrobou bol pritom neprehliadnuteľný. Štátna firma Rafael začala simultánne navrhovať, vyvíjať a vyrábať široké spektrum technologicky vyspelých systémov s mimoriadnym komerčným úspechom. Pritom 10 % svojho zisku opätovne investovala do výskumu. Ešte podstatnejšie je, že firma Rafael rozbehla partnerstvo s civilným sektorom na spoločnom vývoji komerčných aplikácií založených na vyspelej vojenskej technológii, pričom si ponechala patentové právo na výrobky. V druhej polovici 80. rokov už uplatňovali tento prístup aj ďalšie zbrojárske firmy. Izraelské ministerstvo obrany sa totiž rozhodlo podporiť konverziu aj legislatívne a v roku 1984 iniciovalo R&D Encouragement Law, zákon, ktorý finančne zvýhodňoval (daňovými úľavami) zbrojárske firmy za komerčný spin-off. Inovácie a nové technológie začali prenikať z obranného sektora do civilnej výroby a tento trend pokračuje dodnes. Aktuálne sa najvýraznejšie prejavuje v oblasti kybernetickej bezpečnosti. Kybernetická bezpečnosť Izraela Investovanie štátu do výskumu a vývoja, ľudských zdrojov a obrany prinieslo „vedľajšie produkty“, ktoré bolo možné pred desiatkami rokov len ťažko predvídať. Príkladom je kybernetická bezpečnosť, kde Izrael využil všetky svoje vyššie uvedené komparatívne výhody. Zopár čísel na ilustráciu: Izrael má druhú najvyššiu koncentráciu firiem zameraných na kybernetickú bezpečnosť (po USA). Viac ako 11 % firiem zameraných na túto oblasť má pôvod a sídlo v Izraeli (na 3. mieste je Veľká Británia so 7 %) a na svetovom obchode s ochranou kybernetického priestoru sa tieto firmy podieľajú takmer desiatimi percentami. Investície do 365 izraelských firiem v oblasti kybernetickej bezpečnosti vzrástli v roku 2016 o 9 % a dosiahli sumu 581 miliónov dolárov. O tom, že ide o perspektívnu oblasť, hovorí fakt, že globálny trh kybernetickej bezpečnosti v roku 2016 predstavoval 122 mld. dolárov a do piatich rokov by mal stúpnuť na 200 mld.. Modelovým príkladom a vlajkovou loďou izraelského biznisu s kybernetickou bezpečnosťou je firma Check Point. Založil ju v roku 1993 Gil Swed po tom, ako ukončil pôsobenie v spomínanej elitnej jednotke IDF 8200. Firma Check Point vytvorila prvý produkt FireWall1, stala sa svetovým lídrom a v roku 1996 už bola kótovaná na burze NASDAQ. Dnes má Check Point sídliaci v Tel Avive celkovo viac ako 4000 zamestnancov. Vďaka firmám ako CheckPoint, Cyber Arck Software, Imperva, Theta Ray, Cyber Seal, BioCatch, Seculert, Votiro, Argus, SenseCy, Covertix, Indegy či Illusive Networks sa Izrael stal svetovou veľmocou v oblasti kybernetickej bezpečnosti s evidentným dopadom na ekonomiku krajiny. Špecifikum americkej pomoci To, že izraelský model nie je reprodukovateľný en bloc, vyplýva z dvoch hlavných špecifík. V prvom rade je krajina v permanentnom bezpečnostnom ohrození a konflikte na všetkých svojich hraniciach (vrátane ISIS na hraniciach s Egyptom a s výnimkou hranice s Jordánskom od podpísania mierovej dohody v roku 1994). Tento stav vytvára osobité mentálne nastavenie, verejnú mienku i atmosféru v krajine. Druhým špecifikom je americká vojenská pomoc. Izrael patrí k trom najväčším prijímateľom vojenskej pomoci USA (spolu s Egyptom a Pakistanom). Objem pomoci (cca 3 mld. dolárov ročne) tvorí priemerne 18 % izraelských výdavkov na zbrojenie. Navvyše podmienky pomoci sú pre Izrael do roku 2018 mimoriadne výhodné (nemá ich žiadny iný prijímateľ americkej pomoci), keď až štvrtinu prostriedkov môže Izrael využiť na domáce nákupy. Ide o výrazný ekonomický impulz pre vojensko-priemyselnú bázu Izraela. Koncom roku 2016 bol (s odchádzajúcou Obamovou administratívou) podpísaný nový balík pomoci na roky 2019 až 2028 v objeme 38 mld. dolárov (3,8 mld. dolárov ročne), avšak už bez zvýhodnených podmienok domáceho nákupu. Na druhej strane je však viac ako jedna desatina americkej vojenskej pomoci určená na vojenský výskum a vývoj. Inšpirácia pre Slovensko? Izrael je ojedinelým príkladom toho, že výdavky na obranu síce ekonomiku krajiny primárne zaťažujú, ale pri ich rozumnej alokácii jej môžu sekundárne pomôcť aj k rastu. Investícia do obrany Izraela sa vracia v podobe rastu exportu, vytvárania kvalifikovaných ľudských zdrojov či výskumu a vývoja nových technológií. Izraelský model financovania obrany vznikal v inej dobe, v iných geopolitických súvislostiach a za odlišných finančných podmienok. Slovensko (našťastie) nie je v stave akútneho vojenského ohrozenia, ale (žiaľ) nedisponuje ani masovým prílevom kvalifikovaných pracovných síl a finančnou injekciou, akú dostáva Izrael pravidelne od USA. Napriek tomu by izraelská skúsenosť mohla byť pre Slovensko nielen všeobecnou inšpiráciou, ale niektoré metódy a prístupy z Izraela dokonca priamo aplikovateľné  v slovenských podmienkach. Jedným z príkladov je spomínané vytvorenie elitných výskumných, vývojových a vzdelávacích útvarov v systéme IDF. Špecializované pracoviská zamerané na high-tech vo vojenskej oblasti sú atraktívnym lákadlom pre mladých ľudí a prvým predpokladom pre úspešný vojenský spin-off. Pre Slovensko je dôležitá aj úzka špecializácia na perspektívny sektor, napríklad kybernetickú bezpečnosť, ktorej trh sa bude v krátkom čase pohybovať rádovo v stovkách miliárd dolárov. Izrael je v poskytovaní svojich skúseností mimoriadne otvorený a mnohé krajiny túto ochotu aj aktívne využívajú (napríklad ČR). Počas tohtoročnej januárovej oficiálnej návštevy PPV SR Petra Pellegriniho a marcovej štátnej návštevy prezidenta SR Andreja Kisku v Izraeli sa stretla ponuka s dopytom a vytvorili sa predpoklady na konkrétnu spoluprácu." ["post_title"]=> string(71) "Možno výdavkami na obranu posilniť ekonomiku? Izraelská skúsenosť" ["post_excerpt"]=> string(147) "„Aplikovanie vojenských technológií v civilnom sektore sa stáva najväčším zdrojom izraelského bohatstva.“ Benjamin Netanjahu, 1998 " ["post_status"]=> string(7) "publish" ["comment_status"]=> string(4) "open" ["ping_status"]=> string(4) "open" ["post_password"]=> string(0) "" ["post_name"]=> string(64) "mozno-vydavkami-na-obranu-posilnit-ekonomiku-izraelska-skusenost" ["to_ping"]=> string(0) "" ["pinged"]=> string(0) "" ["post_modified"]=> string(19) "2017-05-30 10:45:49" ["post_modified_gmt"]=> string(19) "2017-05-30 10:45:49" ["post_content_filtered"]=> string(0) "" ["post_parent"]=> int(0) ["guid"]=> string(44) "http://zahranicnapolitika.dennikn.sk/?p=2472" ["menu_order"]=> int(0) ["post_type"]=> string(4) "post" ["post_mime_type"]=> string(0) "" ["comment_count"]=> string(1) "0" ["filter"]=> string(3) "raw" }
Úspešný test antibalistickej rakety Arrow-3 interceptor

