Stredná Európa a hľadanie vlastnej Sonderweg. Vnútropolitické a medzinárodné predpoklady regionálnej spolupráce

Nemecko v poslednej tretine 19. storočia aplikovalo model označovaný v západnej Európe ako Sonderweg, spočívajúci v silnej moci parlamentu, ktorý však nemal možnosť odvolať vládu. Osobitná cesta však, paradoxne, bola charakteristická pre viaceré krajiny. Pre Nemecko bolo príznačné, že hoci parlament mal významnú úlohu, súčasťou jeho politického systému bola aj autoritatívna moc predindustriálnych elít (šľachta, armáda). Nemecko sa teda vymedzovalo podľa názoru bismarckovských elít voči príliš liberálnemu Západu, ale aj proti „despotickému“ Východu.

Dnešná stredná Európa takisto uvažuje o novej ceste. Dominantnou paradigmou politického myslenia v 90. rokoch v regióne bol proces „tranzície“ – t. j. dobiehanie Západu a vyrovnávanie sa s ním, pričom reformné procesy mali jasne definované ciele. V súčasnosti však narastá frustrácia z toho, že tento proces sa buď nepodaril (ako napr. v prípade Bulharska či Srbska), alebo sa podaril iba čiastočne. Prejavuje sa to aj v politickej vede, kde sa namiesto paradigmy tranzície znova dostávajú do popredia mená ako Iván Berend, vznikajú celé projekty orientované na vzťahy centra a periférie. Napr. tím pod vedením poľského sociológa Tomasza Zaryckého dospel ku konštatovaniu, že aj napriek viac než dvom dekádam transformácie Poľsko naďalej zostáva súčasťou periférie, resp. semiperiférie.

Hľadanie novej identity regiónu prebieha v podmienkach krízy samotného modelu liberálnej demokracie. Vo viacerých krajinách regiónu, v podmienkach narastajúcej nedôvery voči inštitúciám a formalizovaným pravidlám, narastá viera v silný štát. Jeho sila však nie je vnímaná z hľadiska schopnosti plniť svoje záväzky voči občanom, ale z hľadiska narastajúcej úlohy silových štruktúr v politickom dianí. Osobitne to platí v prípade Poľska, Maďarska, ale aj Rumunska a Srbska či čiastočne aj Slovenska. Na rozdiel od Varšavy maďarský premiér Viktor Orbán svoje výhrady voči liberálnej demokracii koncipuje ideologicky a tento model ako alternatívu pre budúcnosť odmieta. Naopak, za symbol úspechu považuje autoritatívne modely Číny alebo Ruska a buduje kontakty s autoritatívnymi postsovietskymi režimami, napr. s Azerbajdžanom. Na druhej strane však aj slovenské regionálne voľby v novembri 2017 ukázali, ako môže byť v štáte, ktorý jeho predstavitelia definujú ako ostrov stability v regióne, úspešný antistranícky, antiliberálny a euroskeptický populizmus.

Slovensko sa vyhýba škandálom, akým je pokus o úplnú stranícku kolonizáciu štátnych inštitúcií, vrátane súdnej moci, neobjavujú sa škandály s narušovaním nezávislosti verejnoprávnych médií, hoci tie súkromné sa čoraz intenzívnejšie presúvajú pod kontrolu oligarchov. Premiér SR Robert Fico nevykresľuje EÚ ako nepriateľa štátnej zvrchovanosti, hoci prezentuje svoje výhrady voči jej politike. Politická tradícia však Slovensko ľahko môže dostať tam, kde sú v súčasnosti Poľsko a Maďarsko. Ešte z 90. rokov si môžeme pamätať, že každú krajina regiónu nejaké obdobie vyzdvihovali v EÚ ako premianta. Raz Česko, inokedy Maďarsko a Poľsko. Dnes je to Slovensko, a zajtra sa to môže zmeniť.

Historické korene stredoeurópskeho autoritárstva

Pritom však nazdávať sa, že súčasný vývoj v strednej Európe, smerujúci k postupnému oslabovaniu demokracie, je inšpirovaný Ruskom, je značným zjednodušením. Putinovský model určite môže čiastočne slúžiť ako inšpirácia, a môže byť aj faktorom trendov k delegitimizácii demokracie, ale rozhodne nie je jediným. Vladimír Mečiar sa pokúšal vybudovať demokraciu karpatského typu v časoch vlády Borisa Jeľcina, s ktorým síce udržiaval priateľské vzťahy, ale jeľcinovské Rusko bolo čokoľvek iné ako model hodný nasledovania. V tom istom čase práve na odmietaní Východu budoval svoju nacionalistickú autokraciu chorvátsky prezident Franjo Tudjman. Viktor Orbán svoje autoritatívne experimenty naštartoval ešte na konci Jeľcinovej vlády, keď sa o Vladimirovi Putinovi ani nechyrovalo, a Jarosław Kaczyński svoj koncept „štvrtej republiky“ realizoval ešte v časoch, keď kontúry putinizmu neboli definované tak jasne ako v súčasnosti (2005 – 2007). Nech sú tieto paralely zjednodušením, ale mečiarizmus do veľkej miery nadväzoval na tradície Uhorska. Súčasné štiepenia v maďarskej spoločnosti do veľkej miery kopírujú situáciu z medzivojnového obdobia režimu Miklósa Horthyho, keď sa popri konzervatívnej pravici so silnými autokratickými prvkami a podstatne slabšej liberálnej ľavici rozvíja aj segment extrémnej pravice s ambíciou stať sa aktérom pri formovaní budúcich vlád.

