Foto: Perspecsys Photos

Kybernetická bezpečnosť Slovenska: čaká nás svetlá budúcnosť?

Kybernetická bezpečnosť patrí v poslednom období medzi najdiskutovanejšie bezpečnostné témy a v súčasnosti ju vnímame najmä v intenciách širšieho trendu rozširovania významu tradičných koncepcií medzinárodnej bezpečnosti...

Foto: jan Sefti

Budú Kurdi znovu podvedení?

V prvej línii boja proti Islamskému štátu (Daesh) nie sú ani spojenecké jednotky, ani jednotky Ruska. V boji na zemi sú už mesiace najspoľahlivejší bojovníci najpočetnejšej menšiny na svete bez vlastného štátu. Kurdi dne...

Foto: Mark

Evropa, i ta střední, má za sebou těžký rok. Ještě těžší ji však čeká

Ještě donedávna se nám zdálo, že tady ve střední Evropě bude míru naší spokojenosti s daným rokem určovat, kolik jsme dostali ten rok přidáno, jak se dařilo ekonomice celkově a kam jsme se o prázdninách podívali na dovol...

Foto: Francois Walschaerts

Nová susedská politika EÚ

Popri dramatických udalostiach v krajinách európskeho susedstva priniesol rok 2015 aj opätovné prehodnotenie Európskej susedskej politiky. Revízia je nutnou reflexiou na zmenené prostredie a výzvy, ktoré destabilizujú kr...

Foto: Marco Fieber

Informačná vojna – nová bezpečnostná hrozba pre Európu

Informačnej vojne a jej vplyvu sa v médiách v poslednom období venuje značná – i keď v mnohých prípadoch len povrchná – pozornosť, ktorá odhaľuje len veľmi málo o jej skutočnej sile a efektivite. V súčasnosti sa hovorí n...

Najčítanejšie články

object(WP_Post)#271 (24) {
  ["ID"]=>
  int(1776)
  ["post_author"]=>
  string(2) "54"
  ["post_date"]=>
  string(19) "2016-01-19 12:03:13"
  ["post_date_gmt"]=>
  string(19) "2016-01-19 12:03:13"
  ["post_content"]=>
  string(14082) "Štvrtý najpočetnejší národ Blízkeho východu je komunita jednotná rasovo, kultúrne a jazykovo – s odchýlkami dialektov, väčšinou sunitského vierovyznania. Nesemiti a Neturci, pôvodní obyvatelia regiónu, veria, že sú potomkami starovekých Iráncov, ktorí žili na území pred arabskou a tureckou inváziou začiatkom siedmeho storočia nášho letopočtu. Odhaduje sa, že na svete ich žije až 35 miliónov, roztrúsených najmä v oblasti Turecka, Sýrie, Iraku a Iránu. Po celé storočia sa však nikdy nedokázali zjednotiť natoľko, aby presvedčili silnejšie národy o nutnosti existencie vlastného štátu.

Po prvej svetovej vojne poslali Kurdi do Versailles dokonca svojich vyjednávačov, dúfajúc, že víťazné mocnosti splnia svoje sľuby a získajú pre nich bezpečné hranice. Hoci im Sèvreská zmluva v roku 1920 prisľúbila vlastné územie, Turci pod vedením Mustafu Kemala Atatürka dokázali veľmi rýchlo získať územie sľúbené Kurdom pod vlastnú správu. Prerokovanie povojnových zmlúv v Lausanne v roku 1923 uznalo nové turecké hranice a Atatürkovo Turecko. Kurdská menšina bola rozdelená medzi Turecko, francúzsku Sýriu a Irán a britský Irak. 

Kurdi v Turecku (Severný Kurdistan)

Pri budovaní tureckého národného cítenia v krajine po nástupe sekulárnej vlády otca Turkov Atatürka nemali Kurdi šancu. Nacionalisti Kurdov prenasledovali, často úplne popierali ich existenciu a v extrémnych prípadoch masakrovali. Ozbrojená mobilizácia z druhej strany sa začala až o pol storočia neskôr.

Stranu kurdských pracujúcich (PKK) založil koncom sedemdesiatych rokov študent Abdullah Öcalan, ktorý je stále jej vedúcou osobnosťou. Snahou strany bolo pôvodne vytvoriť samostatný štát na východe a juhu Turecka spolu s časťami severovýchodnej Sýrie a severozápadného Iraku, držiac sa marxisticko-leninských princípov, vrátane prerozdelenia pôdy a pretvorenia sociálnych štruktúr. V roku 2000, rok po tom, ako Öcalana v Keni chytila turecká bezpečnostná služba a uväznila ho na ostrove Imrali, PKK úplne upustila od separatistickej snahy, no strety medzi tureckými jednotkami a ozbrojencami z PKK pokračovali. Roky konfliktu si na oboch stranách vyžiadali spolu vyše 40 000 životov. PKK dnes stále evidujú ako teroristickú organizáciu nielen Turci, ale aj Európska únia či Spojené štáty.

Hasiť ohne začiatkom nového milénia nebolo ľahké. K moci nastúpila ambiciózna strana dnešného prezidenta Spravodlivosť a rozvoj (AKP). Erdogan v tomto období a na začiatku svojej vlády povolil najväčšej tureckej menšine mnohé ústupky, napríklad vyučovanie kurdského jazyka, podporoval kultúru a tradície, dokonca povzbudzoval Kurdov zúčastňovať sa parlamentných volieb a poslať do nich zástupcov. Medzi menšinou sa tak stal pomerne obľúbeným, napriek tomu však integračné a ľudskoprávne snahy po celú dobu prežívali množstvo výziev. Od roku 2009 bolo uväznených tisíce kurdských aktivistov, právnikov, novinárov, študentov a politikov najmä pre podozrenia z terorizmu a spolupráce s PKK.

Vrcholom politických snáh o integráciu bol začiatok negociácií medzi Ankarou a PKK pred tromi rokmi, ktoré mali ustanoviť konečný mier medzi oboma stranami. No Erdoganove skutočné ambície vládnuť jednoliatej krajine aj za cenu ústupkov Kurdom boli otázne hlavne po júnových voľbách tohto roka.

Po krátkom prímerí sa napádanie partizánskych skupín opäť zintenzívnilo v lete, a to krátko po tom, ako si vládna AKP nedokázala v júlových voľbách zaistiť dostatočný počet hlasov a krajina sa ocitla v politickej nestabilite.