Možno výdavkami na obranu posilniť ekonomiku? Izraelská skúsenosť

„Aplikovanie vojenských technológií v civilnom sektore sa stáva najväčším zdrojom izraelského bohatstva.“ Benjamin Netanjahu, 1998 ...

object(WP_Post)#760 (24) {
  ["ID"]=>
  int(2391)
  ["post_author"]=>
  string(2) "87"
  ["post_date"]=>
  string(19) "2017-03-24 05:03:57"
  ["post_date_gmt"]=>
  string(19) "2017-03-24 05:03:57"
  ["post_content"]=>
  string(28157) "Posledné mesiace ste strávili v pozícii splnomocnenca vlády SR pre slovenské predsedníctvo v Rade EÚ. Ako hodnotíte svoje prvé predsedníctvo z pohľadu toho, ako ste mali nastavené priority? Podarilo sa vám ich naplniť?

Osobne sa takémuto sebahodnoteniu vyhýbam, bolo by to príliš subjektívne. Ale je pre mňa veľmi dôležité, že dostávame veľmi pozitívnu spätnú väzbu od partnerov, ktorí participovali s nami. Po prvé si myslím, že sme si samotný program nastavili realisticky. Dobrou voľbou bolo nastaviť štyri veľké tematické koše. To znamená: ekonomika, veci týkajúce sa eurozóny, vnútorný trh, migrácia a postavenie EÚ vo svete. Toto bol realistický program a plne sa potvrdilo to, že možno je potrebných menej veľkých vyhlásení, ale oveľa viac výsledkov. A myslím si, že zoznam toho konkrétneho, čo sa nám podarilo, je dosť dlhý.

Treba povedať aj to, že na začiatku boli okolo slovenského predsedníctva určité otázniky; veď sme krajinou, ktorá mala predsedníctvo prvýkrát. Ale o to pozitívnejšia je prichádzajúca spätná väzba pri pohľade na zoznam vecí, ktoré sa podarili urobiť.

Tá spätná väzba však nie je až taká pozitívna zo strany slovenskej verejnosti. Focus mal prieskum, z ktorého v podstate vyplynulo, že verejnosť vnímala predsedníctvo ako úradnícke a byrokratické cvičenie. Súhlasíte? Mali ste aj nejaké konkrétne politické ciele?

Začul som aj takúto informáciu, že je to úradnícke cvičenie. Ak by som mal byť úplne otvorený, toto vnímanie je dané tým, že, bohužiaľ, na Slovensku bolo predsedníctvo aj zo strany médií a verejného politického hlasu do značnej miery bagatelizované. Poniektorí sú dokonca toho názoru, že predsedníctvo je zbytočné. Mám úplne opačný názor.

Je výrazným nepochopením predsedníctva – a vôbec agendy Európskej únie, ak ju niekto označuje za technickú vec. Chcem iba pripomenúť, že únia je predovšetkým úniou práva. A toto právo tvoria rady a orgány na to určené, ktoré rozhodujú výsostne politicky.

Pýtam sa: Ako môže byť niečo úradníckym cvičením, keď o prijatí rozpočtu na rok 2017 – čo je jeden z výrazných úspechov Slovenskej republiky, rozhodujú ministri.

Mám pocit, že ľudia nedomýšľajú, keď hovoria, že je to úradnícke cvičenie.

Veď po prvé, má to hlboký dopad na členské štáty, rozhodujú ministri. O podobe legislatívy nerozhodujú žiadni byrokrati. Rozhodujú ministri a volení zástupcovia. To znamená, že sa vôbec nestotožňujem s tým, že je to úradnícke cvičenie. Naopak, podstatou je veľmi silná politická agenda a vôbec činnosť.

To je síce pravda, avšak už na hodnotiacej konferencii zahraničnej politiky SR padla tá otázka, ktorú vám položil poslanec Martin Klus, kde hovoril, že verejnosť to vnímala skôr tým spôsobom, že kvôli predsedníctvu a  bratislavskému samitu museli vypratať Bratislavu. Má to zmysel, aby predsedníctvo bolo každý polrok v inom štáte?

Treba si uvedomiť, že keď máte 28 členských štátov, pri súčasne nastavenom systéme sa dostanete do predsedníckej funkcie raz za 14 rokov. Druhá vec je, že sa istým spôsobom spochybňuje podstata a opodstatnenosť pre rotujúce predsedníctva. Takisto si myslím, že je to politicky hlboko nepochopená záležitosť, pretože zo všetkých troch inštitúcií, ktoré sú kľúčové pre naplnenie priorít, ale aj pre tvorbu práva – lebo o toto ide, máte jedinú inštitúciu, a to je práve Rada, kde predsedníctvo rotuje.

Máme stáleho predsedu Európskej rady, voleného predsedu Európskeho parlamentu a  prezidenta Európskej komisie voleného na päť rokov.

Myslím si, že je to teda presne naopak. Totiž je to práve sila rotujúceho predsedníctva, ktoré dodáva možnosť legitimity alebo – ak chcete – účasti členských štátov na tvorbe európskych politík.

Myslím si, že kritici tohto systému, zároveň kritizujúci EÚ, že Brusel je vzdialený, nemôžu kritizovať rotujúce predsedníctvo, keď prináša EÚ priamo domov. Priamo do Bratislavy, Tallinnu a nabudúce do Sofie atď. Čiže je to presne naopak, ale, bohužiaľ, sú to skôr politické heslá, ktoré zakrývajú podstatu a nedovolia si naozaj uvedomiť, že rotujúce predsedníctvo je silným nástrojom, ako okrem iného prinášať túto agendu domov.

Ako vidíte udržateľnosť úspechov, ktoré slovenské predsedníctvo dosiahlo? Konkrétne spomeniem Parížsku dohodu. Tú vnímam osobne ako jeden z obrovských úspechov Slovenska. Ale v USA zvolili za prezidenta Donalda Trumpa, a ten vyhlasuje, že to zruší. Sú úspechy predsedníctva a to, čo sme dosiahli, nejakým spôsobom ohrozené?

