Nie je dynastia ako dynastia

Dynastia je rod moderných panovníkov. V Spojených štátoch sa tak označujú rody, ktoré splodili niekoľko generácií vplyvných podnikateľov alebo politikov. Rodina Bushovcov, Rooseveltovcov či Kennedyovcov je výborným príkl...

Foto: CreativeCommons/ Bill Holler

Česko zůstává euroskeptickou zemí. Euro tu ještě dlouho platit nebude

Nad Pražským hradem vlaje vlajka Evropské unie, prezident Miloš Zeman i premiér Bohuslav Sobotka sami sebe označují za proevropské politiky, hnutí ANO vicepremiéra a ministra financí Andreje Babiše je v Evropském parlame...

Foto: Shannon Ramos

Slovenská ropná diversifikace: z louže pod okap?

V únoru 2015 byla dokončena rekonstrukce ropovodního úseku ropovodu Adria zvaného Barátság I. mezi Tupou u Šahů a Tökölem u Százhalombatty. Kromě toho byly na území Maďarska modernizovány dvě čerpací stanice, čímž došlo ...

Foto: CreativeCommons/ Lazopoulos George

Eurasijská integrace, ideologie a iredenta

Vladimir Putin začal na počátku letošního roku plnit jeden ze svých hlavních předvolebních slibů z roku 2011. Snaží se napravit rozpad Sovětského svazu a jeho sféry vlivu vytvořením Eurasijské ekonomické unie mezi Arméni...

Foto: CreativeCommons/ Brice Blondel

Koniec večných prezidentov v Afrike?

Súčasný politický vývoj v subsaharskej Afrike je poznačený množiacimi sa protivládnymi protestmi – minuloročné novembrové protesty v Burkine Faso, januárové protesty v Konžskej demokratickej republike či súčasná veľká vl...

Najčítanejšie články

object(WP_Post)#208 (24) {
  ["ID"]=>
  int(1473)
  ["post_author"]=>
  string(2) "71"
  ["post_date"]=>
  string(19) "2015-06-25 12:39:32"
  ["post_date_gmt"]=>
  string(19) "2015-06-25 12:39:32"
  ["post_content"]=>
  string(17767) "O typických vlastnostiach obyvateľov Slovenska sa hovorí veľa, pozitívne aj skepticky. Sme spolok frflošov, ktorí susedom závidia aj dieru v stene, alebo národ pohostinných priateľov? Je typickou Slovenkou talentovaná vedkyňa, ktorá usilovne vyvíja najmodernejšie nanotechnológie, alebo skôr frustrovaná a svetovými jazykmi nedotknutá teta, mentálne zaodetá v tričku „Nevieme & Nemáme & Nedá sa & Nezáujem“? Presadzujeme sa doma aj v zahraničí svojou šikovnosťou, flexibilitou a poctivou prácou, alebo len rezignovane utekáme preč – veď iba blázon by tu zostával?

Pravdou je, že sme všetko z toho, a ešte mnoho ďalšieho. Slovensko a jeho obyvatelia sú pestrí. Máme krásne hory, vzácne minerálne pramene a úchvatné historické pamiatky, ale aj ošarpané hlavné stanice, cesty plné výmoľov a vyrúbané lesy v národných parkoch. Prinášame svetu cenné inovácie, sme angažovaní občania a produkujeme prvotriedne umenie, ale vieme aj kradnúť, korumpovať a kašľať na veci, ktoré sa nás bytostne netýkajú.

Je vôbec možné vymyslieť značku pre taký zložitý „produkt“? A má vlastne zmysel riešiť túto otázku popri tradičných výzvach, akými sú napr. situácia v zdravotníctve alebo v školstve?