Poľsko sa snaží o nadväzovanie na tradície sanačného režimu, osobitne v jeho verzii po roku 1935, teda po smrti zakladateľa štátu Józefa Pilsudského, s využitím jeho mena ako symbolu. Režim sa opieral o silnú výkonnú moc s existenciou faktického lídra bez oficiálneho postavenia, resp. bez toho, aby zaujal najvyššiu štátnu funkciu. Ideologicky je takýto režim legitimizovaný kombináciou národnej a sociálnej rétoriky s konzervatívnou víziou spoločnosti a spojený s vlastnou predstavou o role v Európe. Autoritatívne tendencie v regióne strednej Európy teda neboli importované do regiónu z rozličných svetových strán, ale naopak, čerpajú z domácich politických tradícií. Podobne aj z hľadiska vízie usporiadania strednej Európy Poľsko nadväzuje na medzivojnový projekt idey Medzimoria, ktorá sa v súčasnosti nepriamo ponúka ako možná alternatíva EÚ, či dokonca aj NATO, tentoraz však opierajúca sa o hypotetickú podporu zo strany USA. Predstava Poľska budovať okolo seba vlastné mocenské centrum sa však môže skončiť podobne ako v druhej polovici 30. rokov, teda neúspechom s ťažko predvídateľnými dôsledkami.

Víťazstvo straníckeho projektu „politického podnikateľa“ Andreja Babiša v Českej republike nie je iba stredoeurópskou verziou Silvia Berlusconiho, ale aj výrazom antistraníckeho populizmu, ktorý má v českej spoločnosti svoje tradície. Babiš stelesňuje vieru v osvieteného lídra, ktorý stojí nad stranami a ideológiami, až na to, že na rozdiel od Tomáša G. Masaryka či Václava Havla on svoju stranu má a jej fungovanie opiera o spojenie politickej moci, podnikateľského impéria a médií, ktoré kontroluje. Na rozdiel od oboch politikov nehovorí o žiadnych ideáloch, ale iba o efektívnosti. Efektívna politika, ktorá nerešpektuje žiadne morálne imperatívy, však už neraz vyústila do autoritatívnych až totalitných režimov.

Nová politická kultúra? 

Pre nový charakter politickej kultúry je charakteristická snaha o koncentráciu moci v rukách silného lídra, snahy o formovanie strany pripomínajúcej „stranu moci“, s existenciou fragmentárnej opozície  (Fidesz, PiS, Srbská progresívna strana), alebo naopak, s dominantným postavením subjektov politických podnikateľov. Na rozdiel od Poľska a Maďarska, dominantné politické subjekty v SR a ČR zatiaľ neobmedzovali kontrolné mechanizmy ani pluralitný charakter verejnoprávnych médií, v prípade SR sa to nestalo ani vtedy, keď mala vládnuca strana absolútnu väčšinu v parlamente. Pre novú stredoeurópsku politickú kultúru je príznačné oslabovanie moci súdov, osobitne ústavného súdu, kontrola médií, prípadne akademickej sféry. Konzervatívna vlna si za svoju agendu definovala ochranu tradičnej rodiny, ale aj presadzovanie neoliberálnych reforiem, čím mám na mysli najmä maďarský kurz na demontáž sociálneho štátu. Súčasťou stredoeurópskej politickej kultúry sa však stávajú aj neoliberálne reformy, ktoré sa presadili vďaka tomu, že miera samoorganizácie spoločnosti bola v regióne po 40 rokov komunistických režimov podstatne slabšia ako inde. Výrazným prvkom sa stáva neúcta k formálnym pravidlám hry a snaha prispôsobiť ich aktuálnym potrebám mocenských elít. Súčasťou tejto politickej kultúry sú aj polovojenské zložky slúžiace na kultivovanie pocitu ohrozenia. V Poľsku sa kreujú pod zámienkou ruskej hrozby, v Česku hlavne voči imigrantom, na Slovensku toto ohrozenie zatiaľ nie je pomenované (resp. šíri sa všeobecný pocit ohrozenia – čo môže byť ešte nebezpečnejšie). V Maďarsku sa zas proti Rómom, resp. proti imigrantom, kreujú nasledovnícke štruktúry  Maďarskej gardy – zložky, ktoré štát buď podporuje, alebo ich do veľkej miery toleruje, v každom prípade sú však nekontrolovateľné a ako také sú zdrojom ohrozenia pre občanov i pre demokraciu.