Hodnoťme predsedníctvo podľa toho, čo robiť môže. To znamená, že slovenské predsedníctvo vďaka bratislavskému samitu veľmi úspešne vytvorilo impulz v prospech rýchlej ratifikácie Parížskej dohody. Inými slovami, o tom, že Parížsku dohodu treba ratifikovať na úrovni EÚ, sa rozhodlo na lodi na Dunaji. V situácii, keď sme videli, že predsa len je ratifikácia tejto veľmi vážnej dohody, ktorá má obrovský dopad na ekonomiky štátov, udržateľnosť, ale aj zodpovednosť voči životnému prostrediu, v členských štátoch citlivá vec.

To znamená, že toto vygenerovala Bratislava a  dodali sme to, čo predsedníctvo dodať má. Keď sa Paríž ratifikoval, americký prezident ešte nebol zvolený, čiže nevidím žiaden súvis.

Ale nehovorím, že otázka, ako sa bude vyvíjať postoj Spojených štátov k implementácii záväzkov z Parížskej dohody, ktoré predchádzajúca administratíva prevzala, nie je legitímna.

Myslím si, že je v záujme budúcnosti nášho spôsobu života, aby sme v tejto oblasti mali také ambiciózne ciele, ako sú v tejto dohode uvedené.

Skúsme k tej udržateľnosti výsledkov spomenúť ešte efektívnu solidaritu. O tej  sa teraz veľa rozpráva, na Slovensku sa v podstate schválime, že je to náš úspech. Je to naozaj tak? Prebralo túto agendu aj maltské predsedníctvo? Bude sa tento koncept naďalej používať?

Poviem vám, prečo je to úspech. Preto, lebo si treba uvedomiť, v akej situácii slovenské predsedníctvo túto ťažkú agendu migrácie prevzalo: v situácii hlbokého rozdelenia vo vnútri celej EÚ, ktoré bolo spôsobené návrhom na zavedenie povinných kvót.

SR svojou národnou pozíciou tento koncept odmietla a odmieta ho naďalej. A v tom momente sme prišli do predsedníckej stoličky. Naším prvotným politickým cieľom teda bolo prekonať tieto rozdelenia.

Samotná filozofia je v tom, že celý recept na zvládanie migračnej krízy nemôže byť založený výlučne na kvótach. A preto sme povedali, že efektívna solidarita musí umožniť participáciu aj tým, ktorí s kvótami nesúhlasia, ale chcú prispieť inou formou.

No a tu sa dostávame k vysvetleniu toho, že sa nám toto hlboké rozdelenie podarilo prekonať. Dnes už nie sú pri debatách o nastavení tohto systému zákopy medzi dvoma tábormi, ale hľadá sa naozaj spoločné riešenie, ktoré bude udržateľné a umožní účasť všetkým.

A úspech je to preto, lebo sa akceptovalo, že to nemôže byť založené len na povinných kvótach. A  aj preto, lebo s týmto konceptom naďalej pracuje Malta.

Je pochopiteľné, že aj Malta ako ostrovný štát, ktorý má vlastnú skúsenosť z migračnej krízy, do toho vnáša určite prvky, a preto ani počas maltského predsedníctva nie sme na konci tohto procesu.

Ale vďaka slovenskému predsedníctvu sa táto debata vedie v úplne inej atmosfére. Nikto už nikoho neobviňuje. Nikto netlačí na to, aby sme boli pri zavedení systému trvalých kvót prehlasovaní. Ony totiž nemali byť iba povinné, ale aj trvalé.

Bolo ťažšie rokovanie o efektívnej solidarite s Talianmi, Malťanmi a všeobecne južnými štátmi, alebo boli ešte väčším orieškom naši susedia z V4?

K celému konceptu – a vždy je to tak, či pri kvótach, finančnom rámci alebo klíme, každý pristupuje zo svojho uhla pohľadu.

Áno, samozrejme, je očividné, že k otázkam kvót pristupujú inak napríklad krajiny V4, ktoré ich odmietajú, a inak krajiny, ktoré sú ich podporovateľom.

Ale ešte raz, nám tu išlo o to, aby sme sa vzájomne počúvali. V tom, keď tvrdíme, že ak nesúhlasíme s kvótami, ešte to neznamená, že nebudeme solidárni, neprejavíme svoju účasť na tomto systéme inými formami.

A zároveň napríklad vo vzťahu ku krajinám, ktoré sú silnými podporovateľmi kvót, nebolo naše veľmi silné posolstvo v tom, že bez ochrany vonkajšej hranice to nepôjde.

Je dlhodobo nezvládnuteľné, aby krajiny, ktoré sú na okraji, nezabezpečili vonkajšiu ochranu. Lebo v tom prípade solidarita ani nemôže nastúpiť, ak nemáme základnú kontrolu nad migračnými tlakmi. Bolo to hlavne o komunikácii, a tam sa nám to relatívne dobre podarilo zvládnuť.

Dnes sa veľa hovorí o tom, že Európska únia je v kríze. Je to z vášho pohľadu naozaj tak? Sme v nejakej kríze – a ak áno, dokážeme ju pomenovať? Pretože migráciu, minimálne z Blízkeho východu, sme takmer zvládli. Ekonomiky rastú, dokonca aj grécka ekonomika prvýkrát po mnohých rokoch rastie. Gréci nakoniec nebudú potrebovať ani celý balík peňazí, ktorý bol pre nich vyčlenený. Zdá sa, že tie krízy sme už akoby prekonali, ale rozprávame o nich, ako by sme sa stále išli rozpadnúť.

Nemyslím si, že EÚ v tejto chvíli čelí akútnej kríze. Nijako nebagatelizujem, že Veľká Británia odchádza. Brexit nie je niečo, po čom môžeme iba obrátiť list.

Lebo prvýkrát v histórii sa vlastne zmenšujeme. Odchádza jedna veľmi významná členská krajina. Ale v tejto chvíli nevidím, že by Únia čelila akútnej kríze tak, ako sme to, bohužiaľ, videli za posledných 10 rokov s eurom, schengenom aj s migráciou.

To vidno na tom, že dnes nie sme svedkami hektiky mimoriadnych nočných samitov. Už to je niečo, čo si treba pripomenúť.

Ale áno, Únia sa podľa mňa prvýkrát od podpisu Rímskych zmlúv ocitla v bode, keď sa musíme nielen obzrieť naspäť, ale aj povedať si, čo sú príčiny neistoty. Neistota je podľa mňa najcharakteristickejší znak dnešnej doby.

Neistota, ktorá vyplýva z mnohých interných vecí EÚ. Tu sú naakumulované problémy od začiatku 90. rokov, keď Únia urobila obrovské integračné skoky. Až po neistoty externého charakteru. Veď sa pozrite, čo sa dialo minulý rok. V našom susedstve pokračujú konflikty, čiže je tu obrovský zhluk neistôt a Únia si v tejto chvíli naozaj musí položiť otázku, čo chce urobiť pre to, aby čo najviac znižovala túto neistotu?

