Magdaléna Vášáryová: Musíme zmeniť naše národné rozprávky.

Diplomatka Magdaléna Vášáryová je bývalou veľvyslankyňou v Rakúsku a Poľsku, zakladateľkou Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku, a v rokoch 2006-2016 pôsobila ako poslankyňa NR SR. Od roku 2013 je predsedníčka ...

Miroslav Mojžita: Slováci sú praktickí ľudia, SR do jadra patrí.

Miroslav Mojžita pôsobil v diplomacii ešte pred vznikom samostatnej Slovenskej republiky. Pracoval v poradných funkciách a slúžil ako veľvyslanec v Belehrade a Sarajeve. Dnes je generálnym konzulom v ukrajinskom Užhorode...

Eduard Kukan: Musíme sa podieľať na riešení európskych otázok.

O začiatkoch slovenskej zahraničnej politiky, súčasných výzvach pre Európsku úniu, ale aj o domácej politickej debate sme sa zhovárali s poslancom Európskeho parlamentu vo frakcii Európska ľudová strana (EPP) a bývalým m...

Andrej Babiš na rozcestí a Česko i střední Evropa s ním

I přes své velké handicapy z minulosti může být Andrej Babiš nakonec kvalitním proevropským premiérem, který Česko pozdvihne. Teď to ale být nemůže....

List Nanukovi 10/2017

Je to jeden z paradoxov života: čím lepšie vieš čítať, tým menej Ti píšem. Podobne je to s ľudstvom: čím väčšie sú v našom svete riziká, tým menej si ich ľudia všímajú. Možno v nádeji, že keď si ich nebudeme všímať, nevš...

Najčítanejšie články

object(WP_Post)#439 (24) {
  ["ID"]=>
  int(2500)
  ["post_author"]=>
  string(1) "1"
  ["post_date"]=>
  string(19) "2017-12-05 10:24:00"
  ["post_date_gmt"]=>
  string(19) "2017-12-05 10:24:00"
  ["post_content"]=>
  string(17060) "Ako by ste popísali začiatky samostatnej republiky?

Bola som proti rozpadu ČSFR, ale vedela som, že sa to stane. V roku 1992 mi Václav Havel ponúkol možnosť, aby som sa stala viceprezidentkou republiky. Myslel si, že tak zabráni rozpadu. Odmietla som a odpísala som mu, že Československo sa rozpadne. Bol to politický vírus.

Odkiaľ pochádzal?

Z Juhoslávie. Bola to vlna. Ako veľvyslankyňa vo Viedni som to vnímala veľmi blízko. Aj Vatikán, Svätá stolica,  podporoval vznik pásma katolíckych krajín, ktoré by fungovali ako hrádza „bezbrehého“ liberalizmu. A rozpadol sa Sovietsky zväz, a dokonca bez vojny, čo nikto nepredpokladal.

Čo predchádzalo rozpadu ČSFR?

Československo malo asi jednu chybu. Bolo založené veľmi rýchlo, tvrdia niektorí odborníci, a chýbala prediskutovaná tmeliaca idea. Pre Slovákov bolo časom málo, že ich ČSR uchránila pred ďalšou maďarizáciou.

Ako to vyzeralo zo zahraničia?

Existovali snahy o rozpad ČSFR. Financie išli podľa mojich informácií aj z juhu Nemecka, ani niektoré sily v Rakúsku neboli proti rozpadu. Pretože sediac vo Viedni som si uvedomovala, že Československo „ležalo„ na Rakúsku ako ťarcha a niektorí Rakúšania si zrejme mysleli, že rozdelenie zbrzdí rozvoj najmä Čechov.

Ako vyzerala zahraničná politika mladej SR?

Federálnym ministrom zahraničných vecí sa v roku 1992 stal Slovák Jozef Moravčík. Jeho prvá pracovná cesta viedla do Viedne. Spýtala som sa ho, či nepotrebuje podklady,. Odpoveď neprišla. Išlo mu len o delenie majetku, zahraničná politika ho nezaujímala. Pochopila som, že z jeho úrovne zahraničná politika skončila. Z úrovne Ministerstva medzinárodných vecí v Bratislave sa pripravovalo všetko.  Našťastie, z Prahy prišli niektorí diplomati, ale väčšina z nich, Slovákov, ostala v Prahe v Černínskom paláci.

A potom?

Vrátila som sa domov 8. januára 1993, mimochodom, na náklady českej strany. Musela som ešte zostať, lebo Rakúšania nechceli podpísať rozdelenie bankových účtov pred skutočným rozdelením republiky. Rakúšania sa chvíľu aj pokúšali, aby sa niektoré medzinárodné zmluvy medzi ČSR a Rakúskom znovu diskutovali, niektoré aj anulovali. Nám išlo o jasnú akcesiu všetkých zmlúv Československa do právneho poriadku oboch nových štátov. A potom začal nezmyselný boj o majetok vo Viedni. Doteraz nemáme poriadny úrad vo Viedni, ale máme veľa víl.

Aké boli priority slovenskej zahraničnej politiky vtedy?

Niektoré boli reálne, niektoré veľmi naivné. Najmä z prostredia HZDS. O ničom inom sa z pohľadu z Viedne nerozprávalo, len o majetku, a kto je skutočný Slovák. Mňa upodozrievali, samozrejme, že nie som pravá Slovenka. Po návrate som začala uskutočňovať svoj dávny sen – založiť historicky prvú Slovenskú spoločnosť pre zahraničnú politiku (SFPA). Prvé podujatie bolo pod názvom Dejiny zahraničnopolitického myslenia na Slovensku v 19. a 20. storočí. Na dvanástich stretnutiach sme sa snažili zistiť, čo boli historické priority zahranično-politického myslenia na Slovensku.

Aká bola spolupráca s politikmi? Vnímali Slovensko v kontexte zahraničnej politiky?

Na jedno zo stretnutí sme pozvali aj Jána Čarnogurského, zakladateľa a vtedy predsedu KDH. Spýtali sme sa ho, ako slovenský katolícky disent vnímal otázky zahraničnej politiky a ako hodnotili politické súradnice okolo Slovenska. Jeho prvá veta bola: „My sme takto vôbec neuvažovali.“ Takže ani disidentské kruhy nemali predstavu o smerovaní zahraničnej politiky. Mali ju len tí, ktorí pracovali na Ministerstve medzinárodných vzťahov, alebo diplomati, ktorí prišli z Prahy. Tí pokračovali v smerovaní ČSFR, teda dostať SR do NATO a EÚ čo najskôr, kým sa nezatvoria „dvere“.

Čo vám slúžilo ako vzor pre SFPA?