Okrem politiky sa situácia Ankare vymkla spod kontroly aj v častiach krajiny s väčšinovým kurdským obyvateľstvom. Zlomom, ktorý v rovnakom čase pozastavil mierové rokovania s PKK, bolo zavraždenie dvoch členov tureckej colnej stráže v meste Suruç. Za ním nasledoval masívny samovražedný útok príslušníkov Daesh, ktorý zabil desiatky kurdských civilistov. Práve v tom čase Kurdi v regióne hľadali pomoc a podporu pri rekonštrukcii severosýrskeho mesta Kobani. Turci, ale aj koalícia pod vedením Spojených štátov vtedy v napätí pozorovali, či sa Islamský štát dostane prakticky na dohľad z tureckej hranice, ale práve vďaka Kurdom sa tak nakoniec nestalo a Ankara i NATO si mohli vydýchnuť. Tak bol aspoň naoko predstavovaný postoj spojencov. Odpoveďou Ankary však boli nálety na kurdské pozície v Iraku aj v Turecku, označované ako odvetné za zabitie tureckých policajtov a uskutočňované pod zámienkou bombardovania teroristov z Islamského štátu.

Na politickej scéne to až do novembra vrelo. Najväčšiu stratu, ktorá v júni ohrozila opätovnú vládu AKP, vtedy zaznamenali v juhovýchodných oblastiach krajiny. Kurdská menšina stavila namiesto Erdoganovcov na stále populárnejšiu stranu HDP. Ľudovodemokratická strana, ktorá vznikla len v roku 2012, zmobilizovala nielen kurdskú, ale aj iné menšiny, vrátane náboženských či sexuálnych. Prekročením vysokej desaťpercentnej hranice prístupnosti do parlamentu sa HDP stala štvrtou parlamentnou stranou a počty kresiel značne ovplyvnili scénu. AKP nedokázala zostaviť vládu a opakované voľby sa mali uskutočniť v atmosfére ohrozovania teroristami z PKK aj z Daesh.

V novembrových opakovaných voľbách AKP presvedčila, že stabilita v krajine bez nej nie je možná a opäť aj po trinástich rokoch samovlády zostavila koncom mesiaca jednofarebnú vládu. Výsledky naznačujú, že pre pokoj v krajine vrátilo svoj hlas AKP aj obrovské množstvo Kurdov. V tom čase na chvíľu utíchli aj útoky kurdských ozbrojencov na juhovýchode krajiny. Mnohí tak polemizujú o tom, či teroristické bunky (alebo dokonca Daesh) nespolupracovali s vládou v snahe vyvolať vlnu paniky a zaistiť strane jednofarebnú vládu.

Kurdi v Sýrii (Západný Kurdistan)

Rovnako ako v Turecku sú Kurdi najpočetnejšou menšinou aj v Sýrii. Pred občianskou vojnou predstavovali asi 13 percent sýrskeho obyvateľstva. A hoci prohibícia kurdskej kultúry nedosahovala v Sýrii také rozmery ako v Turecku či Iraku, ich autonómnu oblasť Damask oficiálne nikdy neuznal.

Obdobou kurdskej skupiny PKK pôsobiacej v Turecku je v regióne sýrskeho Kurdistanu (Rojava) od roku 2004 YPG (Ľudové ochranné jednotky). Ide o hlavné ozbrojené sily samosprávnej zložky severu krajiny, ktoré riadi Kurdský najvyšší výbor. Tento orgán vznikol pod patronátom irackých Kurdov a prezidenta samosprávnej oblasti v Iraku Masúda Barzáního (viac nižšie v časti Irak). YPG, sformované práve v Iraku, ktorých členská základňa sa odhaduje na 50 000, boli pôvodne poskytnuté na ochranu Kurdov v Sýrii ešte v roku 2011. Dnes sú títo vojaci jednými z najväčších postrachov militantov z Daesh.

Stranu demokratickej únie (PYD), ktorá je súčasťou samosprávnej vlády Rojavy, považuje turecký prezident za predĺženú ruku tureckej PKK. Salih Muslim, vedúca osobnosť PYD, však tvrdí, že „medzi stranami neexistuje operačná linka, no je jasné, že oba tábory sú si ideologicky blízke“. Turecké podozrenia o ideologickej spriaznenosti Kurdov z rôznych krajín priškrtili všetky druhy podpory, ktoré mohli teoreticky prichádzať sýrskym Kurdom zo severu.

V súčasnosti sú Kurdi v Rojave na pokraji humanitárnej krízy, odrezaní od dodávok z väčšiny svetových strán. Ekonomické ambície irackých Kurdov, geopolitické kalkulácie v Turecku a militantná kombinácia islamizmu a neonacionalizmu v rebelmi kontrolovanej Sýrii ako hlavné faktory sa spojili a izolovali túto menšinu v Sýrii. Mnohé mestá prežívajú na dvoch hodinách elektrickej energie denne a aj napriek tomu, že možno ašpirujú na nezávislú, demokratickú a sekulárnu budúcnosť, mnohých zrejme nečaká žiadna pozitívna budúcnosť. Títo antiislamisti aj antibaasisti chcú v rámci novej Sýrie jednoznačne získať autonómnu oblasť. Antisekulárne sily Slobodnej sýrskej armády však považujú za porovnateľný druh prekážky v týchto ambíciách ako autoritatívny režim v Damasku. 

Kurdi v Iraku (Južný Kurdistan)

Historické utrpenie Kurdov v Iraku možno označiť – čo sa počtu obetí z ich radov týka – za najväčšie. Keď v sedemdesiatych rokoch rebelovali proti diktatúre Saddáma Husajna, podpora prichádzala zo strany Spojených štátov aj iránskeho šacha. Známa dohoda medzi Iránom a Irakom, ktorú zaranžoval Henry Kissinger, nakoniec vyniesla nové územie len Iránu a na Kurdov sa vtedy zabudlo – Američania zastavili tok dodávok a Saddám Husajn nechal popraviť takmer 180 000 rebelujúcich členov menšiny. „Zahraničná politika,“ povedal vtedy Kissinger, „by sa nemala mýliť s misionárskou prácou.“

Po prvej vojne v Zálive v roku 1991 sa Kurdom podarilo založiť autonómiu v severnej časti krajiny. Od americkej invázie v roku 2003 existuje ako kvázi suverénna entita s vlastným politickým systémom, ekonomickými záujmami i ozbrojenými silami. Barzáního vládna strana si drží pri tele sesterské strany v Sýrii aj v Iráne. Na rozdiel od tureckej PKK vidia spoločnú budúcnosť Kurdov omnoho konzervatívnejšie. Minister zahraničných vecí irackého Kurdistanu Falah Mustafa Bakír dokonca nedávno povedal, že vláda v irackom Kurdistane oceňuje spoluprácu so staronovou tureckou vládou: „Ak by to nebolo pre Turecko, kurdský región by nemohol vyvážať vlastnú ropu mimo hraníc.“ PDK má prozápadné cítenie orientované na obchod zakorenené v čistom kmeňovom rozložení irackých Kurdov, čo je jasné aj z priamych rodinných väzieb jej prominentných lídrov. PKK sa na druhej strane hlási k ľavicovým hodnotám zakoreneným vo fundamentálnych začiatkoch strany zo sedemdesiatych rokov.