Myslím si, že nedôvera občanov je problém, ktorý naozaj máme. Plynie z neistoty, tá plynie z toho, že občania tri roky počúvali, že jedna z najdôležitejších vecí Únie– spoločná mena, bola na pokraji priepasti.

Keď sme sa z toho dostali, videli sme, že krajina ako Rusko, s ktorou sme chceli mať veľmi blízky vzťah, anektuje časť územia nášho suseda.

Ľudia sa právom pýtali, či sa nám rozpadajú úplné základy usporiadania po roku 1989.

No a to celé bolo korunované tým, že sme videli, ako do Európy prúdia nekontrolovateľné státisíce migrantov.

Čiže je tu obrovská kumulácia vecí, ktoré spôsobujú neistotu.

Moja odpoveď na to je, že Rím by mal byť na 60. výročie EÚ istým predelom v tom, že musíme vidieť realitu.

A realita je v tom, že je tu veľa stavenísk, kde musíme tú budovu EÚ dostavať a dobudovať.

Musíme dobudovať schengen, eurozónu a, samozrejme, vnútorný trh.

Takže podľa mňa Rím by mal byť predelom v zomknutí. Pozrieť sa realite do očí. Možno hľadieť menej vizionársky, ale oveľa viac sériou možno menších, ale konzekventných krokov. Odstraňovať neistoty tým, že tú stavbu budeme dobudovávať.

Toto nie sú 90. roky, keď sa tu produkovali veľké projekty typu schengen, eurozóna a veľké veci vo vnútornom trhu. Žijeme v dobe  predelu, ktorý musí zabezpečiť, aby sme zvládli dôsledky týchto projektov.

Čiže ste zástancom riešenia „robiť viac v menej veciach“?

Nešiel by som do tohto. Musel by som sa identifikovať s jedným zo scenárov. Ale Únia sa nebude vyvíjať podľa jedného z piatich scenárov. Naopak, scenáre budú výsledkom toho, akú politiku budeme mať v jednotlivých oblastiach. Ale aj na základe mojej skúsenosti si myslím, že v tejto chvíli je to zodpovednosť všetkých politických lídrov v tom, že veľmi dôsledne, ale aj intenzívne treba robiť určité kroky na to, aby sa nám tie rozkolísané základy Únie v týchto troch veľkých oblastiach podarilo opäť stabilizovať. Čiže nechcem hovoriť o scenároch, ale o tom, že každý jeden deň, ktorý sa robí v európskej politike, je dôležitý.

Ak mi to odpustíte, predsa len sa tých scenárov ešte pridržím, pretože v európskej debate dnes veľmi rezonujú. Mňa osobne prekvapuje, že médiá, ale aj politici na Slovensku v podstate hovoria a pracujú iba so scenárom viacrýchlostnej Európy. Máme to brať ako akýsi signál, že toto je teda tá cesta, ktorou sa Európska únia vydá?

Myslím, že Slovensko to komunikuje úplne jasne.  Čo sa totiž týka dvoj či viacrýchlostnej únie alebo posilnenej spolupráce, Rím neprinesie nič nové.

Naopak, je veľmi dôležité, aby sa tento koncept – akokoľvek ho nazveme –realizovanal tak ako doteraz, presne v zmysle zmlúv.

Zmluvy sú jasné. Hovoria, minimum koľkých členských štátov musí byť, nesmie to byť vo výlučných kompetenciách EÚ, musí to byť posledným riešením, a nie prvým. A čo je úplne kľúčové, musí to zostať otvorené.

Preto na Slovensku hovoríme, že nie sme tí, ktorí hovoria, že toto je teraz potrebné.

Len z titulu nášho prístupu k európskej integrácii, z ktorej profitujeme a v tejto krajine jej veríme, hovoríme, že ak by sa hľadali ďalšie oblasti spolupráce, tomuto konceptu sa nebránime a chceme v ňom byť. Ale tá veta nekončí: samozrejme, v závislosti od toho, o akú oblasť by v budúcnosti malo ísť.

Lebo moja skepsa o dvojrýchlostnej Európe je v tom, že podľa mňa nedáva odpoveď na problémy, ktoré máme.

Ale nie som z toho nijako nervózny, ak to zostane  tak, ako som vysvetlil v zmysle článku 20, ktorý úplne presne hovorí, ako má vyzerať posilnená spolupráca.

Čiže posilnená spolupráca je v poriadku. Ale nie ako hrozba.

A hlavne, obdobie po Ríme ukáže, či nás tento koncept naozaj dokáže dostať ďalej.

Naozaj sa teším na to, čo by po Ríme malo nasledovať. Pozrieť sa na to, ktoré oblasti by do tohto mohli spadať. Tvrdím, že si viem predstaviť určité oblasti, napríklad vnútornú bezpečnosť, obranu. Ale tá sa rieši v iných článkoch zmluvy o štruktúrovanej spolupráci.

Nie je ten samotný koncept teoreticky nebezpečný v tom, že by sa opäť vytvorili nesúlady v integrácii, ako je to s EHM: monetárnu úniu už máme, ale hospodársku sme zanedbali. Nevzniknú takto nové situácie, že v jednej oblasti budeme plne integrovaní, ale v inej súvisiacej nie, z čoho vznikne ďalšia kríza?

Ani z právneho hľadiska schengen ani eurozóna nie je posilnená spolupráca. Tie sú ukotvené priamo v zmluvách.

Príklady posilnenej spolupráce sú napríklad patenty, úrad európskeho prokurátora a niektoré veci v rámci spravodlivosti a vnútra.

Aby sme domýšľali veci – schengen a eurozóna evokujú dvojrýchlostnú Európu a podľa mňa je to dobrý príklad. Lebo v krajinách, ktoré sa napríklad rozhodli vzdať menovej suverenity, je to hlboký zásah do klasickej suverenity štátu, a to sú iné rýchlosti integrácie. Pre niektoré krajiny takto platia oveľa prísnejšie fiškálne pravidlá, to si treba uvedomiť.

Ale tým sa dostávam k vašej otázke. Nevidím riziko, aby sa z titulu dvojrýchlostnej Európy v budúcnosti vytvárali obdobné problémy, na aké poukazujete vy. Ako napríklad, že v eurozóne máme menovú úniu, ale nemáme hospodársku a  fiškálnu úniu.

Túto debatu chcem začať v momente, keď ma niekto presvedčí, že v niektorej oblasti nás dvojrýchlostná Európa lepšie dovedie k tomu podstatnému cieľu a riešeniu problému, ktorý máme.

Ten problém sa volá neistoty, nedobudovanie troch veľkých projektov, ktoré máme, a  dôvera občanov.

A ja si kladiem otázku: je dvojrýchlostná Európa odpoveďou?

Ale tá odpoveď musí byť plne kompatibilná so  základom, ktorý zaznel z úsť najvyšších predstaviteľov SR aj na hodnotiacej konferencii: musí byť zmysluplná a uvidíme, či nás posilnená spolupráca dovedie ďalej –tam, kde má Slovenská republika záujem byť.

