Projekt Nového Turecka na mrznúcej ceste do Európy

Pod rúškom výnimočného stavu už od leta prebieha poprevratové dianie v Turecku, ktoré vďaka „ľudovej podpore“ 15. júla reálne odvrátilo vojenský prevrat. Neštandardné praktiky, ktoré Ankara vo svojich čistkách voči osobám spájaným so štruktúrami paralelného štátu využíva, nečakali na reakcie dlho. Tie doterajšie prúdili práve z Bruselu len opatrne a potichu. Európsky parlament sa však na svojej novembrovej schôdzi rozhodol, že európskym lídrom navrhne ráznejšie kroky. Na bruselskom samite v decembri však taká silná kritika neznela a Turecko míľovými krokmi napreduje smerom k zmene systému vlády.

Hlasovanie v Európskom parlamente v pomere 479 za a 37 proti zmrazeniu rokovaní o vstupe Turecka do Európskej únie nebolo záväzné. Za výsledkom hlasovania stála aj Ankara, ktorá ako odpoveď tradične zvolila ostrú kritiku. Minister pre európske záležitosti Ömer Çelik nazval hlasovanie prázdnym a neúčinným.

Výsledok však prebral zo zimného spánku viacerých, ktorým bruselské reakcie na situáciu v Turecku – a to nielen v poslednom roku – zneli viac ako uspávanka. Vyše 115 000 prepustených a zadržaných osôb, ktorí sa mali priamo či nepriamo podieľať na vytváraní paralelného štátu, Brusel znepokojuje, no na reálny krok vpred zatiaľ nenabrala žiadna ďalšia inštitúcia odvahu. Motívy Európskeho parlamentu vyvrcholili aj vďaka rétorike, ktorá by do krajiny mohla znovu zaviesť štatút trestu smrti, zadržanie lídrov opozičnej prokurdskej strany a stále narastajúce prípady umlčiavania médií. Ale koncom roka sa zdá, že tieto turecké reálie neboli do takej miery relevantné pre ďalšie inštitúcie. Rok 2016 – plný prekvapení na svetovej politickej scéne – nakoniec nebude končiť tuhým zmrazovaním vzťahov. Nový rok však s určitosťou prinesie systémové zmeny. 

Očista

Viac ako 80 000 zadržaných a  40 000 vo väzbe – taká je bilancia koncom roka 2016, viac ako päť mesiacov po tom, ako „nepoctiví armádni dôstojníci, ktorí patrili k tzv. Gülenovej teroristickej organizácii/Paralelnej štátnej štruktúre, zinscenovali krvavý prevrat, ktorý stál život 240 ľudí a zranil 2 195 osôb“, píše sa v jednej z publikácií, ktoré vydal úrad tureckého prezidenta v súvislosti s udalosťami z 15. júla. „Vláda, opozičné strany, civilná spoločnosť a bežní občania sa spojili a obránili demokratické zriadenie. Pre Turecko to bol historický moment,“ pokračuje publikácia Pokus o prevrat z 15. júla a paralelné štruktúry.

Očistenie radov štátnych a verejných inštitúcií, ale aj podnikateľského prostredia od všetkých, ktorí mali ku Gülenovcom akokoľvek blízko, však začalo naberať bizarné rozmery. Na sociálnej sieti sa medzi emigrantmi v Istanbule rozšíril smutný príbeh mladej Angličanky, ktorá v priemyselnom centre krajiny vyučovala svoj materský jazyk. Keď pricestovala do Turecka, vzala prvú učiteľskú prácu, ktorú jej ponúkli. Nepoznajúc štátne reálie či ľudí, ktorí stáli za prevádzkou školy, vyučovala len niekoľko mesiacov, kým sa nezamestnala v prestížnej jazykovej škole. V krajine žila vyše troch rokov, keď odišla na malý výlet do Škandinávie. Pri návrate do Turecka ju pri colnej kontrole zadržali. Dozvedela sa, že jej cestovný doklad je na čiernej listine, a následne ju bez podrobností vyhostili späť do destinácie, odkiaľ prišla. Jediné vysvetlenie, ku ktorému počas svojho následného pátrania dospela, bolo, že škola, kde po príchode do krajiny sprvoti pracovala, patrila Gülenovcom.