Pešmerga (v preklade tí, ktorí bojujú so smrťou) sú ozbrojené sily autonómneho regiónu irackého Kurdistanu. Práve ich odhodlanosť bojovať s momentálne jednou z najvýraznejších teroristických skupín na svete – Daesh – urobila v poslednom období z bojovníkov Pešmergy priam hrdinov regiónu. Minister zahraničných vecí irackého Kurdistanu Falah Mustafa Bakír na nedávnej konferencii vo Viedni vystupoval veľmi sebavedomo, no žiadal väčšiu – najmä finančnú podporu zo zahraničia: „Chceme byť vašimi partnermi v boji proti ISIL,“ povedal predstaviteľom západných štátov. Podľa neho nedostali Kurdi v Iraku za svoje služby vo verejnom sektore, ale ani vojaci z Pešmergy zaplatené už od júna tohto roka a situácia sa nezlepšuje.

Kurdská autonómna oblasť v Iraku už dlhú dobu spolupracuje so zahraničnými investormi. Krajinu brázdia nové SUV, Exxon Mobile podpísal s vládou dohodu o ťažbe ropy, Američania, Francúzi aj iné krajiny už majú v zóne svoje konzuláty. Nebyť teroristickej hrozby, obe strany si ďalšiu spoluprácu vedia veľmi živo predstaviť. 

Samostatnosť zatiaľ v nedohľadne

Podporu Kurdom už teraz poskytujú v rôznych formách Spojené štáty aj Rusko. Skutočnej nezávislosti Kurdov sa v regióne najviac bojí Ankara, ktorá už niekoľkokrát varovala obe veľmoci a žiadala zastavenie dodávok zbraní. Premiér Davutoglu sa nechal počuť, že jeho krajina má dôkazy o tom, že spolupráca medzi PKK a PYD je viac ako živá. Po zostrelení ruského lietadla nad územím Turecka sa situácia ešte viac komplikuje najmä vo vzťahoch Ankary s Moskvou. Už dnes je jasné, že pre Rusov budú odporúčania Turecka nepodporovať v Sýrii niektorú zo strán asi také dôležité ako pre Kurdov smer, odkiaľ bude prúdiť ich munícia.

Je možné, že Kurdi budú pokračovať vo vytváraní svojich kvázi štátov v regióne bez toho, aby tlačili na suverénne a jednotné územie aj potom, ako bude Daesh porazený. Rétorika kurdských predstaviteľov, bojovníkov, ale aj bežných členov minority však naznačuje niečo iné: snaha o nezávislosť a vlastné územie z častí Iraku a Sýrie stále postupuje do popredia. Vnútorná nejednotnosť Kurdov však smerovaniu nepomáha.

Spomínaný rozkol medzi PKK pôsobiacou v Turecku , ktorú Západ považuje za teroristov, a prozápadne orientovaných Kurdov v Iraku nie je v súčasnosti taká viditeľná ako v minulosti. Spoločný nepriateľ spája naoko aj ich. Ale keď príde na lámanie chleba, možno len polemizovať o tom, či bude dohoda o vytvorení štátu pre všetkých Kurdov možná. A v neposlednom rade či sa stretne aj s pochopením potenciálne víťazných strán. Podpora štátov NATO pre Turecko a Ruska pre al-Asada je dnes natoľko silná, že v blízkej budúcnosti môžu obe veľké strany zabudnúť, kto udržiaval frontovú líniu živú a nedovolil omnoho väčšie postupy ozbrojencom z Daesh. Večne bojujúci Kurdi tak nemusia byť v žiadnom z potenciálnych scenárov vývoja víťazmi."
  ["post_title"]=>
  string(29) "Budú Kurdi znovu podvedení?"
  ["post_excerpt"]=>
  string(702) "V prvej línii boja proti Islamskému štátu (Daesh) nie sú ani spojenecké jednotky, ani jednotky Ruska. V boji na zemi sú už mesiace najspoľahlivejší bojovníci najpočetnejšej menšiny na svete bez vlastného štátu. Kurdi dnes bojujú s odhodlaním a vierou, že tentokrát ich „mocnosti“ nakoniec nehodia pod vlak v snahe o vytvorenie vlastného štátu. Podpora žiadnej strany im nikdy nevyniesla vlastné územie a je možné, že to nebude inak ani v tomto desaťročí. Dostanú Kurdi za svoje „služby“ a dôveru, ktorú majú naoko u Spojených štátov aj Ruska, zaslúženú odmenu v podobe samostatnej krajiny? Mnohí v to veria. No dnes stále ide najmä o  prežitie. "
  ["post_status"]=>
  string(7) "publish"
  ["comment_status"]=>
  string(4) "open"
  ["ping_status"]=>
  string(4) "open"
  ["post_password"]=>
  string(0) ""
  ["post_name"]=>
  string(26) "budu-kurdi-znovu-podvedeni"
  ["to_ping"]=>
  string(0) ""
  ["pinged"]=>
  string(0) ""
  ["post_modified"]=>
  string(19) "2016-01-19 12:03:13"
  ["post_modified_gmt"]=>
  string(19) "2016-01-19 12:03:13"
  ["post_content_filtered"]=>
  string(0) ""
  ["post_parent"]=>
  int(0)
  ["guid"]=>
  string(44) "http://zahranicnapolitika.dennikn.sk/?p=1776"
  ["menu_order"]=>
  int(0)
  ["post_type"]=>
  string(4) "post"
  ["post_mime_type"]=>
  string(0) ""
  ["comment_count"]=>
  string(1) "0"
  ["filter"]=>
  string(3) "raw"
}
Foto: jan Sefti

Budú Kurdi znovu podvedení?

V prvej línii boja proti Islamskému štátu (Daesh) nie sú ani spojenecké jednotky, ani jednotky Ruska. V boji na zemi sú už mesiace najspoľahlivejší bojovníci najpočetnejšej menšiny na svete bez vlastného ...

object(WP_Post)#270 (24) {
  ["ID"]=>
  int(1760)
  ["post_author"]=>
  string(2) "84"
  ["post_date"]=>
  string(19) "2016-01-06 12:31:02"
  ["post_date_gmt"]=>
  string(19) "2016-01-06 12:31:02"
  ["post_content"]=>
  string(12970) "Revíziu Európskej susedskej politiky (ESP) v polovici novembra predstavila vysoká predstaviteľka pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku Federica Mogherini a komisár pre Európsku susedskú politiku a rokovania o rozšírení Johannes Hahn. Je výsledkom konzultačného procesu, ktorý pomerne inovatívnym a inkluzívnym spôsobom otvoril priestor pre názory partnerských krajín, členských štátov EÚ, mimovládnych organizácií aj individuálnych občanov.

