Úspešný test antibalistickej rakety Arrow-3 interceptor

Možno výdavkami na obranu posilniť ekonomiku? Izraelská skúsenosť

„Aplikovanie vojenských technológií v civilnom sektore sa stáva najväčším zdrojom izraelského bohatstva.“ Benjamin Netanjahu, 1998 ...

(Ne)prekvapivé víťazstvo v prvom kole a nástup ďalšej iliberálnej demokracie – srbské prezidentské voľby 2017

Srbské prezidentské voľby vyhral 2.4. rozhodujúco v prvom kole premiér Vučić. Ihneď po ohlásení výsledkov v krajine však vypukli veľké demonštrácie "proti diktatúre", ktoré trvajú už týždne. Sledujeme v reálnom čase vzni...

Ivan Korčok: EÚ je stavba, ktorú treba dobudovať.

Rozhovor so štátnym tajomníkom Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí a splnomocnencom vlády SR pre predsedníctvo SR v Rade EÚ Ivanom Korčokom....

Fénixovo povstanie: bývalí členovia Strany regiónov alebo nová opozičná sila na Ukrajine

Začiatkom februára 2014 skolabovala Moskvou podporovaná vláda prezidenta Janukovyča. Skončila aj jeho Strana regiónov, ktorá viedla koalíciu v ukrajinskom parlamente. Po nespochybniteľných dôkazoch o príkazoch Janukovyč...

Ďalší muž na odstrel: Saakašviliho rezignácia a ukrajinský neporiadok

V máji 2015 obsadil prezident Petro Porošenko gruzínskeho prezidenta Michaela Saakašviliho do pozície gubernátora oblasti Odesa. Skôr, než sa vo februári 2015 stal Porošenkovým externým poradcom, žil Saakašvili v americk...

Najčítanejšie články

object(WP_Post)#439 (24) {
  ["ID"]=>
  int(2472)
  ["post_author"]=>
  string(2) "91"
  ["post_date"]=>
  string(19) "2017-05-29 12:45:31"
  ["post_date_gmt"]=>
  string(19) "2017-05-29 12:45:31"
  ["post_content"]=>
  string(14413) "Na úvod otázky

Odpoveď na otázku, aký je dopad vojenských výdavkov na ekonomiku, býva obyčajne ambivalentná. Ekonomické analýzy väčšinou nachádzajú negatívny vplyv výdavkov na obranu na hospodársky rast, pretože tieto výdavky by sa dali alokovať do produktívnejších sektorov.

Slovíčko „väčšinou“ však uvedené tvrdenie ekonómov relativizuje, pretože novodobá história pozná aj výnimky, ktoré potvrdzujú pravidlo. Jednou z týchto výnimiek je Izrael. Zjednodušene by sa dalo povedať, že Izrael vďačí za svoje ekonomické úspechy trom faktorom: 1. kvalifikovanému ľudskému potenciálu, ktorý získal aj vďaka masovej imigrácii (najmä začiatkom 90. rokov z rozpadajúceho sa Sovietskeho zväzu), 2. americkej vojenskej a civilnej pomoci, a 3. dynamicky sa rozvíjajúcemu vojenskému priemyslu.

Preto je v čase diskusie o potrebe plnenia záväzkov SR v oblasti výdavkov na obranu zaujímavé zodpovedať tri otázky: 1. Ako sa Izraelu podarilo skĺbiť enormné zaťaženie ekonomiky výdavkami na obranu s výnimočným hospodárskym rastom? 2. Je možné (po abstrakcii izraelských špecifík) aplikovať vybrané izraelské skúsenosti na Slovensku? 3. Ak áno, ktoré a ako?

Ekonomický rast verzus zaťaženie rozpočtu zbrojením 

Príbeh izraelského ekonomického „zázraku“ je pomerne známy. Rozvojová krajina bez nerastných surovín a v permanentnom vojenskom konflikte so svojimi susedmi sa po šesťdesiatich rokoch svojej existencie začiatkom tejto dekády zaradila medzi najvyspelejšie štáty sveta.

Kým v päťdesiatych rokoch 20. storočia bol Izrael známy najmä exportom pomarančov jaffa, dnes je už krajina v povedomí skôr pod pseudonymom Start-up Nation. V roku 2010 bol Izrael prijatý za člena OECD a v ukazovateli HDP v parite kúpnej sily sa dlhodobo pohybuje na úrovni priemeru EÚ (t. j. nad 30 000 eur na obyvateľa).

Pozoruhodné sú aj viaceré špecifické ukazovatele. Izrael má napríklad viac ako 60 firiem kótovaných na burze NASDAQ (čo je viac ako Veľká Británia, Francúzsko a Nemecko spolu) a so 140 vedeckými pracovníkmi na 10 000 obyvateľov patrí Izraelu prvé miesto na svete.