Vzorom pre mňa bola Gesellschaft für Auslandskunde, ktorá vznikla v Mníchove po druhej svetovej vojne, keď Nemci ešte nemohli mať ministerstvo zahraničných vecí. Keď som si tam na prednáškach listovala v ich kronike, zistila som, že mali nos na významné osobnosti pre budúce zahranično-politické vzťahy. Pozývali si budúcich ministrov, premiérov a politológov z celej Európy. Ministerstvo potom len nadväzovalo na tieto už kultivované vzťahy. Preto som sa rozhodla, že niečo také urobím aj na Slovensku. Chcela som prinútiť občiansku spoločnosť, aby začala zahraničnopoliticky uvažovať.

Kto navštevoval SFPA zo zahraničia?

Všetci. Doteraz mám denník so záznamami zo stretnutí. Skôr, než išli za Mečiarom, zastavili sa v SFPA. Napríklad Timothy Garton Ash, ale aj lord Robertson, všetci veľvyslanci. Aj preto Ministerstvo zahraničných vecí, vtedy v rukách HZDS, zostalo veľkým kritikom SFPA. Jedna poslankyňa za HZDS vtedy kričala, že chcem založiť tieňové ministerstvo zahraničných vecí. SFPA existovala v prvých rokoch vo veľmi hostilnom prostredí. Ale prežili sme.

Čo bolo cieľom mladého Slovenska v zahraničnej politike?

Vstup do NATO bol kľúčom pre ďalšiu integráciu. Ako československá veľvyslankyňa som bola proti rozpadu republiky, dokonca bez referenda.  Bála som sa, že sila, ktorá roztrhne štát, hodí Slovensko na východ. Vtedy Rusko začalo vnímať Slovensko ako možný klin svojho záujmu v strednej Európe. Nakoniec, verejná podpora vstupu do NATO bola na Slovensku len okolo 25 percent. A poľská dedina na druhej strane hraníc bola 85 % proNATO. Tomu som vtedy vôbec nerozumela.

Aká bola cesta Slovenska do NATO?

Pomalá. V roku 1997 na samite NATO v Madride nás neprijali. Príčinou bol Mečiarov režim. Oficiálne kruhy v USA boli proti druhému otvoreniu NATO. Zrejme nechceli viac dráždiť Kremeľ. Pamätám si, ako mi asi v roku 2002 zavolal poľský minister zahraničných vecí, môj priateľ Wladyslaw Bartoszewski, ktorý sa práve vrátil z Moskvy. Na súkromnej večeri sa ho jeho náprotivok vypytoval, prečo Poliaci tak tlačia na to, aby bola SR v NATO. Ako jeden z dôvodov uviedol neschopnosť utesniť severnú horskú hranicu so Slovenskom. „S tými Slovákmi sa nedá, vieš, sú to veľkí pašeráci,“ povedal mu so smiechom. „Ani Hitlerovi sa počas vojny nepodarilo zabrániť, aby tadiaľ nepašovali zbrane, kone, literatúru...“ vraj dodal. „Ani Hilerovi?“ spýtal sa ho ruský hostiteľ s úžasom. Pre Hitlera bolo hornaté Slovensko klinom smerom na východ a Primakovov plán počítal so SR ako klinom pre nich, ale v opačnom smere. Stále treba zdôrazňovať, že bez vstupu do NATO by sme dnes boli na úrovni Bieloruska.

Akým spôsobom sa komunikovali tieto témy a zvyšovala verejná mienka?

Do škôl nás vtedajší režim nepustil, ale prostredníctvom pobočiek SFPA v Banskej Bystrici a v Prešove sme mohli organizovať besedy.  Po čase mi vtedajší americký veľvyslanec Ralph Johnson oznámil, že sa rozhodli využiť tieto stretnutia a otvorene kritizovať Mečiarov režim. Vybrali sme na to stretnutie v Prešove. V divadle bolo asi 250 ľudí. Aj teraz mám husiu kožu, keď si spomeniem, aké ticho nastalo pri prejave pána veľvyslanca. Neskôr v spolupráci celého tretieho sektora sme podľa prieskumov vytiahli podporu na 52 percent pre NATO.

Čo boli najväčšie prekážky vstupu do NATO?

Samozrejme, demokratické deficity, ako sa to vtedy nazývalo. Dnes sa to volá neliberálna demokracia. Neviem, nakoľko vysielalo signály záujmu o Slovensko Rusko. Na pozíciách ministrov boli vtedy môj bývalý spolužiak z univerzity Juraj Schenk alebo Zdenka Kramplová. Dodnes neviem, ako vtedy vnímali zahraničnú politiku a čo o nej vedeli. Či sa len neprispôsobovali náladám pána Mečiara.

Čím bol spôsobený nedostatok kvalitného personálu v MZV?

Začiatok nového úradu je vždy ťažký. HZDS, SNS a podobné zoskupenia natlačili do ministerstva svojich ľudí, väčšinou nemali ani poňatia o zahraničnej politike a neovládali – možno našťastie, jazyky. Všetko bolo také veselo tragické. Okrem toho, zahraničnopolitickými témami dodnes nevyhráte voľby. Okrem pár tém ako migrácia alebo antiamerikanizmus sa občania zahraničnopolitickým témam nevenujú. Pozrite sa, ako o zahraničnej politike píšu slovenskí novinári a kde sú tieto témy prítomné v našich denníkoch.

Ale nebola práve porážka Mečiara voľbou smerovania zahraničnej politiky?

Nie som až taká romantická. Ľudia naďalej volili HZDS, ale mladí voliči v roku 1998 rozhodli, že chcú mať otvorené hranice a chcú cestovať. Niektorí si predstavovali, že keď budeme v NATO a v EÚ, na druhý deň už budú bohatí. Dnes sa sťažujú, že sme neuskutočnili ich detinské sny.

Čo sa stalo s Mečiarovými ľuďmi v MZV na konci 90. rokov?

Ministrovi za SDKÚ Kukanovi sa nepodarilo všetkých hneď nahradiť, aj vďaka Zákonu o štátnej službe. Ak chcete v spoločnosti čokoľvek zmeniť, napríklad aj smerovanie zahraničnej politiky, nepotrebujete viac ako desať ľudí. A tých Kukan okolo seba mal. Pomerne veľká skupina diplomatov vedela, kam chcú ísť, len vyčkávala na zmenu, a skoro okamžite sa prispôsobila. Dnes je MZV ukážkovo obsadené.

Ako nám pri vstupe do NATO pomáhali susedia?

Poliaci odhlasovali v parlamente prioritu zahraničnopolitického záujmu, aby bola SR v NATO. Mojou najdôležitejšou úlohou ako veľvyslankyne vo Varšave od roku 2000 bolo udržať túto ich unikátnu podporu. Nakoniec, moje vyslanie nebolo ani tak výsledkom záujmu slovenskej vlády, ako skôr nátlak zo strany poľskej. Veľmi nám pomohli a nemali by sme na to zabudnúť. Celá Vyšehradská štvorka (V4) bola motorom, ktorý pomáhal Slovensku dohnať stratený čas. Preto sme dnes povinní vrátiť im ich pozornosť. S naplnením kritérií pre vstup do NATO, čo bola priorita prvej Dzurindovej vlády, sa otvorili aj možnosti vstupu SR do EÚ. V tom nám veľmi pomáhali najmä Česi.