Hlavnou líniou revízie je stabilizácia susedstva, ktorá momentálne predstavuje najnaliehavejšiu výzvu pre EÚ i samotné partnerské krajiny – nielen v oblasti bezpečnosti, ale aj ekonomického rozvoja či nelegálnej migrácie. Podobne ako v predchádzajúcej revízii z roku 2011, ktorá reagovala na udalosti arabskej jari, je aj aktuálny dokument skôr produktom reakčnej politiky EÚ na neočakávané krízy ako plnohodnotnou stratégiou. Prehodnotená ESP predstavuje realistickejší pohľad na možnosti a limity EÚ, pričom zdôrazňuje potrebu pochopiť ambície, hodnoty a záujmy partnerských krajín pre efektívnejšiu spoluprácu.

Narastajúci strategický význam susedných krajín pre EÚ naznačuje aj nepatrná zmena poradia v názve komisára zodpovedného za túto oblasť – namiesto komisára pre rozširovanie a ESP bol v rámci nastupujúcej Komisie v októbri 2014 ustanovený komisár pre ESP a rokovania o rozšírení. Spolu s vyhlásením predsedu EK Junckera o zastavení rozširovania Únie najbližších päť rokov to poukazuje na zvýšený záujem EÚ venovať sa akútnym zahraničnopolitickým prioritám, medzi ktoré krajiny Európskeho susedstva bezpochyby patria.

Napriek tomu, že jedna z otázok verejnej konzultácie smerovala aj na udržanie ESP v súčasnom formáte a geografickom zábere, revízia konštatuje zachovanie existujúcich doplňujúcich regionálnych zoskupení – Východného partnerstva a Stredomorskej únie, pričom ESP bude naďalej predstavovať strešnú politiku pre všetky partnerské krajiny.[1] EÚ však zároveň vzala do úvahy volanie po väčšej diferenciácii medzi krajinami ESP a zohľadnení ich osobitných potrieb a priorít. I keď diferenciácia bola od začiatku jedným zo základných princípov ESP, až v aktuálnej revízii sa jej venuje väčšia pozornosť a premieta sa do konkrétnych opatrení.

Popri väčšom dôraze na diferenciáciu dokument prináša niekoľko nových aspektov, ktoré budú formovať smerovanie ESP v najbližších 3 – 5 rokoch.

Reflexívnosť: možnosti a limity EÚ

Zásadnou črtou dokumentu je väčšia reflexívnosť voči pozícii a vplyvu EÚ v susedných krajinách a uznanie vlastných limitov pri riešení naliehavých výziev regiónu. Nepriamo tak reaguje na kritiku akademikov a politických činiteľov voči transformačnému potenciálu EÚ, ktorý, na rozdiel od úspešnej transformácie v kandidátskych krajinách strednej a východnej Európy v 90. rokoch, v susedných krajinách nepriniesol udržateľné zmeny. Kontext susedských krajín je diametrálne odlišný – EÚ neponúka víziu členstva pre krajiny, ktoré oň majú záujem, a mnohé krajiny sa s hodnotami EÚ nestotožňujú. Ich „štartovacia línia“ je oveľa ďalej ako v prípade kandidátskych krajín v 90. rokoch a pozitívny vývoj je obmedzený štrukturálnymi problémami slabého štátu, zamrznutými konfliktmi, obmedzenou suverenitou, vplyvom výrazných ekonomických a náboženských elít či externých aktérov.

Tieto výzvy nie sú nové, no v súvislosti s vyhrotením bezpečnostnej situácie na Ukrajine, v Sýrii a v Líbyi a jej dôsledkami pre EÚ dostávajú špecifické problémy partnerských štátov viac pozornosti – či je to ich geopolitická pozícia, potreba ekonomickej modernizácie, zamestnanosti, energetickej bezpečnosti a suverenity alebo hrozba terorizmu a radikalizácie.

Diferenciácia: nové typy vzťahov s partnermi

Odlišné požiadavky jednotlivých krajín, ako aj kritika rovnakého prístupu EÚ sa premietli aj do posilnenia princípu diferenciácie. Napriek tomu, že ESP je svojím dizajnom veľmi podobná politike rozširovania, potreby, záujmy a ambície susedných krajín sú celkom odlišné – kým niektoré krajiny preferujú najužšiu možnú integráciu s EÚ, iné krajiny ponuku hlbšej spolupráce odmietajú, či z geopolitických príčin nemôžu prijať. Preto revízia ESP konštatuje otvorenosť voči novým druhom vzťahov založených na spoločných záujmoch a špecifikách danej krajiny.

To sa týka predovšetkým väčšej flexibility v uzatváraní obchodných dohôd: kým EÚ bude naplno podporovať ekonomickú integráciu krajín, s ktorými podpísala „prehĺbenú a komplexnú dohodu o zóne voľného obchodu“ (DCFTA),[2] s krajinami, ktoré takýto model odmietli, bude hľadať „atraktívne a realistické alternatívy“ obchodnej spolupráce. EÚ tak kladie väčší dôraz na potreby a priority partnerských krajín, čo by malo viesť k posilneniu „spoločného vlastníctva“ politiky. Zároveň upúšťa od každoročného paušálneho hodnotenia partnerských krajín: hodnotenie bude individuálne, menej normatívne a vedené vo väčšej spolupráci a dialógu rovnocenných partnerov.

Diferenciácia, ktorá je logickým a vítaným krokom pre podstatne odlišné susedské štáty, má však aj svoje limity – akceptovanie rozdielnych ambícií partnerských štátov môže znamenať zúženie spolupráce na niekoľko prioritných oblastí, predovšetkým vzájomného obchodu (najmä v prípade krajín s energetickými zdrojmi ako Azerbajdžan či Alžírsko) na úkor zdôrazňovania hodnôt demokracie, dobrého vládnutia a ľudských práv ako kľúčových zásad zahraničnej politiky EÚ. Tento princíp by preto mal byť uplatňovaný v súlade s celkovými cieľmi ESP.

Stabilizácia: pragmatizmus vs hodnotová zahraničná politika

ESP je politikou s dlhodobou víziou „vytvoriť priestor prosperity a dobrého susedstva, ktorý je založený na hodnotách Únie a charakterizovaný blízkymi a mierovými vzťahmi založenými na spolupráci“ (článok 8 Zmluvy o Európskej únii). Revízia však v aktuálnom kontexte potvrdzuje potrebu riešiť najakútnejšiu výzvu, ktorou je stabilizácia susedstva. Európa doteraz necítila takú intenzívnu previazanosť so susednými krajinami ako v súčasnosti – vojna na Ukrajine a v Sýrii, narastajúca nestabilita a radikalizácia v krajinách južného susedstva, ako aj utečenecká vlna sú okolnosťami, ktoré sa dotýkajú každodenného života Európanov. Nutná stabilizácia sa netýka len otázky bezpečnosti, no rovnako chudoby, nerovnosti, bezprávia a korupcie, slabého sociálneho a ekonomického vývoja a nedostatku príležitostí najmä pre mladých ľudí. Hlavnými prostriedkami sú tri oblasti vzájomnej spolupráce, ktoré boli v procese konzultácie identifikované: ekonomický rozvoj, spolupráca v oblasti bezpečnosti, migrácia a mobilita. Bez zvýšenia finančných prostriedkov, ktoré nová ESP nepredpokladá, však bude realizácia ambicióznych a komplexných cieľov predovšetkým otázkou politickej vôle v partnerských krajinách.