Podobný prípad prednedávnom zverejnilo aj Rádio BBC. Príbeh profesora jednej z najprestížnejších tureckých univerzít, ktorého po obvinení zo spolupráce s Gülenovcami prepustili, upútal tisíce poslucháčov. Expert na históriu Osmanskej ríše našiel svoje meno v úradnom vestníku tureckej vlády zo septembra na 2253. mieste zoznamu osôb, ktoré mali prepustiť z verejnej a štátnej služby. Candan Badem mal údajne spolupracovať na príprave júlového prevratu. Podľa jeho výpovede malo byť jedným z usvedčujúcich dôkazov aj to, že polícia v zásuvke jeho pracovného stola objavila Gülenovu knihu. Badem, ktorý tému tejto náboženskej skupiny intenzívne skúmal ako súčasť svojej práce a mnohokrát ju otvorene a hrubo kritizoval, považuje svoje odvolanie za vykonštruované. „Nejde len o prepustenie zo štátnej univerzity. Bol som prepustený zo svojho povolania, ktoré nemôžem vykonávať ani v Turecku a so zákazom vycestovania ani nikde inde. Je to koniec mojej kariéry,“ hovorí na nahrávke profesor Badem.

Výhovorky súčasnej elity, ktorá stále ovláda krajinu, že s Gülenovcami v minulosti spolupracovali nevediac však o ich zámeroch či presvedčení, dnes uistia máloktorého sekulárne zmýšľajúceho Turka. Na druhej strane, vláda svojich vlastných podporovateľov utvrdzuje natoľko, že si trúfa paralelne s čistkami meniť systém správy celej krajiny.

Nové Turecko

Projekt Nového Turecka (Yeni Türkiye) prichádzal na politickú scénu spoločne s voľbami v roku 2015, vtedy ešte predstavovaný vtedajším predsedom vlády Ahmetom Davutoğluom. Základom transformácie má byť v prvom rade zmena systému v štáte z parlamentnej republiky na prezidentskú, v ktorej bude hlavou exekutívy prezident. Podobne ako v iných parlamentných demokraciách ide o proces, ktorý si vyžaduje zmenu ústavy, a to buď referendom, alebo odhlasovaním dvojtretinovou väčšinou v parlamente.

Pravicová nacionalistická strana MHP a jej líder Devlet Bahçeli nečakane otočili kormidlo opozičného vedenia strany práve smerom k podpore toho, čo mnohí analytici nazývajú „exekutívne predsedníctvo prezidenta“. Aj napriek tejto podpore vládna AKP nemá dosť hlasov na absolútnu zmenu ústavy bez toho, aby zmenu systému odobrilo referendum.

Počas druhého decembrového víkendu, keď stránky novín zaplnili informácie o ďalšom teroristickom útoku v Istanbule, pri ktorom zahynulo 35 osôb, prevažne policajtov, sa v otázke zmeny systému v tichosti opäť dialo veľa. Práve Bahçeliho MHP, najmenej početná zo štyroch parlamentných strán, sa pridala k podpore plánu Erdoğanovej materskej strany AKP, ktorým sa má okrem iného úplne zrušiť post predsedu vlády.

Dvadsaťjeden nových zákonov – dodatkov k ústave, ktoré sa do parlamentu dostali, majú pridať prezidentovi aj kompetenciu zostaviť vládu bez parlamentného hlasovania a následne ju viesť. Rovnako sa navrhuje zvýšenie počtu členov parlamentu z 550 na 600 či zníženie veku zvoliteľnosti do parlamentu z 25 na 18 rokov. Dodatky by podľa plánu mali vstúpiť do platnosti v roku 2019 a umožniť tak súčasnému prezidentovi vládnuť nasledujúce dve volebné obdobia do roku 2029. Meniť sa má i súdny systém, pričom až 59 percent vysokých sudcov má dosadzovať prezident (46 percent), vláda a parlament. Prezident sa má stať zodpovedným aj za výber dvoch tretín z 39 najvyšších sudcov. Zákonodarná sila stráca možnosť začať parlamentné prešetrenie krokov vlády, ako aj naštartovať proces vyslovenia nedôvery vláde. Bežné kroky parlamentnej demokracie má v tomto prípade nahradiť tzv. vyšetrovanie, ktoré môže trvať až 10 mesiacov.

Na dve kolá hlasovania v parlamente, ktorými sa zákony majú schváliť, a zároveň posunúť ústavnú zmenu na plecia ľudového hlasovania v referende, by mali spojenci AKP a MHP o 25 hlasov viac, ako bude potrebných. Samotnej AKP chýba 15 hlasov, pretože predseda parlamentu v tomto prípade hlasovacie právo nemá.

Prechod k prezidentskému systému je podľa najvyšších predstaviteľov krajiny priorita, pretože len tento systém bude skutočne vedieť zaručiť, že útoky, podobné tomu istanbulskému v sobotu 10. decembra dve hodiny po futbalovom zápase Beşiktaşu Istanbul, sa už nikdy nezopakujú. Rovnako bude možné s konečnou platnosťou doriešiť otázky pôsobnosti teroristických organizácií, vrátane tej Gülenovej.