A stáli by o našu pomoc?

Samozrejme. Podpora všetkých demokratických proeurópskych síl je našou povinnosťou. Bohužiaľ, žiadna z nových politických síl to nemá ako svoju prioritu. Stále sa venujeme len sebe. Musíme to zmeniť. Pomoc druhým nám dodá sebavedomie a pocit užitočnosti. Sme teraz viac ako inokedy zodpovední aj za celý región strednej Európy.

Ako sa stavali k NATO národniari?

Raz som pozvala do knižnice SFPA vtedajšieho predsedu Slovenskej národnej strany MENO, aby vysvetlil postoj SNS voči NATO. Vtedy vehementne presadzovali neutralitu. Rečník sa najprv zľakol počtu ľudí, ktorí si ho prišli vypočuť, a potom sa vyhováral, že oni vlastne nie sú proti NATO, len chcú vyskúšať alternatívu, ak by nás neprijali. Predstavovali si zahraničnú politiku ako skúšobňu kostýmov pred zrkadlom v Hornej Dolnej.

A konzervatívci? 

Pre nich bol najdôležitejším nepriateľom západný liberalizmus. Ján Čarnogurský na jednom podujatí už v roku 1990 úprimne prehlásil, že keby bol vedel, že pôjdeme cestou západných liberálnych hodnôt, bol by proti zamatovej revolúcii. Na jednom z podujatí SFPA v roku 1997 verejne vyslovil radosť nad neprijatím SR do NATO. Dnes sa posunul k zbožňovaniu Putinovho režimu a je už v tomto osamelý. Aj preto musel opustiť KDH.

Volia dnes prvovoliči inak ako vo voľbách 1998? Čo sa stalo?

Je to rôzne. Niektorí sa prestali zaujímať o svoju budúcnosť na Slovensku, lebo chcú odísť. Niektorých láka radikalizmus. Všetko je to o snoch a sklamaniach, ktoré si doniesli z rodín. Nastala móda nariekať, kňučať a sťažovať sa, že sme si predsa všetko predstavovali inak. Slovensko stojí na križovatke, ale má dôležitú kotvu – euro v peňaženke. Len sa obávam, že ak Česká republika zamieri východným smerom, Slovensko bude mať problém zostať ostrovom EÚ v strednej Európe.

Kde vzniká frustrácia vo voličoch extrémistických strán?

Padol marxistický predpoklad, že keď budú mať ľudia dosť nových domov, chladničiek a farebných televízorov, budú voliť rozumnú budúcnosť pre svoje deti. Zabudli sme, že ľudia nikdy nemajú dosť. Starší voliči sa obávajú veľkých zmien a sú prestrašení, čo všetko sa deje vo svete. Mladí nevzdelaní muži sa nudia. Chceli by si konečne udrieť. Napokon, studená vojny skončila už pred 29 rokmi. Každý, kto aspoň občas počúva raperov, vie, že jazyk zhrubol a vnímanie sveta sa zjednodušilo na vztýčený prostredník.

Prečo?

Lebo je to konečne zábava. A dnes sa spoločnosť chce najmä zabávať. Len žiadne problémy.

V čom to ešte tkvie?

V nepochopení zmyslu reforiem po roku 1998. Na čom vyhral SMER a pán Fico v roku 2006? Dosť bolo ambícií, kričal, sme malá krajina, nemôžeme mať veľké ambície, my si tu budeme sami vládnuť na istoty. Keď začnete ľuďom nahovárať, že sú bedári a obete reforiem, mnohí tomu uveria. Byť obeťou druhých je také pohodlné. Nemusíte niesť za nič zodpovednosť. A to sa mnohým zapáčilo. Zodpovední za môj život sú tí druhí.

Ako zmeniť ratio okolo EÚ na emócie?

Nad 70 percent ľudí je spokojných s eurom, takže ratio tam je. Čo sa týka emócií, tu už nepomôže zahraničná politika, ale dobre nastavená kultúrna politika. Musíme zmeniť naše národné rozprávky – všetky tie dôkazy o Slovákoch ako obetiach druhých, o hlúpom Janovi, ktorý napriek všetkému môže byť kráľom, že chudoba cti netratí a všetky podobné ďalšie. Zároveň by som oddelila MZV od Ministerstva európskych záležitostí. To ľudí mätie, že európska politika je zahraničná, a ona je naša vnútorná politika. A začať kampaň o našej zodpovednosti za EÚ a nie stále zdôrazňovať, že EÚ je len o tom, aby nám dali peniaze a ďalej sa nestarali – čo je dnes politika Orbána v MR a Kaczynského v PR. Kedysi som napísala do .týždňa článok pod titulom: Dajte, dajte a viac sa nestarajte!

Ako vyzerá dnešná debata o hodnotách v zahraničnej politike?

Slovensko skutočne debatuje, to je prvý krok. Iniciatívu, deklaráciu o smerovaní SR, ktorú pripravil prezident Kiska, napríklad v ČR vnímajú ako dobrú správa. Na sociálnych sieťach, v televízii, doma, ľudia debatujú, kam má Slovensko patriť. Nie je to ako na začiatku 90. rokov, keď všetci mlčali, lebo nemali o čom rozprávať. Nikdy o zahraničnopolitickom smerovaní nerozmýšľali.

Koľko voličov SMER-SD a SNS si prečíta takúto deklaráciu?

Ale to je jedno. KDH bolo vo vláde počas vstupu SR do NATO, aj keď politicky boli proti. A vo vláde aj zostali.

Čo bude ďalej so Slovenskom?

Pozrime sa do našej histórie, to nám pomôže pochopiť, kto sme. Jedno je isté: dokážeme využiť pootvorené dvere historických príležitostí. SNP je krásnym dôkazom. Povstanie proti vlastnému štátu,  pravý čas aj s ľuďmi, ktorí sa obetovali, napríklad generál Golian a Viest. Môj otec, ktorý bol tiež v povstaní, vravieval: „Potrebujeme len trošku priaznivejšiu klímu, a hneď sa všetko pohne správnym smerom.“ Jednostranná orientácia na Európsku úniu len ako zdroj peňazí, či už do súkromných vreciek alebo na diaľnice, sa nám môže čoskoro nevyplatiť. Musíme začať hovoriť o širšej zodpovednosti. Toho tí naši chamtivci asi nebudú schopní, predpokladám však, že vyrastá nová generácia. Teraz sa musíme začať usilovať o kultúrnu, teda civilizačnú zmenu. A tá sa presadzuje ťažšie ako zmena daňového systému. Potrebujeme nové národné narácie o úspešnom Slovensku a múdrych ľuďoch.