V tomto kontexte dokument potvrdzuje význam externých aktérov (Rusko, krajiny Blízkeho východu, Turecko, krajiny Sahelu), avšak bez bližšie špecifikácie možnej spolupráce. Výraznejšie prepojenie s kľúčovými regionálnymi hráčmi mohlo byť silnou stránkou novej ESP, v tomto ohľade však zostáva opäť vágna. Tým oddeľuje ESP od ostatných oblastí zahraničnej politiky EÚ, predovšetkým od pripravovanej globálnej stratégie EÚ, ale aj regionálnej stratégie EÚ pre Sýriu a Irak či vzťahov s Ruskom.

Dôraz na stabilizáciu je očakávanou reakciou zo strany EÚ, no zároveň predstavuje zaujímavý kontrast s predchádzajúcou revíziou ESP z roku 2011, ktorá zdôrazňovala ako hlavnú prioritu „hlbokú demokraciu“ (deep democracy). Tento posun spolu s posilnením diferenciácie otvára dilemu stabilizácie verzus demokratizácie a vyvoláva otázky, aký postoj zaujme EÚ voči krajinám, ktoré sú stabilné práve vďaka vládnucim autoritárskym režimom, ako je to v prípade Bieloruska, Azerbajdžanu či Egypta? Väčšia stabilita neznamená automaticky aj väčšiu otvorenosť – demokratickejšiu vládu, či väčšiu individuálnu slobodu. Vzťah stability a otvorenosti má skôr tvar „krivky J“ – kým niektoré štáty sú stabilné, lebo sa vyznačujú otvoreným režimom, iné sú stabilné práve preto, lebo sú uzavreté. Pragmatickejší prístup EÚ s cieľom stabilizácie by nemal byť tromfom nad hodnotovou dimenziou zahraničnej politiky.

Dôležitosť komunikácie s občanmi

Popri akútnych témach bezpečnosti a stabilizácie by zrevidovaná ESP mala takisto venovať väčšiu pozornosť verejnej diplomacii EÚ – zamerať sa na viditeľnosť značky EÚ v rámci podporených projektov, no takisto zefektívniť komunikáciu o benefitoch reforiem pre občanov. Tento krok sa týka najmä Východného partnerstva, kde EÚ, ako aj reformní aktéri čelia mnohým dezinformáciám zo strany proruských médií.

Preto je od septembra 2015 aktívna skupina East StratCom Task Force, ktorej úlohou je komunikácia a objasňovanie európskych politík vo východnom susedstve, ako aj podpora slobody lokálnych médií. Potom, ako EÚ začiatkom roka 2014 publikovala správy vyvracajúce mýty o dôsledkoch asociačných dohôd s Ukrajinou, Moldavskom a Gruzínskom, East StratCom Task Force začala od novembra 2015 týždenne vydávať Disinformation review zameraný na korekciu dezinformácií a pozitívnu prezentáciu EÚ a jej politík vo východnom susedstve.

Tento krok je adekvátnou reflexiou na naštrbenie verejnej podpory voči EÚ i v krajinách, ktoré podpísali asociačnú dohodu. Ako ukazuje príklad Moldavska, v dôsledku nespokojnosti s proeurópskou vládou a takisto s ohľadom na alternatívnu ponuku Ruska na integráciu do Eurázijskej ekonomickej únie (EEÚ) podpora verejnosti pre EÚ klesla z 79 % v roku 2009 na 65 % v roku 2013, kým podpora EEÚ sa začína vyrovnávať podpore EÚ (40 % v. 44 % v roku 2013) (CEPI, 2014). Aj v aktuálne kritickej ekonomickej situácii na Ukrajine, ktorá v dôsledku podpísania asociačnej dohody čelí odvetným opatreniam zo strany Ruska a obmedzeniu vzájomného obchodu, je vysvetľovanie reforiem podporovaných EÚ dôležitou súčasťou náročného a dlhodobého reformného procesu.

***

EÚ má pred sebou úlohu efektívne riešiť široké spektrum výziev – od naliehavých bezpečnostných problémov až po zlepšenie svojho imidžu. Ak chce dosiahnuť udržateľné výsledky, nemala by sa pri stabilizácii zamerať len na rýchle hasenie problémov, ale na komplexnú analýzu situácie a potrieb susedných krajín v partnerskom dialógu, ktorý nebude ignorovať základné hodnoty slobody a demokracie.

[1] ESP momentálne zahŕňa 16 partnerských krajín – južnými partnermi ESP sú Alžírsko, Egypt, Izrael, Jordánsko, Libanon, Líbya, Maroko, Palestína, Sýria a Tunisko. Medzi východných partnerov patrí Arménsko, Azerbajdžan, Bielorusko, Gruzínsko, Moldavsko a Ukrajina.
[2] Krajiny, ktoré prijali asociačnú dohodu spolu s DCFTA sú Ukrajina, Gruzínsko, Moldavsko. Maroko a Tunisko sú momentálne v štádiu rokovaní o DCFTA.
" ["post_title"]=> string(28) "Nová susedská politika EÚ" ["post_excerpt"]=> string(580) "Popri dramatických udalostiach v krajinách európskeho susedstva priniesol rok 2015 aj opätovné prehodnotenie Európskej susedskej politiky. Revízia je nutnou reflexiou na zmenené prostredie a výzvy, ktoré destabilizujú krajiny v bezprostrednej blízkosti EÚ. Napriek tomu výsledný dokument neprináša revolučný obrat v zameraní politiky, zároveň však obsahuje niekoľko viac než kozmetických zmien: nová susedská politika bude pragmatickejšia, flexibilnejšia, sústredenejšia na menší počet prioritných oblastí a na záujmy partnerských krajín. " ["post_status"]=> string(7) "publish" ["comment_status"]=> string(4) "open" ["ping_status"]=> string(4) "open" ["post_password"]=> string(0) "" ["post_name"]=> string(25) "nova-susedska-politika-eu" ["to_ping"]=> string(0) "" ["pinged"]=> string(0) "" ["post_modified"]=> string(19) "2016-01-07 08:59:17" ["post_modified_gmt"]=> string(19) "2016-01-07 08:59:17" ["post_content_filtered"]=> string(0) "" ["post_parent"]=> int(0) ["guid"]=> string(44) "http://zahranicnapolitika.dennikn.sk/?p=1760" ["menu_order"]=> int(0) ["post_type"]=> string(4) "post" ["post_mime_type"]=> string(0) "" ["comment_count"]=> string(1) "0" ["filter"]=> string(3) "raw" }
Foto: Francois Walschaerts