Zároveň platí, že Izrael je vo výdavkoch na obranu (v pomere k HDP) dlhodobo v prvej svetovej desiatke. Celkový objem vojenských výdavkov sa pritom v priebehu posledných 20 rokov príliš nemení. Vzhľadom na rast HDP sa len znižuje podiel ekonomického zaťaženia. Kým v roku 2001 tvorili výdavky na obranu v objeme 14,2 mld. dolárov 8,4 % HDP, o desať rokov neskôr, v roku 2011, pri 15,2 mld. dolárov 6,9 % HDP.

V decembri minulého roka bol schválený čistý vojenský rozpočet (t. j. rozpočet, v ktorom nie  je započítaná pomoc USA) na rok 2017 vo výške 14,5 mld. dolárov. Pomer výdavkov na obranu k celkovým rozpočtovým výdavkom mierne klesá. V roku 2010 tvorili 23,2 %, v roku 2015 tvorili 20,4 % a v roku 2017 by výdavky na obranu mali predstavovať 19,3 % celkových rozpočtových výdavkov Izraela.

Napriek tomuto poklesu stále ide o výrazné rozpočtové zaťaženie, ktoré by na prvý pohľad malo tlačiť ekonomiku ku dnu. Efekt je však opačný. Ako prispieva obranný rozpočet k rastu izraelskej ekonomiky? Odpovede na túto otázku sú tri: 1. export špeciálu, 2. tvorba ľudských zdrojov, ale najmä 3. tzv. vojenský spin-off.
  1. faktor – export špeciálu
Izrael bol v 70. rokoch embargom mocností prinútený vyvíjať vlastné vojenské systémy a techniku. Vzhľadom na limitovaný domáci odbyt a snahu dosiahnuť efektívnosť výroby musel začať s hľadaním odbytísk v zahraničí. Podporu exportu prebrala sekcia ministerstva obrany SIBAT (Defense Cooperation Directorate), ktorá pomáha rovnako štátnym i súkromným firmám. V súčasnosti je 75 % izraelskej vojenskej produkcie určenej na export a Izrael sa dlhodobo umiestňuje v prvej svetovej desiatke exportérov zbraní s priemerným objemom 650 mld. dolárov ročne (priemer za roky 2012 – 2016). Obranný priemysel Izraela pritom tvorí približne 150 firiem, ktoré možno rozdeliť do troch kategórií: 1. veľké, štátne firmy, ako sú Rafael a IAI, 2. súkromné firmy strednej veľkosti, ktoré majú popri vojenskej výrobe aj rozsiahlu civilnú produkciu, a to najmä v oblasti telekomunikácií, a napokon 3. malé a stredné firmy, ktoré sa zameriavajú na úzky segment vojenskej výroby. Izrael exportuje prevažne sofistikovanú obrannú techniku postavenú na úspešnom vojenskom R&D. Export zbraní vo veľkej miere prispieva k rastu izraelskej ekonomiky.
  1. faktor – tvorba ľudských zdrojov
Výdavky na Izraelské ozbrojené sily (IDF) podporujú rast ekonomiky aj prostredníctvom druhého faktora, a tým je tvorba ľudských zdrojov. Izrael pochopil efektívnosť takejto investície už v osemdesiatych rokoch minulého storočia, keď štátna firma IAI začala vyvíjať stíhačku Lavi. Projekt skončil fiaskom a lietadlo nebolo nikdy dokončené. Zastavenie projektu však uvoľnilo stovky inžinierov so skúsenosťami s najmodernejšími technológiami pre izraelský civilný trh práce. Neúspešný projekt Lavi sa paradoxne považuje za historicky najvýraznejšiu injekciu pre izraelskej high-tech. Unikátna štruktúra IDF umožňuje rozvíjať znalosti a zručnosti vojakov povinnej základnej služby, ktoré sú využiteľné v civilnom živote. Najmä do elitných jednotiek 8100, 8200 či Talpiot vyberajú mladých Izraelčanov (po skončení strednej školy) so špecifickými predpokladmi a schopnosťami, ktoré ďalej rozvíjajú. Zameriavajú sa na vedu, výskum, inžinierske zručnosti, kybernetickú bezpečnosť a podobne. Jednotka 8200 je pritom najväčšou v rámci IDF a má niekoľko tisíc vojakov. Zameranie vojenskej jednotky je pre vojaka vstupenkou ku kvalitnému zamestnaniu. Často ide o referenciu dôležitejšiu ako meno ukončenej univerzity. Absolventi špeciálnych jednotiek sú často zakladateľmi úspešných tzv. start-upov a firiem kótovaných v NASDAQ. Start-up, v ktorom pôsobia absolventi jednotky Talpiot, má vysoký predpoklad získať investície v USA. Tímy vyvíjajúce vojenské technológie na nich často ďalej pracujú aj po ukončení vojenskej služby a  spoločne zakladajú firmy v oblasti civilnej výroby. Okrem odborných skúseností prispieva základná vojenská služba aj k efektívnemu tzv. networkingu. Summa summarum, investícia do ľudských zdrojov v armáde sa tak Izraelu niekoľkonásobne vracia v podobe dynamicky sa rozvíjajúceho high-tech priemyslu, ktorý je jedným z ťahúňov izraelskej ekonomiky.