Vy ako človek, ktorý bol pri každodennom fungovaní EÚ, v tých úplne základných, dennodenných záležitostiach, vidíte v tom nejaké problémy? Pretože skôr, než Juncker prišiel s 5 scenármi, hovoril o tom, že chce reformovať rozhodovací proces, otvoriť komitológiu a spraviť ju transparentnejšou. Pretože ja by som k tým neistotám a nedobudovaniu pridal ešte jedno N, a to nepochopenie zo strany občanov. Teda je jednou z možností, ako občanov naučiť a ukázať im, čo je EÚ, urobiť ju transparentnejšou a možno zmeniť spôsob, ako sa v nej rozhoduje?

To sú veľmi vážne veci, ktoré musíme otvárať, a naozaj súvisia s tým, ako je Únia vnímaná na konci. Lebo to je tá neistota,  strata dôvery a pocit vzdialenosti európskych inštitúcií. To je relevantná vec. Ale musíme rozlišovať to, že zmeny v rozhodovaní si v tejto chvíli neviem dosť dobre predstaviť bez otvorenia zmlúv. To je jeden parameter.

Ale keď sa pýtate, aj na základe svojej skúsenosti a nášho tímu, ktorý robil predsedníctvo, vidím v praktickom fungovaní jeden zásadný aspekt. A to, že v dennom fungovaní každej inštitúcie, aj EÚ, sa ukazuje výzva, s ktorou sa potýkate, a tou je medziinštitucionálna spolupráca.

Lebo žiadny právny akt nevznikne z vôle jednej jedinej inštitúcie.

Proste tam je permanentná interakcia a permanentná kolízia záujmov. Nie v negatívnom zmysle slova! Lebo tu sa, prirodzene, naráža na záujmy. Ale najväčšia sila Únie je v tom, že kolízia záujmov sa robí kultivovaným spôsobom.

Nepodliehajme tomu, že krajiny prestali mať svoje vlastné záujmy, keď opak je pravdou. Ale Únia ponúka spôsob, ako tieto záujmy vyvažovať!

Čiže v dennom fungovaní Únie je to veľmi komplikovaná súhra medzi inštitúciami. A to najmä medzi Komisiou (nominujú ich národne zvolené vlády), Radou (teda priamo ministrami členských štátov) a európskym parlamentom.

Európska únia je vlastne arénou toho, čo som povedal, a to sú kolízie v záujmoch.

Aj v záujmoch členských štátov. Myslím si, že istú reflexiu – ale bez toho, aby sme zásadným spôsobom menili rozhodovanie, potrebujeme. Reflexiu toho, aby sme nedávali do popredia záujmy inštitúcií, ako to, bohužiaľ, veľmi často vidíme, ale aby v popredí nášho záujmu naozaj zostali záujmy občanov.

Nepotrebujeme tú reflexiu aj preto, lebo národní politici si všetky úspechy Únie privlastňujú? Napríklad, že vďaka nám – národným politikom – je nízka nezamestnanosť, ale pritom nespomenú to, že keby nebolo EÚ a nášho členstva v nej, nezamestnanosť by bola omnoho vyššia? A naopak, kedykoľvek je čokoľvek nepopulárne, zhodia to na Úniu aj napriek tomu, že sami sú súčasťou rozhodovania, v ktorom to Únia prijala?

No, to je pol pravdy. Áno, je to veľmi často tak, ale druhá polovica pravdy je, že aj Brusel preceňuje alebo podceňuje členské štáty, ako sa mu to pri všetkých problémoch, ktoré sa na európskej pôde multiplikujú, hodí. Aj keď reálne sa to naozaj deje veľmi často.

Ale veľmi často mám pocit, že je to aj naopak. Ako keď sa táto choroba trocha prekonáva. Z bruselských inštitúcií pričasto zaznievalo, že základom všetkých problémov je málo Európy, že potrebujeme viac Európy.

Toto je mantra, ktorá sa tu za mnohé roky etablovala, súboj dvoch táborov. Viac Európy verzus menej Európy. Myslím si, že tento typ diskusie nás vedie do slepej uličky.

A nepotrebujeme viac Európy? Sám ste predsa povedali, že minimálne v tých troch veciach – eurozóna, schengen a voľný trh – potrebujeme dostavať.

Tam nepotrebujeme viac. Tam to potrebujeme dobudovať. Na to, aby sme dobudovali menovú úniu, dnes nepotrebujeme výrazne viac kompetencií. Ale musíme si položiť otázku, čo ideme urobiť vo fiškálnej oblasti v rámci zmlúv.

Nepotrebujeme nevyhnutne viac integrácie vo vnútri jednotného trhu, ale musíme sa pozrieť na to, či vnútorný trh môže fungovať z dlhodobého hľadiska, keď vidíme veľmi jasné a jednoznačné protekcionistické tendencie, keď ide o slobodu pohybu alebo o slobodu služieb.

Na toto nepotrebujete až tak viac Európy, ale oveľa viac sa držať konceptu, ktorý už je.

Na schengen a jeho pretrvanie sme z hľadiska kompetencií nepotrebovali urobiť vôbec nič, ak takto vnímam viac Európy, ale založili sme spoločnú pobrežnú a pohraničnú stráž.

Čiže oveľa viac tu ide o to, aby sme využili veci, ktoré máme, aby sme tie problémy pred sebou nekumulovali, ale deň za dňom ich riešili. A dostávali ich zo stola dole.

A áno, niekde potrebujeme viac Európy, napríklad pri ochrane životov našich občanov pred terorizmom. Jednoducho som hlboko presvedčený o tom, že každý bude akceptovať viac Európy, ak na konci dňa zabezpečíme lepšiu výmenu informácií, ktorá bude viesť k tomu, aby nám tu teroristi nevyhadzovali do vzduchu bruselské letisko.

Takže prečo nie niekde viac Európy? Ale nemôže to byť mantra, okolo ktorej sa bude viesť intelektuálna debata za zeleným stolom a za zavretými dverami v Bruseli, čím sa len potvrdí, že inštitúcie sú vzdialené.

Chápem to teda správne, že ste radikálne proti otváraniu zmlúv?

Nie som proti otváraniu zmlúv. Som proti tomu, aby sme sa púšťali do debaty o otvorení či neotvorení zmlúv bez toho, aby mi niekto povedal, čo konkrétne v týchto zmluvách treba otvoriť. Veď tu pol roka vedieme teoretickú debatu o tom, že niekto ich chce a niekto nechce otvoriť.

Pokojne to poviem. Mám pocit, že dvaja najväčší zástancovia otvorenia zmlúv – a to najlepšie ukazuje, že tá debata nemá zmysel – sú Kaczyński a Verhofstadt.

Ale vidíme, že sú to reprezentanti úplne opačných táborov.

Ale aby som mohol povedať, prečo som za, alebo proti otváraniu zmlúv, potrebujem počuť presné pomenovanie toho, ktorý článok v zmluve treba zmeniť, a nestratiť zo zreteľa cieľ, ktorý máme. Lebo môžete zmeniť nejaký článok. Len sa pýtam, či nás to vedie k únii, ktorá rieši základné problémy a  vráti dôveru občanov. Lebo tam máme problém.

