Voľby, korupcia, terorizmus a pokus o prevrat – aké sú tváre Východu a Západu v Čiernej Hore?

Tohtoročné parlamentné voľby v Čiernej Hore boli na Západe vnímané ako zápas medzi proeurópskym blokom okolo dlhoročného lídra krajiny Mila Djukanoviča, presadzujúceho integráciu krajiny do NATO a EÚ, a opozičnou alianciou zoskupujúcou desať rôznych strán pod spoločným názvom Demokratický front. Ten je, naopak, vnímaný ako protieurópsky, protizápadný a obracia sa na Východ a Rusko. Jeho imidžu nepomáha ani (údajný) pokus o štátny prevrat, ktorý mal organizovať bývalý šéf srbskej špeciálnej polície žandarmerije Bratislav Dikič.

Demokratický front sa sformoval pred viac než rokom, 27. septembra 2015 odštartoval sériu pokojných aj násilných protestov, ktorých hlavným motívom bol odpor proti pripravovanému členstvu krajiny v NATO. V tejto situácii je silná podpora Západu strane a osobe Mila Djukanoviča očakávateľná, no zároveň – najmä zo strany EÚ – by bolo chybou a morálnym riskom zabúdať, kým vlastne Djukanovič je.

Milo Djukanovič – komunista, nacionalista, kapitalista, pašerák a prozápadný politik?

Životopis čiernohorského (zatiaľ stále) premiéra je príbehom viacerých dramatických zmien a posunov v politických stanoviskách. Neprajníci by to mohli nazvať aj prezliekaním kabátov. Vyrastal v rodine juhoslovanského sudcu a zdravotnej sestry. Otec Radovan bol vysokopostaveným straníkom, prirodzene, v jedinej povolenej komunistickej strane – Lige komunistov Juhoslávie. To spolu s jeho prirodzeným rečníckym talentom, za ktorý si vyslúžil prezývku Britva, zaručilo Djukanovičovi raketový postup potom, ako do strany sám v roku 1979 vstúpil. V roku 1988 sa stal najmladším členom Ústredného výboru Ligy v histórii, avšak už o necelý rok neskôr sa situácia v krajine začala vypuknutím takzvanej antibyrokratickej revolúcie dramaticky meniť – tu sa opäť prejavil jeho líderský potenciál, keď sériou machinácií a prevratov v strane plne uchopil moc. Využívajúc antibyrokratický sentiment v krajine vymenil starých „byrokratov“ za svojich ľudí a už v roku 1989 prakticky plne držal moc v Čiernej Hore a o dva roky neskôr transformoval čiernohorskú Ligu komunistov na Demokratickú stranu socialistov. Po voľbách v roku 1990 sa stal najmladším premiérom v Európe – mal iba 29 rokov.

Počas 90. rokov bol Djukanovič verným spojencom Slobodana Miloševiča – dirigenta celého antibyrokratického hnutia. V tomto období schvaľoval aj jeho agresivitu. Čiernohorské jednotky sa počas bojov s Chorvátskom priamo zapojili do útoku na Dubrovník, do vojny v Bosne sa nezapojili priamo, avšak čiernohorská armáda chytala, väznila a odovzdávala Armáde Republiky srbskej bosnianskych moslimských utečencov. Djukanovič pritom určite nemal ilúzie o tom, ako Srbi s týmito utečencami nakladajú.

Obrat v Djukanovičovej politike nastal po podpísaní Daytonskej mierovej zmluvy – otvorene ju kritizoval ako protisrbskú a začal sa vzďaľovať od Miloševiča. Tak vznikol aj rozkol v jeho strane, pretože vtedajší prezident Čiernej Hory Bulatovič ostal Miloševičovi verný. Paradoxne Djukanovič, ktorého dnes vnímame ako prozápadného politika, bol v tomto spore tým radikálnejším, pretože bol proti podpísaniu mierových zmlúv.

Spor s Bulatovičom sa vyriešil počas prezidentských volieb v roku 1997, keď títo dvaja lídri Demokratickej strany socialistov kandidovali proti sebe – Djukanovič vyhral. Napriek sporom s Miloševičom však zatiaľ podporoval zotrvanie Čiernej Hory v Juhoslovanskej federácii so Srbskom. V roku 1999 však prišlo bombardovanie Juhoslávie jednotkami NATO a s ním i čas opäť zmeniť kurz. Djukanovič ako jediný demokraticky zvolený zástupca v Juhoslávii sa stal nielen jediným oficiálnym vládnucim politikom, s ktorým bol Západ, prižmúriac oči nad jeho minulosťou, ochotný rokovať. Taktiež sa pasoval do novej roly ochrancu srbskej opozície – Miloševičovým odporcom, ale aj kosovským Albáncom poskytol v Čiernej Hore bezpečný prístav, v roku 2000 sa ospravedlnil Chorvátsku za Dubrovník i všetky krivdy.

Obrat, nezávislosť a mafia

Nový demokratický, ba priam liberálny Djukanovič viedol krajinu do roku 2002 ako prezident, následne do roku 2006 opäť ako premiér a v roku 2006 inicioval a silne podporil referendum o nezávislosti, po ktorom sa Čierna Hora definitívne oddelila od Srbska. Odvtedy už dvakrát ohlásil svoj odchod, no vždy sa vrátil – v roku 2008 a 2012 sa po ohlásenom dôchodku predsa len opäť stal premiérom.