Nová susedská politika EÚ

Popri dramatických udalostiach v krajinách európskeho susedstva priniesol rok 2015 aj opätovné prehodnotenie Európskej susedskej politiky. Revízia je nutnou reflexiou na zmenené prostredie a výzvy, ktoré destab...

object(WP_Post)#271 (24) {
  ["ID"]=>
  int(1786)
  ["post_author"]=>
  string(2) "85"
  ["post_date"]=>
  string(19) "2016-02-06 19:19:43"
  ["post_date_gmt"]=>
  string(19) "2016-02-06 19:19:43"
  ["post_content"]=>
  string(17583) "Katarína Krokosová, Natália Šubrtová

Samotný pojem „cyberspace“ si postupne začína nachádzať svoje miesto v slovníku medzinárodných vzťahov už na konci studenej vojny, avšak svoj boom zažíva až s nástupom nového, 21. storočia, keď dochádza k intenzívnemu rozmachu informačnej spoločnosti založenej na vedecko-technických výdobytkoch. Dôkazom naliehavosti tejto problematiky boli i odhalenia Edwarda Snowdena, ktoré rozprúdili širokú verejnú debatu o tom, čo vlastne pojem kybernetická bezpečnosť zahŕňa a ako sú štáty v skutočnosti chránené pred týmto pomerne novým druhom bezpečnostných hrozieb. Dnes sa kybernetický priestor stal novým prostredím, v ktorom sa odohráva politika a prepája svet. Takmer všetky vlády sveta sa snažia využívať nástroje, ktoré virtuálny priestor poskytuje. Americký prezident prostredníctvom svojho účtu na Twitteri bezprostredne komunikuje so svojimi nasledovateľmi, pričom okamžite dostáva spätnú väzbu. Na druhej strane, vzájomná prepojenosť a otvorenosť so sebou prináša množstvo ohrození, od krádeže identity cez zneužitie citlivých informácií až po ohrozenie prvkov kritickej infraštruktúry prostredníctvom infiltrácie. Prostriedky kybernetickej bezpečnosti (napr. hackerský útok) sú v porovnaní s tradičnými – vojenskými nástrojmi omnoho lacnejším prostriedkom na presadenie moci. Dôkazom toho môžu byť aj čoraz častejšie kybernetické útoky teroristických skupín, vďaka čomu vznikol i termín kyberterorizmus. Je nevyhnutné, aby boli štáty na tieto nové bezpečnostné trendy pripravené. Dnes je však možné tvrdiť, že každý štát sa na túto agendu pripravuje po svojom. Niektoré štáty investujú do tejto oblasti miliardy, iné jej do dnešného dňa neprikladajú zásadný význam. To podstatne narúša medzinárodnú bezpečnosť, pretože nedostatočná medzinárodnoprávna úprava vytvára živnú pôdu na nekalé aktivity v kybernetickom priestore. Slovenská republika je v tomto smere niekde na pomedzí, a to najmä vďaka tomu, že je súčasťou Európskej únie, ktorá sa touto problematikou zaoberá pomerne intenzívne, čo možno sledovať i v rámci súčasného diania, keď sú nové pravidlá kybernetickej bezpečnosti EÚ aktuálne v procese schvaľovania.1

Na porovnanie a demonštráciu toho, aký bol doposiaľ vývoj v oblasti kybernetickej bezpečnosti na Slovensku nedostatočný, sa úvodná časť tohto textu venuje stavu kybernetickej bezpečnosti v krajine tak trochu pre naše zemepisné šírky „exotickej“, a to Brazílii, ktorá absentuje v akýchkoľvek stredoeurópskych debatách o kybernetickej bezpečnosti, avšak bezpochyby dnes patrí k lídrom kybernetickej bezpečnosti vo svete. 

Brazílska lekcia z kybernetickej politiky 

Brazília je veľmi pozitívnym príkladom toho, že i napriek statusu rozvojovej krajiny a komplikovanej politickej a socio-ekonomickej situácii sa bezpečnostné otázky, vrátane tých kybernetických, považujú za vysoko prioritné. S nárastom jej medzinárodnopolitického postavenia a rastúcim globálnym geopolitickým vplyvom dochádza ku graduálnemu posilňovaniu jej kybernetickej infraštruktúry. Kľúčovými udalosťami, ktoré viedli k rozprúdeniu diskusií o schopnostiach rýchlo reagovať na digitálne hrozby a následne prijímať opatrenia na skvalitnenie národnej kybernetickej infraštruktúry, boli masívne občianske nepokoje z leta 20132, odhalenia Edwarda Snowdena či prípad zahraničného kybernetického útoku – vírusu/počítačového červa Stuxnet3.

Začiatky brazílskej kyberneticko-obrannej politiky datujeme približne od roku 1999, v čase modernizácie armády, ktorej súčasťou bolo aj skvalitnenie národnej spravodajskej služby. Nástup demokratického štátneho zriadenia a právneho štátu na prelome 80. a 90. rokov 20. storočia podnietil potrebu hĺbkovej reorganizácie a principiálneho odklonu spravodajskej služby od tradičného zámeru – odpočúvania a špionáže politickej opozície (takmer identická skúsenosť na Slovensku). Výsledkom bola konsolidácia prvej definície základných rámcových priorít v podobe Národnej politiky pre kybernetickú obranu.

Kľúčový zlom však prišiel až čase enormného nárastu útokov hackerov na brazílske webové stránky a internetové komunikačné siete (2008 – 2012) a uvedomenie si potenciálnej zraniteľnosti brazílskeho kyberpriestoru voči ako interným, tak aj externým hrozbám. Rapídny nárast hackerských útokov bol výsledkom na jednej strane slabej inštitucionálnej ochrany kybernetického priestoru a vzrastajúceho počtu aktívnych „nechránených“ užívateľov internetu; a na strane druhej reakciou na špecifické udalosti (napr. pri hlasovaní o kontroverzných návrhoch zákonov v kongrese), resp. pokusom o vydieranie verejných inštitúcií3. Výsledkom bola celospoločenská diskusia o potrebe prijatia strategického dokumentu o kybernetickej bezpečnosti a následné prijatie Národnej stratégie obrany (NSO) v roku 2008, ktorá po prvýkrát definuje kybernetickú bezpečnosť ako jednu z prioritných oblastí rozvoja. Spolu s Bielou knihou o smerovaní budúcich obranných priorít (2012) a Zelenou knihou o kybernetickej bezpečnosti (2010) tvoria tieto dokumenty základný legislatívny rámec brazílskeho kybernetického sektora. Slovensko síce v  čase prijatia brazílskej NSO malo už tri roky platnú vlastnú Bezpečnostnú stratégiu, avšak kybernetickej bezpečnosti sa nevenovala vôbec.