Vrátim sa k tomu, čo ste povedali pred chvíľou o tom, že sa prvýkrát zmenšujeme. Nezdá sa, že by sme mali záujem, naopak, zväčšiť sa o krajiny, ktorým sme to sľúbili, a tá neistota, o ktorej hovoríte, sa takto prenáša aj na západný Balkán. Tie krajiny si nie sú isté tým, či je EÚ pre nich reálna alternatíva, či ich naozaj chce, a vytvára to medzi nimi nové napätie.

Zaznelo to aj na hodnotiacej konferencii z úst predsedu vlády SR. Jednoznačne povedal, že tieto krajiny potrebujú reálnu motiváciu. Takisto som povedal, že perspektívu rozširovania a dôveryhodnú perspektívu členstva považujem za ten najefektívnejší nástroj. Za páku, ktorá krajiny – napríklad západného Balkánu, bude posúvať ďalej. Áno, je tam dezilúzia z toho, že sú konfrontované s Úniou, ktorá sa naozaj musí venovať sama sebe. Ale neplatí to, že sa dnes môžeme venovať najprv sami sebe a ponecháme na dištanc západný Balkán, a  keď sa už sami sebe dovenujeme a budeme mať vyriešené všetky svoje veci, až potom sa začneme venovať aj Balkánu. Lebo tieto krajiny žijú v reálnom čase, za tým sú reálni ľudia na západnom Balkáne. A tí reálni ľudia potrebujú vidieť, že ak sa ich vlády usilujú o naplnenie podmienok, reformujú vlastné krajiny v zmysle a v mene perspektívy členstva, pre dôveryhodnosť EÚ je viac ako nevyhnutné, aby tie krajiny cítili reálny progres smerom k členstvu. Nechceme budiť nereálne očakávania. Ale nemôžeme dopustiť to, aby Európska únia vyprázdňovala priestor na západnom Balkáne, lebo – otvorme si oči –ten priestor zapĺňajú naši konkurenti. Musíme si teda uvedomiť, čo je v stávke. Ako si vieme predstaviť svoju vlastnú bezpečnosť bez toho, aby sme mali tieto krajiny veľmi tesne pripútané k nášmu geopolitickému priestoru? Ako chceme udržať pozitívny a zaangažovaný západný Balkán v spolupráci na migrácii? Tieto krajiny sa k tomu postavili veľmi zodpovedne a spolupracovali. A  napríklad návraty migrantov, ktorí nezískajú nárok na azylovú ochranu, smerujú dnes väčšinou práve do týchto krajín.

V podstate príkladom toho, čo sa stane, ak niekomu dáme takéto nereálne očakávania, a potom od nich upustíme, je aj Turecko. Aj to sa prodemokraticky vyvíjalo približne do roku 2009, a potom Európska únia ukázala, že to vlastne asi nikdy nemyslela až tak vážne. No a dnes tam máme nastupujúcu diktatúru. Pritom je to kľúčový partner, aj v oblasti zvládania migrácie. Dokážeme Turecku ponúknuť niečo realistické, aby sme ho opäť dostali na koľaj pozitívnych zmien a vývoja?

No, musíme si naliať čistého vína. V tejto chvíli nejde o to, aby sme ponúkali Turecku viac ako je jeho štatút krajiny, ktorá rokuje o členstve. Myslím, že je aj na zodpovednosti tureckých politikov, ktorí musia zvážiť, či vidia perspektívu krajiny s nami, alebo chcú niečo iné. Čiže si nemyslím, že toto je moment, aby sme Turecku ponúkali viac. Toto je moment, aby si aj na tureckej strane uvedomili, že určité parametre, ktoré krajina s vyhliadkami svojej budúcnosti s EÚ musí spĺňať, nie sú negociačné. A to sú otázky právneho štátu, základných demokratických princípov. A je pravda, že tu teraz dochádza k veľkému pnutiu. Ale slovenská zahraničná politika hovorí, že v tejto chvíli by sme si strelili do vlastnej nohy, ak by sme Turecko nejakým spôsobom chceli trestať a dostať ho preč z rámca, v ktorom na neho ešte môžeme mať nejaký reálny vplyv. Hovoríme otvorene, čo je akceptovateľné, a čo nie. Nech nie je akceptovateľné, čo sme videli v posledných dňoch –eskaláciu z tureckej strany voči Holandsku. Ale na druhej strane, zahraničná politika musí mať aj komponent realizmu. A ten realizmus je taký, že chceme mať Turecko v rámci, v ktorom o týchto veciach môžeme spolu hovoriť. Okrem iného aj preto, lebo Turecko je kľúčovou krajinou pre migráciu."
  ["post_title"]=>
  string(53) "Ivan Korčok: EÚ je stavba, ktorú treba dobudovať."
  ["post_excerpt"]=>
  string(174) "Rozhovor so štátnym tajomníkom Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí a splnomocnencom vlády SR pre predsedníctvo SR v Rade EÚ Ivanom Korčokom."
  ["post_status"]=>
  string(7) "publish"
  ["comment_status"]=>
  string(4) "open"
  ["ping_status"]=>
  string(4) "open"
  ["post_password"]=>
  string(0) ""
  ["post_name"]=>
  string(46) "ivan-korcok-eu-je-stavba-ktoru-treba-dobudovat"
  ["to_ping"]=>
  string(0) ""
  ["pinged"]=>
  string(0) ""
  ["post_modified"]=>
  string(19) "2017-03-24 23:03:05"
  ["post_modified_gmt"]=>
  string(19) "2017-03-24 23:03:05"
  ["post_content_filtered"]=>
  string(0) ""
  ["post_parent"]=>
  int(0)
  ["guid"]=>
  string(44) "http://zahranicnapolitika.dennikn.sk/?p=2391"
  ["menu_order"]=>
  int(0)
  ["post_type"]=>
  string(4) "post"
  ["post_mime_type"]=>
  string(0) ""
  ["comment_count"]=>
  string(1) "0"
  ["filter"]=>
  string(3) "raw"
}

Ivan Korčok: EÚ je stavba, ktorú treba dobudovať.

Rozhovor so štátnym tajomníkom Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí a splnomocnencom vlády SR pre predsedníctvo SR v Rade EÚ Ivanom Korčokom....

object(WP_Post)#439 (24) {
  ["ID"]=>
  int(2022)
  ["post_author"]=>
  string(2) "54"
  ["post_date"]=>
  string(19) "2016-12-29 12:58:54"
  ["post_date_gmt"]=>
  string(19) "2016-12-29 12:58:54"
  ["post_content"]=>
  string(11432) "Hlasovanie v Európskom parlamente v pomere 479 za a 37 proti zmrazeniu rokovaní o vstupe Turecka do Európskej únie nebolo záväzné. Za výsledkom hlasovania stála aj Ankara, ktorá ako odpoveď tradične zvolila ostrú kritiku. Minister pre európske záležitosti Ömer Çelik nazval hlasovanie prázdnym a neúčinným.