  1. faktor – vojenský spin-off
Už v roku 1958 zriadila izraelská vláda pod ministerstvom obrany vojenskú zložku výskumu a vývoja (R&D). Útvar dostal názov Rafael Advance Defense System a postupne sa stal centrálnou bázou výskumu a vývoja izraelských bezpečnostných systémov. Následne sa k Rafael pridal IAI (Israel Aerospace Industry) zameraný na letecký výskum a protivzdušnú obranu. Hovorí sa, že Izrael vďačí za svoj vyspelý vojenský priemysel Charlesovi de Gaullovi. Výrazný boom izraelského vojenského výskumu a vývoja začal totiž po šesťdňovej vojne v roku 1967 po uvalení francúzskeho zbrojného embarga a reštrikcií ES a USA na dovoz sofistikovaných zbraní do Izraela. Keďže Egypt a Sýria pokračovali v nákupe zbraní zo Sovietskeho zväzu, Izrael bol nútený začať s vývojom vlastnej vojenskej techniky. Tak vznikol tank Meriva, stíhačka Kfir, systém protivzdušnej obrany, komunikačné satelity atď. Synergický efekt vojenského výskumu s high-tech civilnou výrobou bol pritom neprehliadnuteľný. Štátna firma Rafael začala simultánne navrhovať, vyvíjať a vyrábať široké spektrum technologicky vyspelých systémov s mimoriadnym komerčným úspechom. Pritom 10 % svojho zisku opätovne investovala do výskumu. Ešte podstatnejšie je, že firma Rafael rozbehla partnerstvo s civilným sektorom na spoločnom vývoji komerčných aplikácií založených na vyspelej vojenskej technológii, pričom si ponechala patentové právo na výrobky. V druhej polovici 80. rokov už uplatňovali tento prístup aj ďalšie zbrojárske firmy. Izraelské ministerstvo obrany sa totiž rozhodlo podporiť konverziu aj legislatívne a v roku 1984 iniciovalo R&D Encouragement Law, zákon, ktorý finančne zvýhodňoval (daňovými úľavami) zbrojárske firmy za komerčný spin-off. Inovácie a nové technológie začali prenikať z obranného sektora do civilnej výroby a tento trend pokračuje dodnes. Aktuálne sa najvýraznejšie prejavuje v oblasti kybernetickej bezpečnosti. Kybernetická bezpečnosť Izraela Investovanie štátu do výskumu a vývoja, ľudských zdrojov a obrany prinieslo „vedľajšie produkty“, ktoré bolo možné pred desiatkami rokov len ťažko predvídať. Príkladom je kybernetická bezpečnosť, kde Izrael využil všetky svoje vyššie uvedené komparatívne výhody. Zopár čísel na ilustráciu: Izrael má druhú najvyššiu koncentráciu firiem zameraných na kybernetickú bezpečnosť (po USA). Viac ako 11 % firiem zameraných na túto oblasť má pôvod a sídlo v Izraeli (na 3. mieste je Veľká Británia so 7 %) a na svetovom obchode s ochranou kybernetického priestoru sa tieto firmy podieľajú takmer desiatimi percentami. Investície do 365 izraelských firiem v oblasti kybernetickej bezpečnosti vzrástli v roku 2016 o 9 % a dosiahli sumu 581 miliónov dolárov. O tom, že ide o perspektívnu oblasť, hovorí fakt, že globálny trh kybernetickej bezpečnosti v roku 2016 predstavoval 122 mld. dolárov a do piatich rokov by mal stúpnuť na 200 mld.. Modelovým príkladom a vlajkovou loďou izraelského biznisu s kybernetickou bezpečnosťou je firma Check Point. Založil ju v roku 1993 Gil Swed po tom, ako ukončil pôsobenie v spomínanej elitnej jednotke IDF 8200. Firma Check Point vytvorila prvý produkt FireWall1, stala sa svetovým lídrom a v roku 1996 už bola kótovaná na burze NASDAQ. Dnes má Check Point sídliaci v Tel Avive celkovo viac ako 4000 zamestnancov. Vďaka firmám ako CheckPoint, Cyber Arck Software, Imperva, Theta Ray, Cyber Seal, BioCatch, Seculert, Votiro, Argus, SenseCy, Covertix, Indegy či Illusive Networks sa Izrael stal svetovou veľmocou v oblasti kybernetickej bezpečnosti s evidentným dopadom na ekonomiku krajiny. Špecifikum americkej pomoci To, že izraelský