Akým spôsobom by sme si mali pripomínať veľké osobnosti Slovenskej histórie?

V Inštitúte pre kultúrnu politiku máme projekt MEMO GYM, ktorý je zameraný na cvičenie pamäte. Koho by sme si mali a prečo pamätať z našej histórie. Lebo veľmi zabúdame. A keď zabudneme, budeme opakovať tie isté chyby. Posilňovať, trénovať pamäť znamená zároveň učiť sa a vyhnúť sa hlúpostiam z minulosti. Aspoň niektorým."
  ["post_title"]=>
  string(69) "Magdaléna Vášáryová: Musíme zmeniť naše národné rozprávky."
  ["post_excerpt"]=>
  string(360) "Diplomatka Magdaléna Vášáryová je bývalou veľvyslankyňou v Rakúsku a Poľsku, zakladateľkou Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku, a v rokoch 2006-2016 pôsobila ako poslankyňa NR SR. Od roku 2013 je predsedníčka najstaršieho slovenského spolku žien Živena. S Magdou Vášáryovou sa rozprávali Dušan Fischer a Tomáš Madleňák"
  ["post_status"]=>
  string(7) "publish"
  ["comment_status"]=>
  string(4) "open"
  ["ping_status"]=>
  string(4) "open"
  ["post_password"]=>
  string(0) ""
  ["post_name"]=>
  string(56) "magdalena-vasaryova-musime-zmenit-nase-narodne-rozpravky"
  ["to_ping"]=>
  string(0) ""
  ["pinged"]=>
  string(0) ""
  ["post_modified"]=>
  string(19) "2017-12-05 10:28:13"
  ["post_modified_gmt"]=>
  string(19) "2017-12-05 10:28:13"
  ["post_content_filtered"]=>
  string(0) ""
  ["post_parent"]=>
  int(0)
  ["guid"]=>
  string(44) "http://zahranicnapolitika.dennikn.sk/?p=2500"
  ["menu_order"]=>
  int(0)
  ["post_type"]=>
  string(4) "post"
  ["post_mime_type"]=>
  string(0) ""
  ["comment_count"]=>
  string(1) "0"
  ["filter"]=>
  string(3) "raw"
}

Magdaléna Vášáryová: Musíme zmeniť naše národné rozprávky.

Diplomatka Magdaléna Vášáryová je bývalou veľvyslankyňou v Rakúsku a Poľsku, zakladateľkou Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku, a v rokoch 2006-2016 pôsobila ako poslankyňa NR SR. Od roku 2013 ...

object(WP_Post)#438 (24) {
  ["ID"]=>
  int(2494)
  ["post_author"]=>
  string(1) "1"
  ["post_date"]=>
  string(19) "2017-11-12 13:21:14"
  ["post_date_gmt"]=>
  string(19) "2017-11-12 13:21:14"
  ["post_content"]=>
  string(11674) "Ako by ste popísali začiatky zahraničnej politiky SR?

Začiatky boli bojom za jednoznačný vektor slovenskej zahraničnej politiky, lebo v dobrej časti vtedajšieho vládnuceho establishmentu bola populárna myšlienka neutrality, ktorá prvoplánovo konvenovala s nadobúdanou nezávislosťou. Tieto poryvy politického myslenia starostlivo zaznamenával a nemilosrdne a nanajvýš erudovane kritizoval jeden z tvorcov zahraničnopolitickej koncepcie Svetoslav Bombík, ktorého dobová publicistika bola nedávno publikovaná v samostatnom výbere.

Akú úlohu zohrávalo vtedajšie Ministerstvo zahraničných vecí?

Treba zdôrazniť, že tak inštitúcia, ako aj budúca zahraničná politika sa začali tvoriť už v čase federácie, po vzniku Ministerstva medzinárodných vzťahov. Najmä minister Pavol Demeš si hneď začiatkom roku 1992 uvedomil, že vývoj môže viesť k osamostatneniu Slovenska. Preto ministerstvo pôvodne určené na rozvíjanie regionálnych medzinárodných kontaktov tvaroval do inštitúcie a ľudí v nej pôsobiacich tak, aby ich táto historická vízia nezaskočila.

Kam mierilo Slovensko ideologicky?

Nikto na ministerstve nepochyboval, že možná samostatná zahraničná politika Slovenska bude orientovaná na Západ. Keď sa po voľbách v polovici roku 1992 vrátil na ministerstvo staronový šéf Milan Kňažko, pokračoval aj v budovaní inštitúcie aj vo formovaní zahraničnopolitickej línie smerom na Európske spoločenstvá a Severoatlantickú alianciu vehementne. Svedčí o tom zahraničnopolitická koncepcia prijatá v októbri toho roku, pričom neprechádzala najvyššími politickými grémiami ľahko. Jej jednoznačné smerovanie sa určite pripísalo aj k jeho „chybám“ v čase, keď ho zbavovali funkcie prvého šéfa diplomacie samostatného Slovenska.

Čo boli najväčšie prekážky oneskorenej integrácie?

Určite to nebola menšia pripravenosť populácie na historický integračný prechod v porovnaní s populáciami susedných štátov. Chýb sa dopustila vtedajšia vládna politická elita, pričom, športovo povedané, chýb často nevynútených. Už Kňažko s nimi bojoval, v daných mocenských súradniciach, žiaľ, neúspešne, a vo funkcii dlho nepobudol. Pritom bol nielen schopným šéfom, ktorý okolo seba sústredil oddaných pracovníkov považujúcich za svoju česť budovať nový štát – bez ohľadu, či to boli pôvodní pracovníci bratislavského ministerstva, alebo tí, ktorí prešli do Bratislavy z federálneho ministerstva.

Ako nás v tom čase vnímali zahraniční partneri?

Kňažko bol významnou akvizíciou voči zahraničiu. Veď tam mnohí kriticky vnímali naše osamostatnenie ako akýsi ahistorický nacionalistický odklon od vtedy nadšeného trendu integrácie, ale osobnosť Kňažka ako známeho demokratického lídra ich ubezpečovala, že osamostatnené Slovensko hodlá zostať v rodine nových európskych demokracií. To sa síce neskôr skomplikovalo ešte viac, ale úloha Kňažka ako človeka, ktorý svojou osobnosťou vykonal pre zakotvenie Slovenska ako nového subjektu medzinárodných vzťahov v posledných mesiacoch federácie a v prvých mesiacoch štátnosti nezastupiteľnú prácu – zostala nedocenená.

Akú úlohu zohrávali v našich rokovaniach zvyšné krajiny V4 a Rakúsko?