Výsledok však prebral zo zimného spánku viacerých, ktorým bruselské reakcie na situáciu v Turecku – a to nielen v poslednom roku – zneli viac ako uspávanka. Vyše 115 000 prepustených a zadržaných osôb, ktorí sa mali priamo či nepriamo podieľať na vytváraní paralelného štátu, Brusel znepokojuje, no na reálny krok vpred zatiaľ nenabrala žiadna ďalšia inštitúcia odvahu. Motívy Európskeho parlamentu vyvrcholili aj vďaka rétorike, ktorá by do krajiny mohla znovu zaviesť štatút trestu smrti, zadržanie lídrov opozičnej prokurdskej strany a stále narastajúce prípady umlčiavania médií. Ale koncom roka sa zdá, že tieto turecké reálie neboli do takej miery relevantné pre ďalšie inštitúcie. Rok 2016 – plný prekvapení na svetovej politickej scéne – nakoniec nebude končiť tuhým zmrazovaním vzťahov. Nový rok však s určitosťou prinesie systémové zmeny. 

Očista

Viac ako 80 000 zadržaných a  40 000 vo väzbe – taká je bilancia koncom roka 2016, viac ako päť mesiacov po tom, ako „nepoctiví armádni dôstojníci, ktorí patrili k tzv. Gülenovej teroristickej organizácii/Paralelnej štátnej štruktúre, zinscenovali krvavý prevrat, ktorý stál život 240 ľudí a zranil 2 195 osôb“, píše sa v jednej z publikácií, ktoré vydal úrad tureckého prezidenta v súvislosti s udalosťami z 15. júla. „Vláda, opozičné strany, civilná spoločnosť a bežní občania sa spojili a obránili demokratické zriadenie. Pre Turecko to bol historický moment,“ pokračuje publikácia Pokus o prevrat z 15. júla a paralelné štruktúry.

Očistenie radov štátnych a verejných inštitúcií, ale aj podnikateľského prostredia od všetkých, ktorí mali ku Gülenovcom akokoľvek blízko, však začalo naberať bizarné rozmery. Na sociálnej sieti sa medzi emigrantmi v Istanbule rozšíril smutný príbeh mladej Angličanky, ktorá v priemyselnom centre krajiny vyučovala svoj materský jazyk. Keď pricestovala do Turecka, vzala prvú učiteľskú prácu, ktorú jej ponúkli. Nepoznajúc štátne reálie či ľudí, ktorí stáli za prevádzkou školy, vyučovala len niekoľko mesiacov, kým sa nezamestnala v prestížnej jazykovej škole. V krajine žila vyše troch rokov, keď odišla na malý výlet do Škandinávie. Pri návrate do Turecka ju pri colnej kontrole zadržali. Dozvedela sa, že jej cestovný doklad je na čiernej listine, a následne ju bez podrobností vyhostili späť do destinácie, odkiaľ prišla. Jediné vysvetlenie, ku ktorému počas svojho následného pátrania dospela, bolo, že škola, kde po príchode do krajiny sprvoti pracovala, patrila Gülenovcom.

Podobný prípad prednedávnom zverejnilo aj Rádio BBC. Príbeh profesora jednej z najprestížnejších tureckých univerzít, ktorého po obvinení zo spolupráce s Gülenovcami prepustili, upútal tisíce poslucháčov. Expert na históriu Osmanskej ríše našiel svoje meno v úradnom vestníku tureckej vlády zo septembra na 2253. mieste zoznamu osôb, ktoré mali prepustiť z verejnej a štátnej služby. Candan Badem mal údajne spolupracovať na príprave júlového prevratu. Podľa jeho výpovede malo byť jedným z usvedčujúcich dôkazov aj to, že polícia v zásuvke jeho pracovného stola objavila Gülenovu knihu. Badem, ktorý tému tejto náboženskej skupiny intenzívne skúmal ako súčasť svojej práce a mnohokrát ju otvorene a hrubo kritizoval, považuje svoje odvolanie za vykonštruované. „Nejde len o prepustenie zo štátnej univerzity. Bol som prepustený zo svojho povolania, ktoré nemôžem vykonávať ani v Turecku a so zákazom vycestovania ani nikde inde. Je to koniec mojej kariéry,“ hovorí na nahrávke profesor Badem.

Výhovorky súčasnej elity, ktorá stále ovláda krajinu, že s Gülenovcami v minulosti spolupracovali nevediac však o ich zámeroch či presvedčení, dnes uistia máloktorého sekulárne zmýšľajúceho Turka. Na druhej strane, vláda svojich vlastných podporovateľov utvrdzuje natoľko, že si trúfa paralelne s čistkami meniť systém správy celej krajiny.

Nové Turecko

Projekt Nového Turecka (Yeni Türkiye) prichádzal na politickú scénu spoločne s voľbami v roku 2015, vtedy ešte predstavovaný vtedajším predsedom vlády Ahmetom Davutoğluom. Základom transformácie má byť v prvom rade zmena systému v štáte z parlamentnej republiky na prezidentskú, v ktorej bude hlavou exekutívy prezident. Podobne ako v iných parlamentných demokraciách ide o proces, ktorý si vyžaduje zmenu ústavy, a to buď referendom, alebo odhlasovaním dvojtretinovou väčšinou v parlamente.

Pravicová nacionalistická strana MHP a jej líder Devlet Bahçeli nečakane otočili kormidlo opozičného vedenia strany práve smerom k podpore toho, čo mnohí analytici nazývajú „exekutívne predsedníctvo prezidenta“. Aj napriek tejto podpore vládna AKP nemá dosť hlasov na absolútnu zmenu ústavy bez toho, aby zmenu systému odobrilo referendum.

Počas druhého decembrového víkendu, keď stránky novín zaplnili informácie o ďalšom teroristickom útoku v Istanbule, pri ktorom zahynulo 35 osôb, prevažne policajtov, sa v otázke zmeny systému v tichosti opäť dialo veľa. Práve Bahçeliho MHP, najmenej početná zo štyroch parlamentných strán, sa pridala k podpore plánu Erdoğanovej materskej strany AKP, ktorým sa má okrem iného úplne zrušiť post predsedu vlády.

Dvadsaťjeden nových zákonov – dodatkov k ústave, ktoré sa do parlamentu dostali, majú pridať prezidentovi aj kompetenciu zostaviť vládu bez parlamentného hlasovania a následne ju viesť. Rovnako sa navrhuje zvýšenie počtu členov parlamentu z 550 na 600 či zníženie veku zvoliteľnosti do parlamentu z 25 na 18 rokov. Dodatky by podľa plánu mali vstúpiť do platnosti v roku 2019 a umožniť tak súčasnému prezidentovi vládnuť nasledujúce dve volebné obdobia do roku 2029. Meniť sa má i súdny systém, pričom až 59 percent vysokých sudcov má dosadzovať prezident (46 percent), vláda a parlament. Prezident sa má stať zodpovedným aj za výber dvoch tretín z 39 najvyšších sudcov. Zákonodarná sila stráca možnosť začať parlamentné prešetrenie krokov vlády, ako aj naštartovať proces vyslovenia nedôvery vláde. Bežné kroky parlamentnej demokracie má v tomto prípade nahradiť tzv. vyšetrovanie, ktoré môže trvať až 10 mesiacov.