model nie je reprodukovateľný en bloc, vyplýva z dvoch hlavných špecifík. V prvom rade je krajina v permanentnom bezpečnostnom ohrození a konflikte na všetkých svojich hraniciach (vrátane ISIS na hraniciach s Egyptom a s výnimkou hranice s Jordánskom od podpísania mierovej dohody v roku 1994). Tento stav vytvára osobité mentálne nastavenie, verejnú mienku i atmosféru v krajine. Druhým špecifikom je americká vojenská pomoc. Izrael patrí k trom najväčším prijímateľom vojenskej pomoci USA (spolu s Egyptom a Pakistanom). Objem pomoci (cca 3 mld. dolárov ročne) tvorí priemerne 18 % izraelských výdavkov na zbrojenie. Navvyše podmienky pomoci sú pre Izrael do roku 2018 mimoriadne výhodné (nemá ich žiadny iný prijímateľ americkej pomoci), keď až štvrtinu prostriedkov môže Izrael využiť na domáce nákupy. Ide o výrazný ekonomický impulz pre vojensko-priemyselnú bázu Izraela. Koncom roku 2016 bol (s odchádzajúcou Obamovou administratívou) podpísaný nový balík pomoci na roky 2019 až 2028 v objeme 38 mld. dolárov (3,8 mld. dolárov ročne), avšak už bez zvýhodnených podmienok domáceho nákupu. Na druhej strane je však viac ako jedna desatina americkej vojenskej pomoci určená na vojenský výskum a vývoj. Inšpirácia pre Slovensko? Izrael je ojedinelým príkladom toho, že výdavky na obranu síce ekonomiku krajiny primárne zaťažujú, ale pri ich rozumnej alokácii jej môžu sekundárne pomôcť aj k rastu. Investícia do obrany Izraela sa vracia v podobe rastu exportu, vytvárania kvalifikovaných ľudských zdrojov či výskumu a vývoja nových technológií. Izraelský model financovania obrany vznikal v inej dobe, v iných geopolitických súvislostiach a za odlišných finančných podmienok. Slovensko (našťastie) nie je v stave akútneho vojenského ohrozenia, ale (žiaľ) nedisponuje ani masovým prílevom kvalifikovaných pracovných síl a finančnou injekciou, akú dostáva Izrael pravidelne od USA. Napriek tomu by izraelská skúsenosť mohla byť pre Slovensko nielen všeobecnou inšpiráciou, ale niektoré metódy a prístupy z Izraela dokonca priamo aplikovateľné  v slovenských podmienkach. Jedným z príkladov je spomínané vytvorenie elitných výskumných, vývojových a vzdelávacích útvarov v systéme IDF. Špecializované pracoviská zamerané na high-tech vo vojenskej oblasti sú atraktívnym lákadlom pre mladých ľudí a prvým predpokladom pre úspešný vojenský spin-off. Pre Slovensko je dôležitá aj úzka špecializácia na perspektívny sektor, napríklad kybernetickú bezpečnosť, ktorej trh sa bude v krátkom čase pohybovať rádovo v stovkách miliárd dolárov. Izrael je v poskytovaní svojich skúseností mimoriadne otvorený a mnohé krajiny túto ochotu aj aktívne využívajú (napríklad ČR). Počas tohtoročnej januárovej oficiálnej návštevy PPV SR Petra Pellegriniho a marcovej štátnej návštevy prezidenta SR Andreja Kisku v Izraeli sa stretla ponuka s dopytom a vytvorili sa predpoklady na konkrétnu spoluprácu." ["post_title"]=> string(71) "Možno výdavkami na obranu posilniť ekonomiku? Izraelská skúsenosť" ["post_excerpt"]=> string(147) "„Aplikovanie vojenských technológií v civilnom sektore sa stáva najväčším zdrojom izraelského bohatstva.“ Benjamin Netanjahu, 1998 " ["post_status"]=> string(7) "publish" ["comment_status"]=> string(4) "open" ["ping_status"]=> string(4) "open" ["post_password"]=> string(0) "" ["post_name"]=> string(64) "mozno-vydavkami-na-obranu-posilnit-ekonomiku-izraelska-skusenost" ["to_ping"]=> string(0) "" ["pinged"]=> string(0) "" ["post_modified"]=> string(19) "2017-05-30 10:45:49" ["post_modified_gmt"]=> string(19) "2017-05-30 10:45:49" ["post_content_filtered"]=> string(0) "" ["post_parent"]=> int(0) ["guid"]=> string(44) "http://zahranicnapolitika.dennikn.sk/?p=2472" ["menu_order"]=> int(0) ["post_type"]=> string(4) "post" ["post_mime_type"]=> string(0) "" ["comment_count"]=> string(1) "0" ["filter"]=> string(3) "raw" }
Úspešný test antibalistickej rakety Arrow-3 interceptor