Brazília stavila na vojenský prístup ku kybernetickej bezpečnosti, čo do istej miery súviselo aj so širším úsilím o readaptáciu úlohy brazílskej armády v 21. storočí. Z politického hľadiska sa zrejme najvýznamnejším stal rámcový dokument z roku 2012 s názvom Kybernetická obranná politika, ktorý zakotvil princíp efektívneho využívania národného kybernetického priestoru, posilnil jeho obranné kapacity armádnymi zložkami; zadefinoval základné princípy kybernetickej bezpečnosti a zároveň poskytol akýsi manuál na vypracovanie osobitých právnych predpisov a noriem pre vojenský systém správy kybernetickej obrany. Slovensko obdobný dokument – Koncepcia kybernetickej bezpečnosti SR – prijalo až v tomto roku. Ďalšie kroky sa v Brazílii zamerali predovšetkým na rovinu praktickej implementácie, a to prostredníctvom zriadenia agentúry, ktorá centrálne zastrešila kybernetické obranné iniciatívy; čím v roku 2012 vzniklo Centrum pre kybernetickú obranu – CD-Ciber. Hlavnou úlohou centra je dnes nielen obrana vojenských informačných systémov, ale aj informačných systémov verejnej správy. K zriadeniu podobného centra komplexne zastrešujúceho kybernetickú bezpečnosť a obranu na Slovensku, paradoxne, zatiaľ nedošlo.

Novú dynamiku do brazílskej „cyber“ debaty priniesli odhalenia Edwarda Snowdena o kybernetickej špionáži USA (2013). Brazília bola jednou z mála krajín sveta, ktorej lídri (prezidentka Dilma Rousseffová, ale aj opoziční politici) ostro kritizovali praktiky USA a na politickej a diplomatickej úrovni došlo k strate vzájomnej dôvery a markantnému naštrbeniu bilaterálnych vzťahov5. Krajina deklarovala svoj záväzok zaviesť multilaterálne opatrenia (systém OSN) na vytvorenie medzinárodného občianskeho rámca na ochranu súkromia užívateľov internetu. Na národnej úrovni sa znovu otvorila diskusia k návrhu zákona z roku 2009 o civilnom rámci internetu (Marco Civil da Internet), ktorý býva často označovaný aj ako prvá „internetová ústava“. Marco Civil bol schválený brazílskym senátom v apríli 2014 s cieľom zabezpečiť garanciu občianskych práv a slobôd používateľov internetu v Brazílii. Ide o zákon, ktorý aplikáciou série právne záväzných princípov, bezpečnostných záruk, práv a povinností upravuje používanie internetu v Brazílii pre všetkých užívateľov siete; a zároveň vymedzuje sféru legitímneho pôsobenia štátnej moci v tejto oblasti.

Kybernetická (ne)bezpečnosť na Slovensku

Slovenská republika je pozadu, a to nielen v porovnaní s Brazíliou. „Kybernetická bezpečnosť na národnej strategickej úrovni ešte nie je vyriešená uceleným a konzistentným spôsobom.“6 Aj takto sa k problematike vyjadruje súčasne najaktuálnejší dokument v podmienkach Slovenska  – Koncepcia kybernetickej bezpečnosti SR. Na jednej strane na štátnej úrovni evidentne existuje vedomosť o tom, že začiatok 21. storočia priniesol so sebou zmenu v podobe nových výziev, akými sú i kybernetické hrozby, na druhej strane však z uvedeného možno vyvodiť, že Slovensko zastihol tento vývoj viac-menej nepripravené. Nie že by Slovensko nedisponovalo žiadnymi nástrojmi kybernetickej bezpečnosti, avšak v porovnaní s ostatnými krajinami je na tom podstatne horšie (nielen oproti Brazílii, ale aj  našim najbližším susedom). Česká republika napríklad vypracovala prvú 5-ročnú národnú stratégiu kybernetickej bezpečnosti a akčný plán už v roku 2011; a od roku 2011 je Národný bezpečnostný úrad ústredným štátnym orgánom pre kybernetickú bezpečnosť, plus od minulého roka platí v ČR samostatný zákon o kybernetickej bezpečnosti.

Na Slovensku sa dlho v tejto oblasti nerealizovali žiadne konkrétne kroky. K problematike sa pristupuje skôr nesystematicky, pričom netvorí pevnú súčasť národnej bezpečnosti. Dôkazom je i chaotický a neprehľadný legislatívny a inštitucionálny rámec, ktorý (ne)bol pre kybernetickú bezpečnosť doposiaľ ustanovený.

Za rámcový dokument bezpečnostnej politiky v SR by sa mala považovať Bezpečnostná stratégia SR, ktorá 27. septembra oslávila svoju desaťročnicu. Vzhľadom na jej vek a rýchlosť vedecko-technického pokroku ju dnes už nemožno považovať za aktuálnu. Ďalšie strategické dokumenty stojace za zmienku sú Národná stratégia pre informačnú bezpečnosť (2008) a na ňu nadväzujúci Akčný plán informačnej bezpečnosti (2010). Oba dokumenty reflektujú predovšetkým na vtedajšie požiadavky EÚ a stav, ktoré už dnes nemôžu byť smerodajné. Výsledkom aplikácie týchto dokumentov do praxe bolo vytvorenie vnútroštátneho vládneho tímu CSIRT-SK (2009), špecializovanej jednotky pre monitorovanie hrozieb, a systému včasného varovania, riešení bezpečnostných incidentov atď. Napriek realizácii pilotného projektu vzdelávania odbornej i laickej verejnosti7, ktorý po prvýkrát celoplošne šíril povedomie o problematike informačnej bezpečnosti, najzásadnejšie ciele (zefektívnenie riadenia a samostatný zákon) naďalej zostávajú nezrealizované.

Koncepcia kybernetickej bezpečnosti SR prijatá v júni 2014 je najaktuálnejším „kybernetickým“ legislatívnym dokumentom. Na ňu má do konca roka 2015 nadviazať ešte akčný plán a v budúcom roku aj návrh zákona o kybernetickej bezpečnosti. Koncepcia je do značnej miery realistická v konštatovaní, že súčasné kapacity a normy sú nepostačujúce a otázka kybernetickej obrany je na Slovensku poddimenzovaná, čo v skratke znamená nepripravenosť na kybernetické hrozby. Prínosom koncepcie bolo navrhnutie inštitucionálneho rámca prostredníctvom zriadenia rôznych nových orgánov, napr. Národnej autority kybernetickej bezpečnosti, Národnej jednotky pre riešenie incidentov atď.