Odpoveď znie: hoci to nie je jednoduché – áno. Tzv. „nation branding“, identifikovanie reálnych charakteristík a následné utváranie a manažovanie značky krajiny, je etablovanou teóriou aj praktickou disciplínou, ktorá neobišla ani Slovensko. Úlohou nation brandingu je pomôcť krajine pozitívne sa odlíšiť od konkurencie, a tým efektívnejšie napĺňať konkrétne záujmy štátu. Tými sú napr. zvýšenie počtu návštevníkov v cestovnom ruchu, prilákanie zahraničných investícií, podpora exportu do zahraničia, ale aj rozvoj spoločenskej diskusie o identite krajiny. V nasledovnom príspevku prinášam tri postrehy k tomu, ako sa nám v tejto oblasti darí a aká by nová „značka Slovensko“ mala byť.

Odbornosť a kontinuita

Notorickými problémami verejných politík u nás aj vo svete sú neznalosť a diskontinuita. Návrhy politických opatrení neraz formulujú ľudia, ktorí tému odborne neovládajú a len zhodou okolností rozhodujú o jej osude. Žiaľ, aj kvalitne pripravené politiky často doplatia na druhý nešvár – zmení sa vláda či vedenie dotknutého rezortu a fungujúce opatrenia zničia nesystémové zmeny alebo sú rovno zrušené a objavovanie kolesa začína odznovu.

Je zložité posúdiť, či práve tieto problémy spôsobili, že „značka Slovensko“ sa úspešne kreuje až teraz. Svoju úlohu určite zohral fakt, že v prvých rokoch existencie samostatnej SR si značné úsilie vyžiadali závažnejšie otázky – od základnej demokratizácie a transformácie až po medzinárodnú integráciu.

Dôraz na odbornosť a kontinuitu v posledných rokoch umožnil, aby sme dnes mali komplexnú, modernú značku Slovensko takpovediac na dosah.

Na projekte brandingu SR pracuje rezort diplomacie kontinuálne od roku 2009. Menili sa vlády, personálne obsadenie aj partneri, základné hodnoty a smerovanie projektu však vždy zostali zachované.

Rovnako dôležité je, že na projekte pracovali a stále pracujú ľudia, ktorí majú k téme odborne blízko. Akademici z univerzít, experti z oblasti reklamy, PR a médií, poprední grafickí dizajnéri, skúsení diplomati, odborníci na cestovný ruch, experti na investície aj úspešní ľudia z biznisu.

Konkrétne kroky

Zdravý rozum aj odborné knihy sa zhodujú, že na úvod je vhodné preskúmať terén – aktuálny stav vecí. Preto sa prvá z otázok, ktorú bolo potrebné pri tvorbe značky Slovensko zodpovedať, týkala analýzy statusu quo. Ako nás vidia ľudia v rôznych krajinách sveta? Akými poznatkami o Slovensku disponujú a aké emócie v nich naša krajina vzbudzuje? Až posúdenie silných a slabých stránok existujúceho obrazu umožňuje navrhnúť, či a ako je potrebné spraviť niečo na jeho zmenu.

Odpoveď na uvedené otázky poskytli tri štúdie. Prvou z nich bola interná analýza rezortu diplomacie, ktorá v roku 2009 skúmala hodnotenia prezentácie SR v zahraničí od kľúčových rezortov, štátnych agentúr a honorárnych konzulov SR vo svete. Druhú štúdiu poskytlo SR zapojenie v medzinárodnom prieskume The Anholt-GfK Roper Nation Brands Index, ktoré v roku 2011 financovala Slovenská agentúra pre cestovný ruch (SACR). Otázky týkajúce sa poznania Slovenska sa testovali na vzorke približne 20 000 ľudí v 20 rôznych referenčných krajinách sveta. Tretí diel skladačky doplnila štúdia domácich analytikov z univerzitného a mimovládneho prostredia, ktorí na prelome rokov 2011 a 2012 do hĺbky preskúmali názory o Slovensku u niekoľkých desiatok zahraničných mienkotvorných osobností.