Toto obdobie pri moci však nie je len obdobím osamostatnenia od Srbska a úspešného naštartovania európskej integrácie a prístupového procesu do NATO. Je aj obdobím obrovskej korupcie. Transparency International cituje, ako obzvlášť problematické oblasti zneužívanie právomocí verejných činiteľov a korupciu v politických stranách a volebnom procese. Samotný Djukanovič počas svojej krátkej „prestávky“ v politike medzi rokmi 2006 až 2008 zázračne zbohatol. Založil päť firiem a vstúpil do banky Prva Bank, ktorú vlastní jeho brat. Čierna Hora tejto banke neskôr poskytla záchranný balíček – to už v čase, keď bol opäť premiérom. Prva Bank je obviňovaná aj z prania špinavých peňazí. V Taliansku bol Djukanovič už v roku 2003 obvinený zo zapojenia sa do mafie sústrediacej sa na pašovanie tabaku. Vyšetrovanie bolo v roku 2009 zastavené a obvinenia stiahnuté pre jeho diplomatickú imunitu. Čerešničkou na torte je ocenenie muž roka v oblasti organizovaného zločinu 2015, ktoré mu udelilo konzorcium 24 nezávislých investigatívnych centier zameraných na reportovanie organizovaného zločinu a korupcie.

Paradox podpory hlavnej tváre prozápadného smerovania krajiny

Nie je podstatné, či sa údajný pokus o štátny prevrat či teroristický útok naozaj mal odohrať alebo ide o dobre načasovanú mediálnu bombu, ktorá mala Demokratickej strane socialistov po vyše roku inštitucionálnej a spoločenskej krízy zabezpečiť opätovnú výhru vo voľbách. Rovnako možné v tomto momente je, že čiernohorská kríza vyeskalovala napätie a extrémizmus v krajine do tej miery, že sa skupina radikálnych odporcov súčasného premiéra a prozápadnej orientácie krajiny skutočne rozhodla s pomocou ruských a srbských radikálov násilím prevziať kontrolu nad volebnou komisiou a vyhlásiť za víťaza volieb Demokratický front.

Podstatné je, že samotnú krízu, ktorá malú balkánsku krajinu doviedla až do tohto bodu, nemožno zvaliť iba na nepopierateľný záujem Ruska o destabilizáciu krajiny a zabránenie jej vstupu do NATO a EÚ. Rovnako za ňu môže dlhoročná vláda Djukanoviča, ktorý sa z juhoslovanského komunistu prepracoval najskôr na srbského nacionalistu a vojnového štváča a následne na balkánskeho krstného otca.

Paradoxom našej podpory hlavnej tváre prozápadnej orientácie krajiny, ktorou je momentálne Djukanovič, je, že ruské snahy o destabilizáciu Čiernej Hory a zabránenie jej integrácii do západných štruktúr by zrejme taktiež neboli natoľko úspešné, ak by samotné západné štruktúry – vrátane NATO a EÚ – nepodporovali človeka, ktorý je v krajine vnímaný ako symbol korupcie. Tým na seba preberáme časť Djukanovičovej stigmy a imidžu u čiernohorských občanov, čo opäť napomáha ruskému vyjadreniu o skazenom západe, ktoré je známe i nám.

Prirodzene, Djukanovič je v tomto momente víťazom volieb a inštitúcie EÚ a NATO musia rokovať s oficiálnym predstaviteľom štátu, obzvlášť, ak bol zvolený demokraticky. I keď sa Demokratický front odmieta vzdať – a v tom istom momente spochybňuje legitimitu volieb – a vyzýva menšinové strany, aby s ním vytvorili vládu, je pravdepodobné, že vládnuť nakoniec bude opäť Demokratická strana socialistov. Istým riešením by bolo, ak by Djukanoviča na čele štátu vystriedal niekto iný – a Djukanovič naozaj oznámil, že naďalej nebude premiérom krajiny, avšak zatiaľ si ponecháva pozíciu predsedu strany. To pripomína jeho predošlé dva pokusy o odchod. Uvidíme teda, či sa tentokrát naozaj rozhodne odísť do ústrania, alebo si pre nás pripraví nové prekvapenie.

Autor: , 20. 11. 2016

Súvisiace články

Projekt Nového Turecka na mrznúcej ceste do Európy

Pod rúškom výnimočného stavu už od leta prebieha poprevratové dianie v Turecku, ktoré vďaka „ľudovej podpore“ 15. júla reálne odvrátilo vojenský prevrat. Neštandardné praktiky, ktoré Ankara vo svojic...

Hrozí v Evropě útoky na energetický sektor ze strany Islámského státu?

V souvislosti s ústupem bojovníků tzv. Islámského státu (IS) v Iráku a Sýrii v důsledku současné ofenzívy iráckých a syrských jednotek zaměřené na znovudobytí dvou hlavních měst radikálních islamis...

Pohltí Putinov „ruský svet“ Bielorusko?

Konflikt na Ukrajine zmenil za posledné roky vnímanie situácie vo východnej Európe. Bielorusko nie je v tomto výnimkou. V očiach Západu Bielorusko dlho ľutovali ako „poslednú diktatúru Európy“. V súvislo...