Otepľovanie v nedohľadne

Diskusia v Európe sa dnes v súvislosti s Tureckom limituje na otázku, či krajinu považovať za autoritársku alebo jej predstavitelia už prekročili vody totality. Po zadržaní dvoch najvyšších predstaviteľov tretej najsilnejšej politickej strany v tureckom parlamente, vrátane obľúbenca Únie, ktorého západné média označovali za „tureckého Obamu“ Selahattina Demirtaşa, Brusel opäť zbystril pozornosť. Zrušenie ďalších médií, zadržanie ďalších novinárov, pokračujúce strety s menšinovým kurdským obyvateľstvom, diskusie o tom, či v krajine obnoviť trest smrti, alebo o tom, či by bolo vhodné, aby bol človek, ktorý znásilní neplnoletú osobu, zbavený viny, ak sa so svojou obeťou ožení, sú len ďalšie neuveriteľné témy, ktoré vytvárajú vrásky na čele – aspoň podľa prieskumov – menej ako polovici tureckého obyvateľstva. A Európska únia v tejto súvislosti rovnako stagnuje, kalkulujúc aj vlastné výhody.

Napriek indíciám sa zmrazenie vzťahov medzi Ankarou a Bruselom po decembrovom samite zatiaľ odkladá. Ale keby sa tak v blízkej dobe stalo, nebolo by to po prvýkrát. Po vojenskom prevrate v roku 1980, keď v časoch politickej nestability a spoločenskej polarizácie konsolidovala situáciu armáda, boli akékoľvek rokovania s vtedajším Európskym hospodárskym spoločenstvom pozastavené až do volieb v roku 1983.

Od prvého záujmu, ktoré Turecko prejavilo voči európskemu spoločenstvu, prešlo už vyše 57 rokov. Vzájomný obchod sa v súčasnosti odhaduje na 140 miliárd eur ročne. Obchodovanie pod rúškom colnej únie však zahŕňa len priemyselné produkty, pričom dohoda je stará už viac ako dvadsať rokov. Práve napredovanie v tejto oblasti je jednou z najdôležitejších tém oboch strán, pretože Turecko predstavuje obrovský výrobný i spotrebný trh.

Energetická spolupráca je rovnako kľúčová. Turecko je v geografickej blízkosti až 75 percent svetových rezerv plynu a ropy, z čoho profituje aj Únia. Rozsiahlou krajinou prúdia z Ázie do Európy jedny z najdôležitejších potrubí dodávajúcich plyn a ropu. Navyše sú pod drobnohľadom aj ďalšie projekty, ktoré majú Európu zásobovať aj v budúcnosti. Príkladom je Transanatolský plynovod (TANAP), ktorý by od roku 2020 mal privádzať z Azerbajdžanu do Európy v prvých štádiách zemný plyn v objeme 16 miliárd kubických metrov ročne.

V neposlednom rade je aj imigračná kríza, za ktorej útlm – najmä na východe – dnes Únia otvorene ďakuje Turecku, predmetom váhania. Európski lídri zjavne nedokážu reagovať na Erdoğanove vyhrážky otvorenia hraníc porovnateľne ostrou kritikou.

Turecký prezident si je dobre vedomý, že momentálna slabosť Únie nedovoľuje jej predstaviteľom zájsť ďalej ako za vyjadrenia znepokojení. Poškodiť by mu mohli len isté druhy opatrení či sankcií, na ktoré však azda podľa žiadneho analytika nemá v súčasnom rozpoložení Európska únia guráž. Dá sa totiž predpokladať, že zvolením tohto smeru by blok stratil akýkoľvek zvyšok vplyvu, ktorý v krajine stále má. V tomto rozpoložení sa tak pozitívne scenáre vo vývoji európsko-tureckých vzťahov do budúceho roka dajú predpokladať len veľmi ťažko.

Autor: , 29. 12. 2016

Súvisiace články

Hrozí v Evropě útoky na energetický sektor ze strany Islámského státu?

V souvislosti s ústupem bojovníků tzv. Islámského státu (IS) v Iráku a Sýrii v důsledku současné ofenzívy iráckých a syrských jednotek zaměřené na znovudobytí dvou hlavních měst radikálních islamis...

Voľby, korupcia, terorizmus a pokus o prevrat – aké sú tváre Východu a Západu v Čiernej Hore?

Tohtoročné parlamentné voľby v Čiernej Hore boli na Západe vnímané ako zápas medzi proeurópskym blokom okolo dlhoročného lídra krajiny Mila Djukanoviča, presadzujúceho integráciu krajiny do NATO a EÚ, a ...

Pohltí Putinov „ruský svet“ Bielorusko?

Konflikt na Ukrajine zmenil za posledné roky vnímanie situácie vo východnej Európe. Bielorusko nie je v tomto výnimkou. V očiach Západu Bielorusko dlho ľutovali ako „poslednú diktatúru Európy“. V súvislo...