Štúdie poskytli dôležité postrehy a v mnohých záveroch sa zhodovali. Problémom Slovenska sa neukázal zlý imidž ako skôr to, že obraz našej krajiny v predstavách svetovej verejnosti väčšinou úplne absentuje. To má však isté výhody: je jednoduchšie naplniť pozitívnym obsahom prázdnu množinu, ako prebíjať negatívne stereotypy, ktorých je Slovensko, našťastie, vo svetovom vnímaní poväčšine ušetrené. Naopak, kladne rezonovali hlasy o sile, ktorou disponuje slovenský príbeh postupnej zmeny k lepšiemu, vydretej vlastnými silami.

Druhým krokom bola analýza tzv. brandingových stratégií iných krajín, do ktorej sa okrem rezortu zapojili aj akademici z Univerzity Komenského. Vo svojej štúdii z roku 2012 sa zamerali na škandinávske krajiny, ktoré sú v pomyslenej súťaži o náklonnosť globálnej verejnosti nadmieru úspešné. Medzi ich odporúčania patrilo zamerať sa na identifikovanie a prezentáciu typických vlastností a vzorcov správania obyvateľstva krajiny v kontraste k starším prístupom, ktoré sa zameriavali skôr na „fyzické“ aspekty (národné jedlá, známe stavby či vrchy).

Nadväzujúce kroky sa už týkali konkrétneho návrhu prezentačnej identity Slovenska. Inak povedané, bolo potrebné sformulovať ucelený koncept atraktívneho príbehu krajiny, a následne dôkladne otestovať jeho dôveryhodnosť v očiach odborníkov aj slovenskej verejnosti. Slovami ministra Miroslava Lajčáka: „Úspešná môže byť len taká značka krajiny, s ktorou sa identifikujú jej občania.“

V roku 2012 bol verejne predstavený ideový koncept – materiál Slovensko, krajina s potenciálom, príbeh moderného Slovenska. V rámci neho autorky a autori pomenovali niekoľko príťažlivých vlastností nášho priestoru vzťahov, na ktorých navrhli vystavať prezentačnú identitu krajiny.

V rokoch 2013 až 2015 rezort diplomacie aj v spolupráci s členmi uvedeného tímu systematicky skúmal, ako vnímajú identifikované vlastnosti potenciálni užívatelia pripravovanej značky v oblastiach cestovného ruchu, médií, reklamy, PR, kreatívneho dizajnu, študenti a mladí profesionáli, zástupcovia kľúčových ministerstiev, štátnych agentúr SACR a SARIO, ale aj široká verejnosť.

Zvolených nástrojov bolo hneď niekoľko. Patrilo k nim cielené testovanie pomocou fokusových skupín, verejná diskusia prostredníctvom portálu www.brandingslovenska.com, ktorá o. i. vygenerovala stovky vyplnených štruktúrovaných dotazníkov, séria diskusií na slovenských univerzitách, blogy a stretnutia ministra Miroslava Lajčáka s predstaviteľmi médií, ale aj komplexný reprezentatívny prieskum verejnej mienky. Ten realizovala pre MZVaEZ SR Agentúra FOCUS vo februári 2015.

Dôležité vstupy priniesli aj ďalšie kroky. Konzultácie s renomovanými grafikmi, ktorí upozorňovali na moderné trendy a pripravili skúšobné skice možného vizuálneho stvárnenia značky Slovensko, analýzy zastupiteľských úradov, ale aj založenie platformy koordinujúcej aktivity jednotlivých rezortov a ďalších aktérov podieľajúcich sa na prezentácii SR v zahraničí. Práve medzirezortná spolupráca sa ukázala ako kľúčová pri hľadaní spoločných pozícií, ale aj financií potrebných na proces verejného obstarania (VO) novej značky.

V poslednej fáze bolo pripravené zadanie VO, v ktorom bolo potrebné prehľadne zakotviť hlavné poznatky z uplynulých rokov, naformulovať podmienky nedovoľujúce záujemcom o realizáciu značky Slovensko podliezať latku, a zostaviť odbornú porotu. Jej členovia pomôžu na jeseň 2015 vybrať najlepší zo súťažných návrhov.