Doteraz bolo neformálnym gestorom informačnej bezpečnosti neutajovaných informácií Ministerstvo financií SR, ktoré vystupovalo aj v pozícii gestora CSIRT-SK. V roku 2008 bola NBÚ SR pridelená národná autorita pre riadenie kybernetickej obrany, avšak tá bola chápaná výhradne v intenciách ochrany utajovaných skutočností. Takýto čiastočne nelogický krok bol napravený až v tomto roku, keď Koncepcia kybernetickej bezpečnosti SR určila NBÚ ako ústredný orgán štátnej správy pre kybernetickú bezpečnosť vo všeobecne platnom význame. Okrem komplexného legislatívneho zastrešenia pôsobí NBÚ aj ako kontaktný bod pre EÚ a NATO, zabezpečuje plnenie úloh vyplývajúcich z medzinárodnej spolupráce a riadi osobitné pracovisko – národnú jednotku pre riešenie incidentov CERT/CSIRT. Akčný plán na realizáciu prijatej koncepcie má byť vypracovaný úradom do konca roka. Zároveň by mal byť na jar budúceho roku predložený návrh zákona o kybernetickej bezpečnosti. Čo sa týka medzinárodnej spolupráce, ani tam nie je SR príliš iniciatívna, no zúčastňuje sa na kybernetických cvičeniach NATO, spolupracuje s Centrom výnimočnosti pre oblasť spoločnej kybernetickej obrany NATO v Taline a taktiež spolupracuje s európskou agentúrou ENISA a Centrom pre boj proti počítačovej kriminalite.

Svetlá budúcnosť? 

Zdá sa, že napriek dlhému obdobiu stagnácie a úpadku začína kybernetickej bezpečnosti aj na Slovensku svitať na lepšie časy. Prínosom bude predpokladané prijatie legislatívneho a metodického rámca, šírenie osvety a vzdelávania, podpora R&D a rozvoj spolupráce a partnerstva na národnej i medzinárodnej úrovni. Najdôležitejšou úlohou je prijať osobitný zákon, ktorý de iure zastreší problematiku kybernetickej bezpečnosti v SR. Nová legislatíva by mala priniesť zefektívnenie a zlepšenie stavu kybernetickej bezpečnosti na Slovensku, no len za predpokladu, že v praxi sa nepremietne do absurdného byrokratického aparátu fungujúceho na princípe „načo existuje papier, to je v poriadku“.

Na záver je nutné vysloviť nádej, že SR sa vyberie správnou cestou a začne nazerať na kybernetickú bezpečnosť ako na príležitosť presadiť sa vo svete medzinárodnej politiky. Kybernetický priestor je dnes totižto strategickou oblasťou tzv. „veľkej“ politiky. Ideálnym príkladom je aktuálna téma využívania šifrovej komunikácie na internete teroristami, ktorú sa dnes podujalo riešiť už i notoricky známe hackerské hnutie Anonymous. Slovensko má predpoklady na to, aby si podobne ako Estónsko či ČR (malé štáty) našlo svoje miesto za stolom svetovej bezpečnostnej komunity ako rešpektovaný významný hráč v oblasti kybernetickej bezpečnosti. Nemali by sme tento potenciál premárniť. Na to však bude potrebná participácia všetkých relevantných aktérov spoločenského života a aktívny prístup nielen k národným, ale aj ku globálnym kybernetickým otázkam. Zrkadlom snáh v oblasti kybernetickej bezpečnosti na Slovensku bude v krátkodobom horizonte najmä spôsob implementácie plánovaného nariadenia, resp. smernice EÚ v oblasti kyberbezpečnosti. Nasledujúcich cca 21 mesiacov (čas, ktorý EÚ vyhradila na prijatie potrebných vnútroštátnych opatrení od začiatku účinnosti smernice) teda ukáže, ako zodpovedne je Slovensko pripravené reagovať na nové bezpečnostné výzvy.

Autorky sú doktorandky na Katedre medzinárodných vzťahov a diplomacie Fakulty politických vied a medzinárodných vzťahov a Katedre bezpečnostných štúdií Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici.

1 http://www.consilium.europa.eu/sk/press/press-releases/2015/12/08-improve-cybersecurity/)

2 http://www.reuters.com/article/us-brazil-protests-idUSBRE95G15S20130618

3http://www.forbes.com/2010/10/06/iran-nuclear-computer-technology-security-stuxnet-worm.html

4Doposiaľ najväčšiemu hackerskému útoku čelila Brazília v júni v roku 2011, keď hackerská skupina LulzSecurity napadla a zrušila niekoľko vládnych webových stránok, vrátane federálneho vládneho portálu (brasil.gov.br) a webovej stránky prezidentského úradu (presidencia.gov.br). Hackeri taktiež zaútočili na webové stránky brazílskej štátnej ropnej spoločnosti Petrobras, federálnej polície a zároveň zverejnili osobné údaje prezidentky Rousseffovej a starostu São Paola Gilberta Kassaba.

5 Rousseffová zrušila plánovanú historickú bilaterálnu návštevu amerického prezidenta vo Washingtone a ostro vystúpila proti jeho administratíve na pôde VZ OSN.

6https://lt.justice.gov.sk/Attachment/Vlastn%C3%BD%20materi%C3%A1l_docx.pdf?instEID=1&attEID=75645&docEID=413095&matEID=7996&langEID=1&tStamp=20150218154455240

7 http://www.informatizacia.sk/ext_dok-narodny_system_vzdelavania_ib/9008c"
  ["post_title"]=>
  string(70) "Kybernetická bezpečnosť Slovenska: čaká nás svetlá budúcnosť?"
  ["post_excerpt"]=>
  string(272) "Kybernetická bezpečnosť patrí v poslednom období medzi najdiskutovanejšie bezpečnostné témy a v súčasnosti ju vnímame najmä v intenciách širšieho trendu rozširovania významu tradičných koncepcií medzinárodnej bezpečnosti o tzv. asymetrické hrozby. "
  ["post_status"]=>
  string(7) "publish"
  ["comment_status"]=>
  string(4) "open"
  ["ping_status"]=>
  string(4) "open"
  ["post_password"]=>
  string(0) ""
  ["post_name"]=>
  string(61) "kyberneticka-bezpecnost-slovenska-caka-nas-svetla-buducnost-2"
  ["to_ping"]=>
  string(0) ""
  ["pinged"]=>
  string(0) ""
  ["post_modified"]=>
  string(19) "2016-02-09 13:45:33"
  ["post_modified_gmt"]=>
  string(19) "2016-02-09 13:45:33"
  ["post_content_filtered"]=>
  string(0) ""
  ["post_parent"]=>
  int(0)
  ["guid"]=>
  string(44) "http://zahranicnapolitika.dennikn.sk/?p=1786"
  ["menu_order"]=>
  int(0)
  ["post_type"]=>
  string(4) "post"
  ["post_mime_type"]=>
  string(0) ""
  ["comment_count"]=>
  string(1) "0"
  ["filter"]=>
  string(3) "raw"
}
Foto: Perspecsys Photos

Kybernetická bezpečnosť Slovenska: čaká nás svetlá budúcnosť?

Kybernetická bezpečnosť patrí v poslednom období medzi najdiskutovanejšie bezpečnostné témy a v súčasnosti ju vnímame najmä v intenciách širšieho trendu rozširovania významu tradičných koncepcií medz...