Možno výdavkami na obranu posilniť ekonomiku? Izraelská skúsenosť

„Aplikovanie vojenských technológií v civilnom sektore sa stáva najväčším zdrojom izraelského bohatstva.“ Benjamin Netanjahu, 1998 ...

object(WP_Post)#438 (24) {
  ["ID"]=>
  int(2465)
  ["post_author"]=>
  string(2) "87"
  ["post_date"]=>
  string(19) "2017-05-01 10:30:48"
  ["post_date_gmt"]=>
  string(19) "2017-05-01 10:30:48"
  ["post_content"]=>
  string(20385) "Prezidentské voľby v Srbsku 2. apríla 2017 skončili už po prvom kole, v ktorom získal masívnu podporu doterajší premiér Aleksandar Vučić. Jeho víťazstvo rozhodne nebolo prekvapením. Predpovedali ho všetky relevantné predvolebné prieskumy. Všetky mu – vrátane toho posledného pred voľbami od agentúry NSPM – namerali vyše 50-percentnú podporu.

Napriek tomu je viac ako polovičný zisk hlasov vo všetkých 29 administratívnych obvodoch Srbska hneď v prvom kole proti ďalším desiatim kandidátom pôsobivý. Celkovo získal 55,02 % odovzdaných hlasov pri volebnej účasti 54,54 % oprávnených voličov.

Tento zisk však nie je iba víťazstvom získaným popularitou vybudovanou na spokojnosti s výkonom moci počas jeho úradovania v roli premiéra Srbska. Jeho podpora súvisí so zneužívaním moci a pretváraním srbského systému na nedemokraciu, aká sa v regióne celej východnej Európy rozrastá čoraz častejšie.

Príčiny rozhodného víťazstva

Príčiny jednoznačného víťazstva Aleksandara Vučića by sa v podstate dali zhrnúť do dvoch bodov: mimoriadna mobilizácia jeho podporovateľov a absencia súpera. Oba nevyhnutne súvisia s nedemokratickým použitím moci vládnuceho premiéra.

Totálna kontrola médií

Vučić má s potláčaním mediálnej slobody nemalé skúsenosti. V rokoch 1998 až 2000 bol ministrom informácií vo vláde Slobodana Miloševića. V tejto pozícii drvil opozíciu a nezávislé médiá. Bol strojcom tvrdého informačného zákona, na základe ktorého udelili srbské súdy v priebehu jedného roka (október 1998 až november 1999) pokuty neposlušným médiám v celkovej výške 20 miliónov dinárov (približne 1,7 milióna eur podľa vtedajšieho kurzu).

Hoci sa Vučić ku svojej minulosti v radikálne nacionalistickom hnutí nehlási, v oblasti mediálnej slobody v Srbsku sa zmenilo iba málo. Okrem ovládnutia štátnych a verejnoprávnych médií sa jeho vláde darí kontrolovať systémom patronáže a zastrašovania aj súkromný sektor.

Nezisková organizácia Sieť za výskum kriminality a korupcie zverejnila minulý rok rozsiahly článok dokazujúci, že premiér a jeho rodina vlastnia omnoho viac majetku než priznávajú. Následne sa tvár zodpovedného editora Stevana Dojčinovića začala objavovať na titulných stránkach populárnych bulvárnych plátkov. Jeden z najčítanejších – Informer, o ňom priniesol celú sériu článkov označujúcich ho napríklad za „sadomasochistického francúzskeho špióna“.

Správa Európskej komisie z roku 2016 konštatuje, že v otázkach slobody prejavu a médií nenastal žiadny progres. Problémom ostávajú časté a nevyšetrené prípady vyhrážania, násilia a zastrašovania novinárov, ale aj netransparentné vlastnícke štruktúry a zdroje financovania médií, ktoré píšu provládne.

Podobne kritizuje srbskú vládu aj správa Rady OSN pre ľudské práva. Verejní funkcionári podľa neho zastrašujú médiá a zužujú priestor na verejnú debatu zneužívaním prokuratúry a súdov voči žurnalistom. Upozorňuje aj na pretrvávajúci vplyv vlády na niektoré médiá.

Ovládanie médií znamená, že vládna moc má kontrolu nad tokom informácií k občanom, k voličom. Dokáže tak ovplyvniť ich správanie a voľbu. O sofistikovanosti Vučićovej administratívy pri využívaní takýchto taktík hovorí i to, že v tejto kampani sa zameral predovšetkým na televízie. Podľa prieskumov majú totiž najvyššiu dôležitosť pri šírení informácií, až po nich nasleduje internet a tlač.

[caption id="attachment_2466" align="aligncenter" width="520"] Z akých médií sa najčastejšie informujete? Zdroj: NSPM, Istraživanja javnog mnjenja, Srbija predsednički izbori (II) - 21–25. mart 2017.[/caption]

Najvýraznejšie, a zároveň najproblematickejšie je zneužitie verejnoprávnych médií. Srbská mimovládna organizácia Centrum pre elektronické médiá a komunikáciudáta Novosadskej žurnalistickej vysokej školy ukazujú, že Vučić mal zabezpečenú absolútnu dominanciu vo všetkých národných televíziách celé mesiace pred voľbami.

[caption id="attachment_2467" align="aligncenter" width="830"] Pomer priestoru, ktorý dostali v centrálnom spravodajstve TV staníc s celoštátnym vysielaním Srbská progresívna strana (modrá), iné vládne strany (oranžová) a opozičné strany (zelená). Zdroj: Novosadska Novinarska Škola, Izbori 2017, monitoring medija[/caption]

O jednoznačnej tendenčnosti médií v Srbsku hovorí aj to, ako pokrývajú protesty prebiehajúce v súčasnosti. Tie sa strhli prakticky ihneď po ohlásení výsledkov volieb a z Belehradu sa rozšírili aj do Nového Sadu, Niša a Kragujevca. V týchto mestách sa aj týždne po voľbách denne schádzajú tisícky ľudí. Ďalšie protesty, kde sa účasť pohybuje v stovkách, sa odohrávajú v rade menších miest.