Aká bude značka Slovensko?

K čomu všetka práca smerovala a aká bude značka Slovensko? Aké atribúty a vlastnosti Slovenska a jeho obyvateľov by mala reflektovať, čo bude jej obsahom a v akej forme sa materializuje?

Nosnými charakteristikami značky Slovensko sa má stať rôznorodosť, vynachádzavosť, vitalita a autentickosť. Práve pri nich sa našiel najsilnejší presah realizovaných odborných štúdií, expertných brainstormingov, domácich aj zahraničných hodnotení a vnímania verejnosti. Opis predmetu VO približuje uvedené charakteristiky nasledovne:

Rôznorodosť odkazuje na „bohatú rozmanitosť, ktorá je na Slovensku koncentrovaná na pomerne malom území“. Slovensko by sa malo prezentovať v súlade s touto charakteristikou ako krajina, ktorá „návštevníkovi ponúka množstvo rôznorodých zážitkov za krátky čas (...), ako krajina, v ktorej sa spája tradícia s modernosťou (...), ako krajina, ktorá ponúka rozmanitý potenciál pre investorov a podnikanie (...), ako krajina, ktorá je rozmanitá aj svojím historickým a kultúrnym dedičstvom a zložením obyvateľstva“.

Vynachádzavosť odkazuje na „množstvo vynálezov, úspešných podnikateľských nápadov a v zahraničí oceňovaných projektov pochádzajúcich zo Slovenska (...), na praktickú aj manuálnu zručnosť obyvateľov Slovenska, tak v domácom prostredí, ako aj v práci, na ich kreativitu a nebojácnosť samostatne prichádzať s riešeniami nečakaných výziev“.

Vitalita odkazuje na „životaschopnosť, aktívnosť a vitalitu obyvateľov Slovenska a na dynamicky sa meniace prostredie, ktoré ich obklopuje (...), na adaptabilnosť obyvateľov Slovenska na zmeny prostredia a nové výzvy, na ich schopnosť prispôsobiť sa a uspieť aj v zmenených podmienkach“.

Autentickosť odkazuje na „v istom ohľade stále neglobalizovaný spôsob života v SR, na istú mieru emocionality, priateľskosti, na spôsob života, ktorý ešte nie je na každom kroku spútaný reguláciou“. Táto charakteristika sa hlási ku Slovensku aj ako ku krajine s „bohatým kultúrnym dedičstvom a so svojimi vlastnými koreňmi, z ktorých vyrastá jeho súčasná, moderná podoba“.

Na základe uvedených charakteristík by mali účastníci súťaže pripraviť strešnú značku Slovensko, t. j. komplexný príbeh, hlavný slogan, vizuálnu identitu a logo krajiny, ako aj jej podrobnejšie rozpracovanie pre segmenty cestovného ruchu, exportu a zahraničných investícií, kultúry a športu.[1]

Súčasťou dodania bude fotobanka obsahujúca profesionálne fotografie určené pre zahraničnú prezentáciu SR, ako aj nový prezentačný spot o Slovensku pripravený na nasadenie v globálnych médiách a na internete.

Jednou z dôležitých súčastí plnenia by malo byť aj zjednotenie logotypov štátnej správy. V súčasnosti sa totiž slovenské ministerstvá prezentujú výrazne odlišnými logami a výsledný vizuálny efekt je neprehľadný. Jednotná vizuálna podoba ministerských logotypov by mala popri vyššej miere profesionality priniesť v budúcnosti aj úsporu finančných prostriedkov, pretože jednotlivé rezorty by viac nemali obstarávať rôznorodé logá podľa vlastnej ľubovôle.