Na dve kolá hlasovania v parlamente, ktorými sa zákony majú schváliť, a zároveň posunúť ústavnú zmenu na plecia ľudového hlasovania v referende, by mali spojenci AKP a MHP o 25 hlasov viac, ako bude potrebných. Samotnej AKP chýba 15 hlasov, pretože predseda parlamentu v tomto prípade hlasovacie právo nemá.

Prechod k prezidentskému systému je podľa najvyšších predstaviteľov krajiny priorita, pretože len tento systém bude skutočne vedieť zaručiť, že útoky, podobné tomu istanbulskému v sobotu 10. decembra dve hodiny po futbalovom zápase Beşiktaşu Istanbul, sa už nikdy nezopakujú. Rovnako bude možné s konečnou platnosťou doriešiť otázky pôsobnosti teroristických organizácií, vrátane tej Gülenovej.

Otepľovanie v nedohľadne

Diskusia v Európe sa dnes v súvislosti s Tureckom limituje na otázku, či krajinu považovať za autoritársku alebo jej predstavitelia už prekročili vody totality. Po zadržaní dvoch najvyšších predstaviteľov tretej najsilnejšej politickej strany v tureckom parlamente, vrátane obľúbenca Únie, ktorého západné média označovali za „tureckého Obamu“ Selahattina Demirtaşa, Brusel opäť zbystril pozornosť. Zrušenie ďalších médií, zadržanie ďalších novinárov, pokračujúce strety s menšinovým kurdským obyvateľstvom, diskusie o tom, či v krajine obnoviť trest smrti, alebo o tom, či by bolo vhodné, aby bol človek, ktorý znásilní neplnoletú osobu, zbavený viny, ak sa so svojou obeťou ožení, sú len ďalšie neuveriteľné témy, ktoré vytvárajú vrásky na čele – aspoň podľa prieskumov – menej ako polovici tureckého obyvateľstva. A Európska únia v tejto súvislosti rovnako stagnuje, kalkulujúc aj vlastné výhody.

Napriek indíciám sa zmrazenie vzťahov medzi Ankarou a Bruselom po decembrovom samite zatiaľ odkladá. Ale keby sa tak v blízkej dobe stalo, nebolo by to po prvýkrát. Po vojenskom prevrate v roku 1980, keď v časoch politickej nestability a spoločenskej polarizácie konsolidovala situáciu armáda, boli akékoľvek rokovania s vtedajším Európskym hospodárskym spoločenstvom pozastavené až do volieb v roku 1983.

Od prvého záujmu, ktoré Turecko prejavilo voči európskemu spoločenstvu, prešlo už vyše 57 rokov. Vzájomný obchod sa v súčasnosti odhaduje na 140 miliárd eur ročne. Obchodovanie pod rúškom colnej únie však zahŕňa len priemyselné produkty, pričom dohoda je stará už viac ako dvadsať rokov. Práve napredovanie v tejto oblasti je jednou z najdôležitejších tém oboch strán, pretože Turecko predstavuje obrovský výrobný i spotrebný trh.

Energetická spolupráca je rovnako kľúčová. Turecko je v geografickej blízkosti až 75 percent svetových rezerv plynu a ropy, z čoho profituje aj Únia. Rozsiahlou krajinou prúdia z Ázie do Európy jedny z najdôležitejších potrubí dodávajúcich plyn a ropu. Navyše sú pod drobnohľadom aj ďalšie projekty, ktoré majú Európu zásobovať aj v budúcnosti. Príkladom je Transanatolský plynovod (TANAP), ktorý by od roku 2020 mal privádzať z Azerbajdžanu do Európy v prvých štádiách zemný plyn v objeme 16 miliárd kubických metrov ročne.

V neposlednom rade je aj imigračná kríza, za ktorej útlm – najmä na východe – dnes Únia otvorene ďakuje Turecku, predmetom váhania. Európski lídri zjavne nedokážu reagovať na Erdoğanove vyhrážky otvorenia hraníc porovnateľne ostrou kritikou.

Turecký prezident si je dobre vedomý, že momentálna slabosť Únie nedovoľuje jej predstaviteľom zájsť ďalej ako za vyjadrenia znepokojení. Poškodiť by mu mohli len isté druhy opatrení či sankcií, na ktoré však azda podľa žiadneho analytika nemá v súčasnom rozpoložení Európska únia guráž. Dá sa totiž predpokladať, že zvolením tohto smeru by blok stratil akýkoľvek zvyšok vplyvu, ktorý v krajine stále má. V tomto rozpoložení sa tak pozitívne scenáre vo vývoji európsko-tureckých vzťahov do budúceho roka dajú predpokladať len veľmi ťažko."
  ["post_title"]=>
  string(53) "Projekt Nového Turecka na mrznúcej ceste do Európy"
  ["post_excerpt"]=>
  string(657) "Pod rúškom výnimočného stavu už od leta prebieha poprevratové dianie v Turecku, ktoré vďaka „ľudovej podpore“ 15. júla reálne odvrátilo vojenský prevrat. Neštandardné praktiky, ktoré Ankara vo svojich čistkách voči osobám spájaným so štruktúrami paralelného štátu využíva, nečakali na reakcie dlho. Tie doterajšie prúdili práve z Bruselu len opatrne a potichu. Európsky parlament sa však na svojej novembrovej schôdzi rozhodol, že európskym lídrom navrhne ráznejšie kroky. Na bruselskom samite v decembri však taká silná kritika neznela a Turecko míľovými krokmi napreduje smerom k zmene systému vlády. "
  ["post_status"]=>
  string(7) "publish"
  ["comment_status"]=>
  string(4) "open"
  ["ping_status"]=>
  string(4) "open"
  ["post_password"]=>
  string(0) ""
  ["post_name"]=>
  string(50) "projekt-noveho-turecka-na-mrznucej-ceste-do-europy"
  ["to_ping"]=>
  string(0) ""
  ["pinged"]=>
  string(0) ""
  ["post_modified"]=>
  string(19) "2016-12-29 12:58:54"
  ["post_modified_gmt"]=>
  string(19) "2016-12-29 12:58:54"
  ["post_content_filtered"]=>
  string(0) ""
  ["post_parent"]=>
  int(0)
  ["guid"]=>
  string(44) "http://zahranicnapolitika.dennikn.sk/?p=2022"
  ["menu_order"]=>
  int(0)
  ["post_type"]=>
  string(4) "post"
  ["post_mime_type"]=>
  string(0) ""
  ["comment_count"]=>
  string(1) "0"
  ["filter"]=>
  string(3) "raw"
}

Projekt Nového Turecka na mrznúcej ceste do Európy

Pod rúškom výnimočného stavu už od leta prebieha poprevratové dianie v Turecku, ktoré vďaka „ľudovej podpore“ 15. júla reálne odvrátilo vojenský prevrat. Neštandardné praktiky, ktoré Ankara vo svojic...