Jednou z hlavných požiadaviek protestujúcich bola od začiatku protestov rezignácia manažmentu RTS (Rádio a televízia Srbska). Žiadne verejnoprávne médiá však protesty vôbec nepokrývali a prvýkrát sa v správach objavili až 8 dní po ich vypuknutí. Súkromné denníky ako Informer a Telegraf o nich písali od začiatku. Ich články  konšpirovali o tom, kto je ich skutočným organizátorom (opozičný kandidát, bývalý ombudsman Janković, prípadne Soros.) a nepravdivo tvrdili, že protestujúci sa chystajú vyvolať násilie a chaos (nič podobné sa dosiaľ nestalo).

Druhou témou bola veľkosť samotných protestov. Informer napríklad priniesol článok „Pravda o protestoch“, v ktorom zverejnil fotografiu zachytávajúcu sotva pár stoviek ľudí. To je v ostrom kontraste s odhadmi o takmer 80-tisíc v prvých dňoch protestov v Belehrade.

Podporu týmto prevažne študentským protestom postupne vyjadrili aj veľké srbské odborové organizácie. Ku požiadavkám sa pridali sociálne práva a práva pracujúcich. Na sviatok práce tak do Belehradských ulíc opäť vyšli tisíce protestujúcich.

Vysoká úroveň korupcie a patronáže

Patronáž je druh korupcie, keď vládna moc uprednostní človeka so „správnou“ straníckou príslušnosťou“, a ten zo svojej pozície „vybaví“ pre stranu veci, ktoré sú v jeho pôsobnosti. Príkladom môže byť situácia, keď strana a vláda uprednostní v dotáciách a prideľovaní financií „svojich“ starostov. Tí potom môžu pomôcť strane napríklad s mobilizáciou voličov.

Príkladom z týchto volieb je mesto Sombor. Jeho starostka v deň volieb verejne vyhlásila, že obyvatelia Somboru by mali ísť k urnám a voliť Aleksandara Vučića. Ak totiž Vučić dosiahne v meste dobrý výsledok, Sombor bude mať silnú pozíciu a štátni predstavitelia budú zaviazaní oplatiť mu túto „láskavosť“ a pomôcť mu s rozvojom.

Práve takýto druh korupcie zrejme hral v prezidentských voľbách významnú úlohu. Raša Nedeljkov z Centra pre transparenciu, výskum a zodpovednosť (CRTA) už pred voľbami upozorňoval na rôzne problémy. Štátni zamestnanci, ale dokonca aj zamestnanci firiem, ktoré obchodujú so štátom, museli pomáhať s kampaňou, s prípravou straníckych predvolebných zhromaždení či podporovať ich finančne.

Starostovia a lokálni šéfovia štátnych agentúr mali pred voľbami dodať zoznamy „zabezpečených“ voličov, ktorí budú určite voliť vládneho kandidáta. Mnohí z týchto ľudí zrejme boli nútení voliť Vučića a svojim nadriadeným dodať dôkaz o poslúchnutí „rozkazu“. Inak by sa na sociálnych sieťach nešírili návody pre týchto ľudí, ako to obísť – zakrúžkovať Vučića, odfotiť si lístok, následne Vučića preškrtnúť a zaznačiť iného kandidáta.

Objavili sa i obvinenia z volebných podvodov, napríklad video dvoch mužov hádžucich stovky falošných lístkov do volebnej urny. Autenticita tohto videa je však otázna. Rezonujú aj obvinenia, že volili tisíce mŕtvych duší a jednou z požiadaviek súčasných protestov je aj očistenie volebných registrov od mien ľudí, ktorí sú už po smrti.

Podmanená koalícia a roztrieštená opozícia

„Rozdeľ a panuj“ je častou taktikou, ktorú používajú nedemokratickí vládcovia na to, aby si zabezpečili dominantnú pozíciu aj bez príliš nápadného zakazovania konkurenčných strán.

Veľkým úspechom v predvolebnom boji bolo pre Vučića získanie podpory až ôsmich politických strán okrem svojej materskej Srbskej progresívnej strany (SNS). Významná bola najmä podpora Ivicu Dačića, predsedu vplyvnej Socialistickej strany (SPS), bývalej strany Slobodana Miloševića. Po posledných parlamentných voľbách ide o druhú najsilnejšiu stranu so ziskom takmer 11 % a v koalícii vládne spolu so SNS.

Vučić si dokázal pripútať aj rad ďalších menších parlamentných i mimoparlamentných strán. Podporila ho napríklad strana Jednotné Srbsko (JS), ktorá vo voľbách kandidovala spolu so SPS. SNS uzatvorila volebnú koalíciu s deviatimi menšími stranami, ktoré Vučića následne podporili aj v prezidentských voľbách.