Nový stredoeurópsky model je spojený s pocitom nerovnoprávneho postavenia voči Západu. To však nie je len dôsledok nižšieho HDP a poznania, že vyrovnanie životnej úrovne tak skoro nenastúpi – a nenastúpi možno vôbec, hoci v súčasnosti sa značne mení, ale aj nerovnomerný rozvoj, nerovnomerné rozdelenie bohatstva. Podstatné však je, že novým členom neraz dali najavo, že ich nevnímajú ako rovnocenných partnerov, osobitne v prípade francúzskych prezidentov Jacquesa Chiraca  alebo Nicolasa Sarkozyho, v prípade prechodných období v prístupe na trh práce, ale aj v otázke prípadnej ochoty brániť región. Napokon takýmto impulzom sa stali migračné kvóty, čo V4 chápe ako atak na svoju suverenitu a na pravidlá platné v EÚ a otázka (ne)rovnakej kvality tovarov na trhov starých a nových členských štátov EÚ.

Štáty V4 teda spája viacero otázok, v ktorých sa čoraz viac vymedzujú práve voči Západu, kým donedávna V4 svoju budúcnosť spájala práve s úspechom európskej integrácie. Charakteristické však je, že dokonca ani Poľsko a Maďarsko zmysel členstva v EÚ nespochybňujú, ale snažia sa presadiť svoju vlastnú víziu jej fungovania. Hoci samotný obsah stredoeurópskej Sonderweg je problematický a toto dedičstvo si zasluhuje odmietnutie, je faktom, že v súčasnosti sa predstavy strednej Európy o vývoji odlišujú od modelu Západu, hoci aj jeho obraz bol, osobitne pred rokom 1989 a pred rozšírením EÚ, do veľkej miery zidealizovaný. Rovnako však existuje riziko, že sa môže naplniť sen komunistov, ktorým bolo postaviť širokú verejnosť v stredoeurópskych štátoch proti Západu. Tento sen však nebudú napĺňať komunisti, prípadne ich nasledovníci, ktorým sa to nikdy nepodarilo, ale momentálne skôr pravicové a nacionalistické elity, ktoré sa v 90. rokoch podieľali na rozličných úrovniach politickej a ekonomickej moci na politickej a sociálno-ekonomickej transformácii, a vnútorné konflikty v EÚ.

Viaceré prvky toho, čo by sme mohli zjednodušene označiť ako stredoeurópsku politickú kultúru, sú prítomné vo všetkých štátoch regiónu. Jednotlivé štáty však vnímajú budúcnosť regiónu odlišne. Ak ešte utečenecká kríza dokázala Vyšehradskú skupinu zjednotiť, ukázalo sa, že negatívne vymedzovanie nestačí na upevnenie jej vnútornej súdržnosti. Na rozdiel od Poľska a Maďarska, ktoré sa z vnútropolitických dôvodov rozhodli vstúpiť do otvoreného konfliktu s EÚ, a zároveň – zatiaľ bez výraznejších dôsledkov – ohlásili kultúrnu kontrarevolúciu v Európe, SR a ČR ich cestu odmietajú nasledovať. Naopak, osobitne SR za svoj záujem deklaruje vstup do jadra EÚ, hoci jeho obsah zatiaľ nie je definovaný. Veľkou neznámou bude voľba zahraničnopolitickej orientácie ČR po nedávnych parlamentných voľbách, možno však pripustiť, že hoci víťazná strana ANO nie je budovaná na zásadách liberálnej demokracie, nebude riskovať medzinárodnú izoláciu. Vyšehradská skupina s ohľadom na vnútropolitický vývoj v Maďarsku a konfrontačnú atmosféru vo vzťahoch medzi Poľskom a dvoma jeho východnými susedmi – Litvou a Ukrajinou, stráca svoju atraktivitu, tzv. mäkkú moc aj v rámci programu Východného partnerstva. Vyšehradské štáty však takisto rozdeľuje postoj voči Ruskej federácii, kde Poľsko a donedávna aj Česko zaujímali voči RF kritickejšie postoje ako Slovensko a Maďarsko.

Autor: , 19. 12. 2017

Súvisiace články

Tekutá konfigurácia vyšehradského priestoru

Ešte v roku 2015 a 2016 sa zdalo, že V4 predstavuje stabilné spojenectvo posilnené fenoménom tzv. utečeneckej krízy. Prejavovalo sa to na doslova oslavnej rétorike sprevádzajúcej diskusie o vyšehradskej spolup...

Bližší spojenec ako priateľ: Turecko a Spojené štáty v 21. storočí

Americký viceprezident Joe Biden nedávno navštívil Turecko. Z dlhodobého hľadiska nebola táto návšteva plánovaná, čo ju robí výnimočnou. Počas stretnutia rezonovali najviac dve témy – vojna v Sýrii a ...

Turecká dilema pre EÚ

Od neúspešného pokusu o vojenský prevrat v Turecku sú vzťahy medzi Erdoganovou vládou a Západom čoraz chladnejšie – kooperácia s krajinou polmesiaca je pritom pre EÚ životne dôležitá v otázke zvládani...