Jednoznačne pozitívnu. Proste pomáhali. Netreba o tom príliš zložito rozmýšľať – sú to susedia a mali svoj vlastný záujem, aby sme neboli z iného sveta než oni, ktorým sa pošťastilo byť viac vpredu. Predsa by som zvlášť vyzdvihol dvoch z našich susedov. Česi pomáhali najoddanejšie. Pritom samotné rozdelenie štátu časť Čechov, ale aj politických elít, vnímala ako akýsi nevďak. To si už dnes málokto uvedomuje. Tie pocity možno pochopiť. My sme štát získali, ale oni jednu tretinu svojho stratili – zjednodušene povedané. To, že sa takéto pocity nestali prekážkou našej vehementnej podpory z ich strany, patrí k tomu najlepšiemu, čo Česko na medzinárodnej scéne prezentovalo. Nemožno nespomenúť Maďarov. Pri vstupe Slovenska na medzinárodnú scénu miestami komplikovali situáciu, napríklad pri začlenení do Rady Európy, kvôli obavám (neoprávneným) z našej menšinovej politiky. Ale keď išlo o integráciu, boli takisto nanajvýš kooperatívni.

Aká personálna politika prevládala pred vstupom do EÚ a NATO?

Počas prvej Dzurindovej vlády sa na Ministerstve zahraničných vecí pod vedením štátneho tajomníka Figeľa vytvorila kompetentná sekcia európskej integrácie. Ostatok ministerstva sa venoval hlavne bežnému biznisu dvojstranných vzťahov. Aj minister Kukan si uvedomoval, že akoby tu boli odrazu dve inštitúcie pod jednou strechou a venoval sa tomu, aby to bola jednotná prointegračná inštitúcia.

Kto vtedy pôsobil na ministerstve na nižších pozíciách?

Inštitúcie, to sú, samozrejme, ľudia a ich miesto v nich. Napríklad na začiatku druhej Dzurindovej vlády sa vracali do ústredia dvaja veľmi dobrí veľvyslanci, ktorí už predtým zastávali vysoké posty v ústredí. Juraj Migaš z Bruselu a Maroš Ševčovič z Tel Avivu. Všetci, a najmä oni sami očakávali, že prvý sa postaví do čela sekcie európskej integrácie a druhý do čela bilaterálnej sekcie. Dopadlo to opačne a možno konštatovať, že dobre. Mali za úlohu nielen dobre viesť odborne svoje úseky, ale aj spájať inštitúciu dohromady, aby bola jednotná a dnes právom nesie názov Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí.

V čom bola iná debata o transatlantickom smerovaní v roku 2004 ako tá v 1993?

Keď sa diskutovalo v roku 1993 a trochu aj predtým, vychádzalo sa hlavne z toho, čo už nechceme, čo sa historicky neosvedčilo, čo viedlo do slepej uličky. A, samozrejme, boli tu aj idealizované predstavy o tom, ako sa život odvíja v štátoch tradičných európskych demokracií. A hlavne v tom, že dostať sa do spoločnosti vyspelých demokracií bude pomerne rýchle a menej prácne. Ale strategický inštinkt bol rovnaký v oboch prípadoch. V roku 2004 tu už bola pomerne veľká skupina mysliacich ľudí s hlbokými poznatkami o celkových medzinárodných vzťahoch a tí spolu s politikmi dokázali mobilizovať verejnosť, aby aj v referende podporila integráciu do Európskej únie.

Ako hodnotíte Slovensko ako člena EÚ?

Profesionálny život sa v mojom prípade usporiadal tak, že Slovensko ako člena Európskej únie drvivú väčšinu času neužívam doma, ale v zahraničí. Väčšinou na Balkáne, v krajinách bývalej Juhoslávie a v dvoch štátoch Východného partnerstva – v Bielorusku a na Ukrajine. Na začiatku deväťdesiatych rokov boli tieto krajiny porovnateľné so Slovenskom  v prípade ekonomiky a životnej úrovne. Juhoslávia bola na tom ešte lepšie a netreba podceňovať ani Ukrajinu a Bielorusko; to boli najrozvinutejšie časti ZSSR, ekonomicky aj kultúrne. Dvanásť rokov po našom vstupe do EÚ je rozdiel v náš prospech miestami priepastný.

Uvedomujú si ľudia tento rozdiel?

Uvedomujú, ale skôr ľudia zo štátov, ktoré poznali Slovensko predtým a uvideli ho teraz. Nezabudnem jedného politika zo Sarajeva, ktorý k nám kedysi chodieval ako ekonomický expert a ako politik sa na Slovensko vrátil po 20 rokoch. Prišiel za mnou na veľvyslanectvo a rozplakal sa: „Pozrite sa, čo sme tu nastvárali my a uvedomte si, čo ste dosiahli vy. Ja som k vám chodil ako do rozvojovej krajiny. Teraz sme v porovnaní s vami rozvojová krajina my.“ Veľmi podobné sú reakcie väčšiny ľudí, ktorí u nás z týchto časti Európy pobudnú.

Ako sa pozeráte na euroskeptické skupiny? Existuje pre Slovensko alternatíva?

Alternatíva vždy existuje. Svet je dynamický a štruktúrovaný. Ak je zahraničná politika o vzťahoch s inými, priateľov môžeme objaviť aj na opačnom konci sveta a komunikovať s nimi v rámci sveta totálnej informačnej otvorenosti denne. A nebudeme mať s nimi ani žiadne problémy a nedorozumenia, veď nebudeme s nimi ani hraničiť.

Ale žarty bokom. Zodpovedná zahraničná politika vychádza z reálnych súradníc. Mladým adeptom diplomacie často vravím, aby sa občas pozreli na mapu. A vychádzam aj zo skúseností. A to nám hovorí jasnou rečou, že sme si vybrali správnu alternatívu, ktorá je najlepšou možnou zárukou bezpečnosti a najlepším možným prostredím pre ekonomický rozvoj a zlepšovanie života našich občanov.

Od tvrdých euroskeptikov som nepočul s kým, a ak aj, tak s akými plusmi, ak nie s EÚ a s NATO. A mäkký euroskepticizmus môže byť v prospech tvorivého myslenia a posunutia sa k lepšej kvalite vo vnútri tohto unikátneho spoločenstva.

Ako vnímate, že dnes sa na Slovensku debata o EÚ točí okolo jej jadra?

Túto debatu vnímam ako výsostne odbornú tému, ku ktorej nemám čo pridať. Len mi je jasné, že ak sa rozvíja, je reakciou na konkrétne procesy, na konkrétnu situáciu, ktorá sa v EÚ vytvorila, a nie je žiadnym akademickým cvičením.

Ak to teda nie je iba cvičenie, ale realita  patrí Slovensko do jadra EÚ?

Áno. Mne nanajvýš imponuje, že slovenská politická reprezentácia si kladie v týchto procesoch ambiciózne ciele. Aj preto, lebo Slovensko sa tvrdo postupne prepracovávalo, aby nehralo v medzinárodných vzťahoch druhé husle. A samotná debata o jadre je sama osebe dôkazom, že obdobie druhej ligy či druhých huslí je už za nami.