Medzi podstatnejšie patria Sociálni demokrati Rasima Ljajića, z ktorého spravili ministra obchodu, turizmu a telekomunikácií, alebo Hnutie socialistov – odpadlíci Socialistickej strany SPS, ktorí nesúhlasili s proeurópskym a prozápadným smerovaním. Napriek tomu je ich predseda Aleksandar Vulin dnes ministrom práce v (zatiaľ oficiálne) proeurópskej koaličnej vláde. Vučićovi sa tak podarilo integrovať aj protizápadné a proruské sily.

Najvýznamnejšou však bola podpora doterajšieho prezidenta Tomislava Nikolića. Ten Srbskú progresívnu stranu zakladal, no po zvolení za prezidenta sa vzdal straníckej funkcie a vystupoval ako nezávislý. Populárny prezident mohol kandidovať i po druhý raz, začiatkom roka sa uchádzal aj o podporu SNS. Neskôr sa konflikt medzi ním a Vučićom kvôli kandidatúre vyostril a bolo možné, že Nikolić bude kandidovať ako silný nezávislý protikandidát. Nakoniec však prezident cúvol a premiéra podporil. Čo ho k tomu viedlo, zatiaľ nie je známe.

Vučić sa s takouto masívnou podporou stal de facto jediným silným kandidátom vo voľbách. Opozícia, vnútorne rozdelená a rozhádaná, nedokázala postaviť žiadneho spoločného kandidáta. Jej slabosť a roztrieštenosť demonštruje i to, že druhý sa vo voľbách nakoniec umiestnil nezávislý kandidát bez podpory akejkoľvek politickej strany, bývalý ombudsman Saša Janković. Na treťom mieste skončil taktiež nezávislý kandidát – komik Luka Maksimović, ktorý celú svoju kandidatúru poňal ako predstavenie a vystupoval v nej ako svoje alter ego Ljubiša Preletačević „Beli“ (srbsky biely) a zozbieral protestné hlasy. Až po ňom nasledovali kandidáti opozície.

Zahraničná podpora

Vučićovi sa podaril majstrovský kúsok v tom, že si získal podporu tak prozápadne orientovaných, ako i proruských voličov v Srbsku. Dokonca získal podporu nielen ruského prezidenta Vladimira Putina, ale i nemeckej kancelárky Angely Merkel. Tá svoju podporu nevyjadrila priamo, no s Vučićom sa pred voľbami stretla a interpretáciu srbských predstaviteľov o svojej podpore kandidatúry Vučića nepoprela. Predstavitelia EÚ vrátane predsedu EK Jeana-Clauda Junckera boli medzi prvými, ktorí mu gratulovali k víťazstvu.

Prvoradým cieľom a záujmom Západu a Európskej únie na západnom Balkáne je v súčasnosti stabilita. Srbsko a stabilná, silná vláda v ňom sú dôležité pre riešenie migračnej krízy. Stojí v centre tzv. balkánskej migračnej trasy a sem dnes smeruje aj väčšina vyhostených neúspešných žiadateľov o azyl. Preto kvalita demokracie ide bokom.

Predstava, že nedemokratický systém zabezpečí v dlhodobom horizonte väčšiu stabilitu než fungujúci demokratický systém je však mylná už len z toho dôvodu, že medzi fungujúcimi demokraciami spravidla nenastáva taká eskalácia napätia, akú dnes na Balkáne vidíme, napríklad v srbsko-kosovských vzťahoch. I eskalácia nacionalizmu a protikosovských emócií totiž Vučićovi mohla zabezpečiť lepšiu mobilizáciu voličov.

Navyše Európska únia je postavená na hodnotách demokracie, slobody a právneho štátu. Pre nedodržiavanie týchto princípov sa v nej vyostruje kritika Orbánovho Maďarska či Kaczynského Poľska. Ale srbský Vučićov režim sa im hravo vyrovná a podporovať ho je hrubým pokrytectvom.

Podpora Európskej únie je pre úspech akejkoľvek demokratickej alternatívy v Srbsku kľúčová. To chápe i Saša Janković, ktorý po voľbách v ktorých skončil druhý už oznámil vytvorenie novej politickej strany. Jedným z jeho prvých krokov, dokonca ešte pred založením strany, bola cesta do Bruselu. Tu sa stretol s viacerými predstaviteľmi Európskeho parlamentu aby ich presvedčil o tom, že v Srbsku „existuje alternatívna politická možnosť, ktorá skutočne verí v európske hodnoty ako je vláda zákona, rešpektovanie ľudských práv, rovnosť pred zákonom, sloboda médií a sociálna spravodlivosť.“

Nová „iliberálna demokracia“ v Európe?

Režim, aký Vučić upevňuje v Srbsku, nie je v zásade ničím novým. „Riadená demokracia“, ako tento systém nazývali v Rusku či stredoázijských republikách, sa vyznačuje slobodnými voľbami, ktoré však ani zďaleka nie sú férové.

Z Ruska bol tento systém už úspešne exportovaný do Maďarska, kde mu jeho predstaviteľ Viktor Orbán vymyslel nový názov – iliberálna demokracia. Ďalej sa šíri do Poľska, Turecka a do Srbska.