Na úplnú predstavu: predpokladaná hodnota zákazky celého VO má výšku 250 000 eur bez DPH. Táto suma bola určená prieskumom trhu a v porovnaní s príkladmi zo zahraničia je možné hodnotiť ju ako triezvu. Áno, dalo by sa namiesto toho postaviť napríklad pár metrov diaľnic alebo kúpiť dôležitý prístroj do jednej nemocnice, podľa odborníkov je to však investícia, ktorá môže priniesť v budúcnosti mnohonásobnú návratnosť.

Komplexná značka krajiny by sa mala nasadzovať do praxe postupne v priebehu roka 2016. Cieľom je, aby všetky štátne subjekty prezentujúce Slovensko v zahraničí používali pri svojej činnosti previazané a synergicky sa podporujúce posolstvá, ktoré účinne podporí spoločná, atraktívna vizuálna identita. 

Namiesto záveru

Nová značka Slovenskú republiku, samozrejme, nespasí. Je len dielikom v skladačke, po ktorom odborníci dávno volali a  v mnohých krajinách je už samozrejmosťou. Je najvyšší čas, aby sa koncepčným a otvoreným spôsobom k jej získaniu výrazne priblížilo aj Slovensko.

Ak bude verejné obstarávanie úspešné, víťazný subjekt dodá výborný produkt, príslušné rezorty a štátne agentúry ho kvalitne implementujú vo svojej prezentačnej praxi a ľudia sa s ním stotožnia, značka Slovensko môže naozaj pomôcť pri zlepšovaní renomé našej krajiny v zahraničí.

Uvedené riešenie môže zároveň usporiť finančné prostriedky aj tým, že odstráni duplicity nesystémového obstarávania samostatných značiek jednotlivými aktérmi v budúcnosti.

Zásadné zlepšenie kvality života však vždy umožnia len rozumné vládne politiky a konkrétne kroky jednotlivcov. V nich môže branding pomôcť tým, že potiahne verejnú diskusiu v krajine pozitívnym spôsobom. Len vtedy bude naozaj úspešný a pomôže produkovať zdroje v podobe väčšieho počtu prichádzajúcich návštevníkov, vyššieho objemu zahraničných investícií, podpory domáceho exportu, kultúry a pod.

Keď máme naozaj predpoklady na to, aby sme boli vynachádzavými, vitálnymi a autentickými občanmi, ktorí pozitívne vnímajú rôznorodosť svojej krajiny, je len prospešné, aby tieto posolstvá čoraz výraznejšie figurovali vo verejnom priestore. Možno tak budú časom pribúdať aktívni a angažovaní ľudia, ktorí robia svoju prácu poctivo bez ohľadu na to, či sedia v laboratóriu, za dizajnérskym stolom alebo pasú ovce, obsluhujú v reštaurácii, prípadne zametajú ulice.

A naopak, ak chceme, aby zahraničie uverilo, že sme vynachádzavá, vitálna, autentická a rôznorodá krajina, jedinou cestou je, aby zvolený imidž sprevádzal aj reálny výkon vládnych politík, ktoré rozvoj uvedených charakteristík na Slovensku, u jeho obyvateľov, aj vo svete vhodne podporia.