Politická reprezentácia je jedna vec, no podporou bežných ľudí si nie som až taký istý. Ako prakticky teda priblížiť a spopularizovať EÚ medzi bežnými občanmi?

To je otázka za sto bodov. Viem spopularizovať EÚ na Balkáne a na východe. Obyčajne som začínal svoje rozprávanie tým, že som vyzval všetkých tuhých fajčiarov, ktorí si zvykli pofajčievať vo verejných priestoroch, aby urobili všetko pre to, aby ich krajina do EÚ nevstúpila. A potom som uvádzal fakty, čísla, porovnania. Nikdy som neklamal, nezveličoval. Často mi aj fajčiari povedali, že sa teda navyknutej pohody vzdajú a proti EÚ nepôjdu.

Pretože vidia, že aj keď sa niečoho vzdajú, celkovo im bude lepšie?

Presne tak. Je prirodzené porovnávať sa s lepšími. Ale naši ľudia vedia, že v Rakúsku je stále lepšie, aj keď už sme v EÚ na jednej lodi. A to je jeden z dôvodov akejsi ľahostajnosti voči EÚ, s ktorým sa nedá nič robiť. Určite nie sofistikovanými prednáškami či peknými sloganmi o hodnotách EÚ.

Takže pomôže iba reálne približovanie sa západnej časti EÚ?

Približovanie v praktických záležitostiach. Ľudia sú praktickí a Slováci zvlášť. So zlepšovaním vládnutia, s efektivitou rozhodovacích procesov, s účinným zápasom s korupciou, s rastom životnej úrovne sa bude rozširovať pocit, že žijeme v dobre spravovanej a sociálne spravodlivej spoločnosti. To aj EÚ postaví do pozitívnejšieho svetla aj bez vymýšľania zložitých ideových konštrukcií."
  ["post_title"]=>
  string(70) "Miroslav Mojžita: Slováci sú praktickí ľudia, SR do jadra patrí."
  ["post_excerpt"]=>
  string(365) "Miroslav Mojžita pôsobil v diplomacii ešte pred vznikom samostatnej Slovenskej republiky. Pracoval v poradných funkciách a slúžil ako veľvyslanec v Belehrade a Sarajeve. Dnes je generálnym konzulom v ukrajinskom Užhorode. O pozícii Slovenska v EÚ, ale aj o pohľade na EÚ zvonka sa s Miroslavom Mojžitom zhovárali Dušan Fischer a Tomáš Madleňák."
  ["post_status"]=>
  string(7) "publish"
  ["comment_status"]=>
  string(4) "open"
  ["ping_status"]=>
  string(4) "open"
  ["post_password"]=>
  string(0) ""
  ["post_name"]=>
  string(61) "miroslav-mojzita-slovaci-su-prakticki-ludia-sr-do-jadra-patri"
  ["to_ping"]=>
  string(0) ""
  ["pinged"]=>
  string(0) ""
  ["post_modified"]=>
  string(19) "2017-11-28 10:31:12"
  ["post_modified_gmt"]=>
  string(19) "2017-11-28 10:31:12"
  ["post_content_filtered"]=>
  string(0) ""
  ["post_parent"]=>
  int(0)
  ["guid"]=>
  string(44) "http://zahranicnapolitika.dennikn.sk/?p=2494"
  ["menu_order"]=>
  int(0)
  ["post_type"]=>
  string(4) "post"
  ["post_mime_type"]=>
  string(0) ""
  ["comment_count"]=>
  string(1) "0"
  ["filter"]=>
  string(3) "raw"
}

Miroslav Mojžita: Slováci sú praktickí ľudia, SR do jadra patrí.

Miroslav Mojžita pôsobil v diplomacii ešte pred vznikom samostatnej Slovenskej republiky. Pracoval v poradných funkciách a slúžil ako veľvyslanec v Belehrade a Sarajeve. Dnes je generálnym konzulom v ukrajinskom...

object(WP_Post)#440 (24) {
  ["ID"]=>
  int(2486)
  ["post_author"]=>
  string(1) "1"
  ["post_date"]=>
  string(19) "2017-10-30 13:29:25"
  ["post_date_gmt"]=>
  string(19) "2017-10-30 13:29:25"
  ["post_content"]=>
  string(12943) "Ako by ste popísali začiatky zahraničnej politiky SR?

Bolo to ťažké. Vedeli sme, že sa schyľuje k rozdeleniu ČSFR. Nemožno povedať, že nás 1. január 1993 prekvapil, ale bolo treba toho mnoho zariadiť. Úderom polnoci naraz vznikla SR a na jej fungovanie bolo treba zabezpečiť mnoho úloh. Hneď prvý deň sa muselo zabezpečiť, aby SR uznali iné krajiny ako nezávislú republiku. Odoslali sa diplomatické nóty a nadviazali sa diplomatické styky. Od začiatku sme vyjadrovali novú, prozápadnú orientáciu SR, ktorá sa chcela stať súčasťou demokratického sveta.

Čo sa stalo so Slovákmi, ktorí pracovali na Federálnom ministerstve zahraničných vecí?

Milan Kňažko bol na Federálnom ministerstve zahraničných vecí a oslovil Slovákov v Prahe, pozitívne reagovali dvaja. Veľa z nich malo v Prahe svoje rodiny, a tak ostali v Čechách. Nemal som im to za zlé, mali svoje dôvody. Nemali sme dostatok ľudí, ani budov. Na MZV boli asi tri skupiny – odídenci z Prahy, zahraničnopolitickí experti z Bratislavy a absolventi MGIMO (Moskovský štátny inštitút medzinárodných vzťahov). Museli sa prijať aj noví ľudia. Niektorí však boli skôr príťažou.

Ako sa k rozdeleniu stavala spoločnosť?

Veľká časť populácie a spoločnosti chcela neutralitu. Museli sme pokojne a trpezlivo vysvetľovať, že úplná neutralita nie je možná. Presvedčili sme ich, že neutralita by nebola pre Slovensko dobrá a výhodná. Rovnako sme hovorili aj o dôležitosti „vyfarbiť sa“, zaujať strategické rozhodnutie a mať prozápadné smerovanie.

V dobe rozpadu ČSFR ste boli stálym predstaviteľom pri OSN v New Yorku. Sledovali ste teda celý proces z diaľky.

Videl som, že je tam snaha a viac-menej sa darilo zabezpečiť chod krajiny. No museli sme si zvykať, že chodili neskoro financie na platy, réžiu, dotácie. Nebolo to však až také hrozné. Rokovania o prerozdelení majetku prebiehali, nie vždy sme boli spokojní. Ak sa však hovorí, že nás Česi oklamali, treba povedať aj to, že sme sa sami dali oklamať. Viem, že boli problémy s niektorými úradmi, ale zahraničná služba mohla fungovať ďalej.