Kroky týchto nových diktátorov, tváriacich sa demokraticky na základe pochybnej legitimity získanej v neférových voľbách, sú si podobné a  na ich základe môžeme predpokladať nielen ďalší vývoj v Srbsku. Omnoho dôležitejším je poučenie pre demokracie, ktoré zatiaľ v regióne fungujú – vrátane Slovenska. Nie je ťažké identifikovať varovné znaky rodiacej sa autokracie.

V prvom rade ide o útok na médiá a snaha o ich ovládnutie. Nedemokratický režim nemôže strpieť, aby v jeho krajine fungovali zdroje informácií, ktoré oponujú jeho rétorike. Prvé prichádzajú na rad spravidla verejnoprávne médiá, ktoré možno ovplyvniť najjednoduchšie, pretože ich vlastní štát.

Nasleduje útok na súkromné médiá, ktoré môže ovplyvniť obmedzujúcou legislatívou. Tie, ktoré sa nepodrobia, bude delegitimizovať útokmi na ne – označovať ich za zahraničných agentov, protištátne živly, spochybňovať ich nezávislosť a objektívnosť. V krajnom prípade môže vďaka ovládnutiu celého štátneho aparátu dosiahnuť aj ich zrušenie.

Ďalším znakom je rozrastený systém štátnej korupcie a patronáže, vďaka ktorej vládnuca moc dokáže donútiť i súkromný sektor spolupracovať s ňou: podporovať stranu v kampani finančne, či dokonca ľudskými zdrojmi, zrušiť svoju podporu pre nepohodlné hnutia, strany či médiá. Inak by mali obchodníci problém nielen získavať štátne zákazky, ale i robiť akýkoľvek obchod v krajine, kde by im na päty šliapali všetky štátne agentúry od daniarov po hygienu.

Systém patronáže prerastá štátom na všetkých úrovniach. Za stranu lobujú u obyvateľstva starostovia, úradníci, predstavitelia silových zložiek. Pomáhajú strane v kampani a spolupracujú na očierňovaní neposlušnej opozície.

Nakoniec jedným z najdôležitejších krokov je dosiahnutie stavu „rozdelenia a panovania“. Niektoré strany si režim prisvojí a pripúta. Ostávajú v koalícii s vládnou mocou a zabezpečujú jej väčšiu legitimitu i podporu rôznorodejších skupín obyvateľstva. Na oplátku ostávajú pri zdrojoch financovania. Naopak, opozícia je rozdelená, neschopná spojiť sa a vytvoriť reálnu alternatívu.

Všetky tieto kroky spravidla idú súbežne s útokom na ústavný systém krajiny, ide najmä o znefunkčnenie či ovládnutie ústavného súdu – ak v krajine ešte funguje.

Na tieto prejavy, i keď zatiaľ v menšej miere než v Maďarsku či Srbsku, ale i na náznaky toho, že niektorí politici majú v úmysle podobné kroky realizovať i u nás, by sme mali byť veľmi citliví a v žiadnom prípade ich nepodceňovať. Inak sa v tejto nevyberanej spoločnosti môžeme ocitnúť i my."
  ["post_title"]=>
  string(121) "(Ne)prekvapivé víťazstvo v prvom kole a nástup ďalšej iliberálnej demokracie – srbské prezidentské voľby 2017"
  ["post_excerpt"]=>
  string(279) "Srbské prezidentské voľby vyhral 2.4. rozhodujúco v prvom kole premiér Vučić. Ihneď po ohlásení výsledkov v krajine však vypukli veľké demonštrácie "proti diktatúre", ktoré trvajú už týždne. Sledujeme v reálnom čase vznik ďalšej iliberálnej demokracie?"
  ["post_status"]=>
  string(7) "publish"
  ["comment_status"]=>
  string(4) "open"
  ["ping_status"]=>
  string(4) "open"
  ["post_password"]=>
  string(0) ""
  ["post_name"]=>
  string(105) "neprekvapive-vitazstvo-v-prvom-kole-a-nastup-dalsej-iliberalnej-demokracie-srbske-prezidentske-volby-2017"
  ["to_ping"]=>
  string(0) ""
  ["pinged"]=>
  string(0) ""
  ["post_modified"]=>
  string(19) "2017-05-17 13:50:40"
  ["post_modified_gmt"]=>
  string(19) "2017-05-17 13:50:40"
  ["post_content_filtered"]=>
  string(0) ""
  ["post_parent"]=>
  int(0)
  ["guid"]=>
  string(44) "http://zahranicnapolitika.dennikn.sk/?p=2465"
  ["menu_order"]=>
  int(0)
  ["post_type"]=>
  string(4) "post"
  ["post_mime_type"]=>
  string(0) ""
  ["comment_count"]=>
  string(1) "0"
  ["filter"]=>
  string(3) "raw"
}

(Ne)prekvapivé víťazstvo v prvom kole a nástup ďalšej iliberálnej demokracie – srbské prezidentské voľby 2017

Srbské prezidentské voľby vyhral 2.4. rozhodujúco v prvom kole premiér Vučić. Ihneď po ohlásení výsledkov v krajine však vypukli veľké demonštrácie "proti diktatúre", ktoré trvajú už týždne. Sleduje...