[1] Vytvorená značka Slovenska musí byť spracovaná v podobe dizajn manuálu, ktorý priamo upraví jej aplikáciu na rôznych úradných tlačovinách, v multimediálnych aplikáciách, na orientačných systémoch a na propagačných/prezentačných predmetoch a materiáloch.
" ["post_title"]=> string(79) "Bačovia a grafické dizajnérky? Tri postrehy k tvorbe „značky Slovensko“" ["post_excerpt"]=> string(531) "Začiatkom júna 2015 Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR vyhlásilo verejné obstarávanie na obsahovú a vizuálnu identitu značky Slovensko. Tento krok je zavŕšením niekoľkoročného úsilia rezortu diplomacie, ktorého počiatky sa datujú do roku 2009. Ak všetko pôjde podľa plánov, už budúci rok bude mať SR profesionálne logo, výstižný slogan, komunikačné posolstvá a komplexný „vizuál“ pre potreby svojej prezentácie. Aký to má význam a ako celý proces prebiehal?" ["post_status"]=> string(7) "publish" ["comment_status"]=> string(4) "open" ["ping_status"]=> string(4) "open" ["post_password"]=> string(0) "" ["post_name"]=> string(68) "bacovia-a-graficke-dizajnerky-tri-postrehy-k-tvorbe-znacky-slovensko" ["to_ping"]=> string(0) "" ["pinged"]=> string(0) "" ["post_modified"]=> string(19) "2015-06-25 12:39:32" ["post_modified_gmt"]=> string(19) "2015-06-25 12:39:32" ["post_content_filtered"]=> string(0) "" ["post_parent"]=> int(0) ["guid"]=> string(44) "http://zahranicnapolitika.dennikn.sk/?p=1473" ["menu_order"]=> int(0) ["post_type"]=> string(4) "post" ["post_mime_type"]=> string(0) "" ["comment_count"]=> string(1) "0" ["filter"]=> string(3) "raw" }
Foto: CreativeCommons/ Ricky

Bačovia a grafické dizajnérky? Tri postrehy k tvorbe „značky Slovensko“

Začiatkom júna 2015 Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR vyhlásilo verejné obstarávanie na obsahovú a vizuálnu identitu značky Slovensko. Tento krok je zavŕšením niekoľkoročného...

object(WP_Post)#349 (24) {
  ["ID"]=>
  int(1243)
  ["post_author"]=>
  string(2) "65"
  ["post_date"]=>
  string(19) "2015-02-10 10:39:34"
  ["post_date_gmt"]=>
  string(19) "2015-02-10 10:39:34"
  ["post_content"]=>
  string(13627) "Dvanásť opatrení Číny 

Čína pretavila svoj záujem o strednú a východnú Európu do prijatia programu pre rozvoj vzťahov s týmito krajinami v apríli 2012 pod názvom Dvanásť opatrení. Prvých sedem sa sústredí na  oblasť ekonomiky, pričom Čína plánuje poskytnúť krajinám SVE úverový balíček vo výške 10 miliárd dolárov, prispieť do spoločného investičného fondu v objeme pol miliardy dolárov a podporiť aj vznik špeciálnych zón v každej krajine, kde by zvlášť intenzívne spolupracovali čínske a miestne firmy. Čína avizovala aj založenie pobočiek svojich bánk v regióne (a naopak), ako aj svoju účasť na budovaní infraštruktúry v tejto oblasti. Ostatné opatrenia sa vzťahujú na oblasť kultúry (organizácia fóra o spolupráci a stretnutia expertov), školstva (nové štipendiá pre študentov a vedcov, medziakademické výmeny), turizmu (zvýšenie počtu turistov prostredníctvom partnerstva medzi príslušnými organizáciami či nových priamych leteckých spojení), výskumu (každoročne investovať 2 milióny yuanov do medziakademických výmen) a mládeže (príprava fóra mladých lídrov).

Na napĺňanie tohto programu zriadila Čína v rámci svojho ministerstva zahraničných vecí osobitný sekretariát a lídri 16 krajín SVE, vrátane Slovenska, sa každoročne stretávajú s predstaviteľmi Číny na samitoch, ale aj na ministerských stretnutiach či biznis fórach.

Mäkká moc Číny

Tento nový prístup zahŕňa aj mimoriadne aktivity Číny v oblasti tzv. mäkkej moci (soft power). Už viac ako desať rokov je v Číne populárny koncept, ktorý zaviedol americký vedec Joseph Nye. Pre úspech zahraničnej politiky pokladá tento koncept za dôležitú atraktívnosť kultúry štátu, prestíž jeho inštitúcií a hodnôt. Krajina potom dokáže jednoduchšie ovplyvňovať ostatné štáty a ušetrí veľa zdrojov, ktoré by inak musela vydať na zabezpečenie sily (hard power), typicky prostredníctvom vojenských výdavkov.