Tvrdili ste, že niektorí ľudia boli príťažou euroatlantického smerovania. Začala koncom 90. rokov táto idea pokrivkávať?

Nepovedal by som, že to malo dramatický vplyv na celkové smerovanie Slovenska. Väčšinou boli títo ľudia na technicko-administratívnych postoch, kde sklamali. O týchto témach sa od začiatku viedla diskusia. Vtedy bol predsedom výboru zahraničia Ivan Laluha (HZDS), ktorý viedol diskusie so Sveťom Bombíkom o tom, či budú hlavnou zásadou kresťanské hodnoty. Bombík to videl širšie a modernejšie s dôrazom na prozápadnú a proatlantickú orientáciu. Táto téza potom zvíťazila.

Zohral proatlantický faktor úlohu vo voľbách 1998?

Hneď zo začiatku bolo dôležité stať sa členom medzinárodných organizácií. To bolo zvládnuté dobre; prispelo k tomu aj to, že sme sa začali podieľať na mierových operáciách. Skepsa bola okolo prežitia Slovenska najmä zo strany Američanov. Za Mečiara sa Slovensko dostalo do izolácie. Na samite NATO v Madride v 1997 nás nespomenuli vôbec, čo bolo horšie, ako keby nám nadávali. Voľby v roku 1998 priniesli zmenu režimu. Odvtedy začalo budovanie novej zahraničnej politiky. Išlo o privítania do tábora demokratických štátov, ale na druhej strane sme museli dokázať, že tam patríme. Rovnako sa nahromadilo množstvo pozitívnej energie, ktorú sa nám podarilo využiť a strategicky nasmerovať Slovensko do organizácií, v ktorých dnes pôsobíme.

Čo boli najväčšie prekážky oneskorenej integrácie?

Čo sa týka hospodárskeho vývoja v Česku alebo Poľsku, až tak sme nezaostávali. Najväčšia prekážka bola slovenská autoritárska a nedemokratická vláda, ktorá sa dotýkala spoločnosti v každej oblasti. Čakal nás obrovský reformný proces. Keď sa zmenila vláda, prijali sa nové zákony, a potom bolo iba na nás, ako budeme postupovať, aby sme sa začlenili do klubu.

Akú úlohu zohrávali v našich rokovaniach zvyšné krajiny V4 a Rakúsko?

Nezištnú úlohu. Čo sa týka EÚ, Rakúsko nám poskytlo mnoho informácií o rokovaniach a mnoho expertíz k zákonom. Pri vstupe do NATO nám pomáhali Česi, Poliaci aj Maďari. Ich brali ako členov rodiny a verili im. Doslova nás koučovali pred rokovaniami v Bruseli.

Ako teda vnímate to, že my – s nevýhodou a oneskorením kvôli autoritárskemu obdobiu mečiarizmu – sme sa v integrácii nakoniec posunuli vo V4 najďalej v porovnaní s trendom v Poľsku či Maďarsku dnes?

Možno to súvisí s tým, že spoločnosť, ktorá si to zažila, je odolnejšia. Ľudia u nás to videli, trpeli, majú v pamäti, ako tá „alternatíva“ vyzerá a ako to pri autoritatívnej vláde nefunguje. A preto každá vláda, ktorá nasledovala, už bola proeurópska a pokračovala v  trende, aký sme nastavili.

Aká personálna politika prevládala pred vstupom do EÚ a NATO?

Základom bolo, aby boli pracovníci MZV presvedčení o týchto otázkach. Našťastie už vtedy fungovalo postgraduálne štúdium na Inštitúte medzinárodných vzťahov na Právnickej fakulte Univerzity Komenského. To boli mená ako Ivan Korčok (štátny tajomník MZVaEZ SR), Rastislav Káčer (veľvyslanec SR v Budapešti). Pri týchto personálnych nomináciách bolo dôležité, aby neuhli zo svojho presvedčenia.

V čom bola debata o transatlantickom smerovaní v roku 2004 iná ako tá v 1993?

Argumenty boli rovnaké, ale kroky boli konkrétnejšie. Bolo treba vysvetliť výhody a nevýhody členstva, v čom sa Slovensku pomôže, ako nám organizácie zabezpečia bezpečnosť. Z filozofickej roviny sa prešlo do konkrétnej. Vtedy nám pomohli mimovládne organizácie, ktoré cestovali po SR a  veľa týchto aspektov vysvetľovali širšiemu publiku.

Bolo ťažšie presvedčiť ľudí o NATO ako o EÚ?

Áno. Podpora NATO klesala, mne dokonca jeden deň vyjadrovali nedôveru v parlamente, keď sme uvoľnili náš vzdušný priestor spojeneckým vojskám (15. 4. 1999) na prelety pri bombardovaní Juhoslávie. Hovorilo sa, že máme krvavé ruky. Je to dramatické a nepremyslené, no na ľudí takéto vyjadrenia pôsobia. Ani vo vláde to nebolo jednotné. Museli sme sa tomu postaviť čelom – chceme sa stať členom NATO, musíme sa podľa toho správať. Predseda vlády Mikuláš Dzurinda ma vtedy podporil, ale nebolo to ľahké. Totiž nielen vláda sa stala členom NATO, ale celá krajina.

Trvalo dlho, než na to ľudia zabudli?

Dlho nám vyhadzovali na oči, že sme sa takto zachovali k „našim ľuďom“. Ale moja odpoveď na to vždy bola jednoduchá. Keď v Srbsku zvrhli Miloševiča, aj noví oficiálni predstavitelia hovorili, že to bolo nutné a k takejto situácii ich doviedla hlúpa a nebezpečné politika Slobodana Miloševiča. A nikdy som ako minister zahraničných vecí s juhoslovanskou, a potom srbskou vládou nemal problém. Nadštandardné vzťahy s kolegami zo Srbska mám dodnes.

Ako hodnotíte Slovensko ako člena EÚ vzhľadom na to, že ste stáli pri našom vstupe? Keď porovnáte aj debatu, aká prebiehala vtedy a aká prebieha dnes, keď sa zo slova Brusel stala takmer politická nadávka?

Slovensko je dnes normálnym platným členom Únie a v ničom nie sme horší, ale ani nejako vynikajúci. Uplatnili sme sa ako rovný hráč, ktorý je súčasťou fungujúceho mechanizmu. Ale tá debata na Slovensku, to, že Brusel je pomaly nadávka, treba istým spôsobom vidieť ako varovný prst. Tu je potrebné, aby sa európsky zmýšľajúce skupiny a ľudia začali k tomu aktívnejšie stavať, vyjadrovať sa. A hlavne to platí pre politikov. Tí by sa nemali báť vyjadriť svoj postoj a  postaviť sa tej populistickej antieurópskej vlne. Pretože EÚ riešila rôzne krízy, mala ťažkosti, ale stále je to najlepšia organizácia v celej novodobej histórii a jej dôležitosť  pre Slovensko treba trpezlivo vysvetľovať. Dramatizovaním problémov, ktoré má, rozhodne preváži všetky výhody, ktoré nám členstvo prináša.

Niektorí z tých euroskeptických skupín tvrdia, že EÚ má alternatívu na východe.

Viem, že často zaznievajú argumenty, že by sme mali namiesto EÚ spolupracovať s Ruskom. Som za to, že s Ruskom môžeme spolupracovať, ale iba v prípade, ak to bude podľa pravidiel Európskej únie. Práve také nastavenie je veľmi dôležité. A to, kedy sa skončia sankcie proti Rusku, ktoré to teraz znemožňujú, záleží iba na Rusoch – na Kremli a na Putinovi.

Ak hovoríme o tom, že aj politici by mali aktívne proeurópsky vystupovať, ako hodnotíte celú tú slovenskú debatu o „jadre“ EÚ? Premiér sa zaň hlasno vyjadruje.

To je zaujímavý problém, lebo už len to, čo to „jadro“ je, každý vníma inak. V reči predsedu Európskej komisie Jeana-Clauda Junckera o stave Únie v roku 2017 sa slovo jadro ani veľmi nevyskytuje. Príde mi to tak, že na Slovensku prebieha veľká debata o niečom, čo ešte dnes nie je ani len presne zadefinované. Stalo sa to takým moderným výrazom, ale čo to jadro presne má byť? Aké pravidlá tam majú platiť? Horlivé debaty predsedu vlády s poslancom EP Richardom Sulíkom o abstraktnom pojme považujem za dosť čudesné.

Ako „jadro“ vnímate vy?

Tak, že ak budú nejaké spoločné európske projekty, ktorých sa budú môcť zúčastniť iba niektoré štáty, schvaľujeme to a budú môcť ísť do toho. A v tomto zmysle si myslím, že je správne byť ambiciózny a je správne hovoriť, že chceme hrať prvú ligu. Chceme byť pri tom, keď sa bude rozhodovať o budúcnosti Európy. Sme totiž integrálnou súčasťou tejto budúcnosti. Myslím si, že Slovensko má na to, aby sedelo pri stole, keď sa budú prijímať rozhodnutia.

Ako teda prakticky priblížiť a spopularizovať EÚ medzi bežnými občanmi?

EÚ často vymýšľa rôzne argumentačné stratégie, ako pôsobiť na verejnosť. Ale myslím si, že ak bude dobre fungovať a prijme opatrenia, ktoré pomôžu ľuďom a pocítia to, nepotrebujeme žiadne stratégie. Vtedy to naši občania prirodzene pocítia.

Takže je to aj na strane EÚ, aby sa stala menej byrokratickou a začala riešiť bežné problémy ľudí?

Áno, lebo potom sa ľudia cítia od EÚ odtrhnutí. To, že Brusel sú aj naši ľudia, že si sami volíme europoslancov, až tak ľudia neriešia. A je to aj naša chyba, lebo sme členmi už 13 rokov a naši ľudia stále vnímajú Brusel a EÚ ako niečo mimo nás. Keď začala utečenecká kríza, dostával som e-maily, že „pán Kukan, ale tí utečenci, veď to sa týka EÚ, nás sa to netýka“. Ako keby sme neboli EÚ!

Keď už sme sa dotkli jadra aj kvót, ako vnímate argumenty, že to prípadné jadro nás bude niečo stáť? 

Po prvé, opakujem, stále nevieme, čo presne „jadro“ je, a nevieme, čo by sme museli, alebo nemuseli prijať. A čo sa týka napríklad tých nešťastných migračných kvót, síce s nimi nesúhlasím, ale musíme si uvedomiť, že ide o celoeurópsky problém. Španieli, Taliani a Gréci nemôžu trpieť za všetkých ostatných a za svoju geografickú polohu pri Stredozemnom mori. Takže my ako členský štát EÚ sa musíme podieľať na riešení európskych otázok. Možno nie priamo prijímaním utečencov, lebo ani oni k nám nechcú. Ale keďže aj my sme EÚ, nemali sme kvóty len odmietať a napádať na súdnom dvore, ale aj ponúknuť alternatívu, ako inak dokážeme pomôcť. Posielať tam policajtov, peniaze alebo inak pomáhať ďalším členským krajinám. V konečnom dôsledku by sme aj my očakávali solidárnosť a pomoc, ak by sa táto situácia bezprostredne týkala našej krajiny.

Ako teda vysvetliť ľuďom, že my sme EÚ a  je to tak pre nás dobré?

Pozrite, tie argumenty a všetko to, čo sme museli vysvetľovať a  presviedčať o tom ľudí v predvstupovom období, tie sú stále všetky aktuálne. Tá debata tu stále je. A nesmieme dovoliť, aby hlasy tých, ktorí iba nadávajú a kritizujú, boli jediné, ktoré je počuť. Lebo tí sú vždy najhlasnejší, ale stále ich je menšina."
  ["post_title"]=>
  string(69) "Eduard Kukan: Musíme sa podieľať na riešení európskych otázok."
  ["post_excerpt"]=>
  string(339) "O začiatkoch slovenskej zahraničnej politiky, súčasných výzvach pre Európsku úniu, ale aj o domácej politickej debate sme sa zhovárali s poslancom Európskeho parlamentu vo frakcii Európska ľudová strana (EPP) a bývalým ministrom zahraničných vecí SR Eduardom Kukanom. Rozhovor viedli Dušan Fischer a Tomáš Madleňák."
  ["post_status"]=>
  string(7) "publish"
  ["comment_status"]=>
  string(4) "open"
  ["ping_status"]=>
  string(4) "open"
  ["post_password"]=>
  string(0) ""
  ["post_name"]=>
  string(60) "eduard-kukan-musime-sa-podielat-na-rieseni-europskych-otazok"
  ["to_ping"]=>
  string(0) ""
  ["pinged"]=>
  string(0) ""
  ["post_modified"]=>
  string(19) "2017-10-30 13:39:13"
  ["post_modified_gmt"]=>
  string(19) "2017-10-30 13:39:13"
  ["post_content_filtered"]=>
  string(0) ""
  ["post_parent"]=>
  int(0)
  ["guid"]=>
  string(44) "http://zahranicnapolitika.dennikn.sk/?p=2486"
  ["menu_order"]=>
  int(0)
  ["post_type"]=>
  string(4) "post"
  ["post_mime_type"]=>
  string(0) ""
  ["comment_count"]=>
  string(1) "0"
  ["filter"]=>
  string(3) "raw"
}

Eduard Kukan: Musíme sa podieľať na riešení európskych otázok.

O začiatkoch slovenskej zahraničnej politiky, súčasných výzvach pre Európsku úniu, ale aj o domácej politickej debate sme sa zhovárali s poslancom Európskeho parlamentu vo frakcii Európska ľudová strana (EP...