Tak ako Joseph Nye zdôrazňoval potrebu budovať obe zložky moci, aj Čína každoročne zvyšuje svoje výdavky na obranu i na budovanie pozitívneho obrazu Číny vo svete. No kým nárast čínskych výdavkov na zbrojenie verejnosť v strednej a východnej Európe príliš nepociťuje, čínske aktivity v oblasti kultúry sú omnoho viditeľnejšie. Ako takmer v každej krajine SVE, aj na Slovensku bol založený Konfuciov inštitút, uskutočnili sa dva festivaly čínskeho filmu, ako aj početné vystúpenia čínskych kultúrnych telies, napríklad Čínskeho národného cirkusu alebo Čínskeho symfonického orchestra. Pri príležitosti konania olympijských hier v Pekingu zorganizovala Čína aj na Slovensku kampaň propagácie svojej kultúry pod názvom Zažiť Čínu v strednej Európe. Čína tiež zdvojnásobila počet štipendií pre slovenských študentov, ktorí by chceli študovať v ČĽR, a to ešte niekoľko rokov pred ohlásením Dvanástich opatrení. Ďalším príkladom aktivít v tejto oblasti je nedávne založenie pobočky čínskych novín Ouzhou shibao (Európsky denník) v Bratislave či rastúci počet správ, ktoré píšu novinári čínskej agentúry Xinhua priamo zo Slovenska.

Na Slovensku sa čínsky model, ktorý spája posilňovanie trhovej ekonomiky s autoritatívnym riadením, zatiaľ nestretáva s obdivom. No v susednom Maďarsku sa premiér Viktor Orbán vyjadruje o ňom pochvalne a Maďarsko by ho podľa Orbána malo nasledovať. Na druhej strane však všetky krajiny SVE, vrátane Slovenska, akceptovali ako dobrú platformu spolupráce Čínou navrhnutý mechanizmus každoročných stretnutí predsedov vlád a schôdzok na rôznych úrovniach. A to aj napriek chýbajúcej podpore inštitúcií EÚ, ktorým sa nepáči, že Čína rokuje samostatne iba s časťou členských štátov. Ak tento model prinesie pozitívne výsledky pre štáty SVE, získa u nich Čína kredit aj za budovanie efektívnych inštitúcií. 

Výsledky čínskej politiky a spolupráce s Čínou

Tri roky od vyhlásenia čínskeho programu a od prvého stretnutia premiérov využili krajiny najmä na posilnenie inštitucionálneho rámca spolupráce. Vzájomný obchod, ani investície dramaticky nenarástli: Slovensko exportuje do Číny stále len okolo 2 – 3 % objemu celkového vývozu a dovoz z Číny predstavuje asi 6 % celkového dovozu na Slovensko, podobne ako v iných krajinách Vyšehradskej štvorky. Čínske investície na Slovensku sú naďalej takmer nulové. Dokonca ani Maďarsko, známe enormnými aktivitami na zlepšenie vzťahov s Čínou, nepritiahlo významnejšieho nového investora z Číny; podobne je na tom Česká republika či Poľsko.

Krajiny strednej Európy neprofitujú z hospodárskych vzťahov s Čínou viac najmä preto, lebo Čína má záujem o veľké projekty, na ktoré žiada od partnerských krajín poskytnúť vládne záruky. Slovensko, ani jeho susedia takéto záruky v čase prebiehajúcej finančnej krízy nechcú poskytnúť, a preto Čína rozbieha aktivity predovšetkým v juhovýchodnej Európe, kde je väčšia núdza o zdroje a vlády sú ochotné dať Číne lepšie podmienky. Peking tak zafinancoval postavenie nového mosta v Belehrade a dohodnutá je aj výstavba železnice spájajúcej srbské a maďarské hlavné mesto. Aj preto sa dva z troch samitov Čína – SVE konali v Bukurešti a Belehrade.

Ani podstatné zlepšenie imidžu Číny v strednej a východnej Európe zatiaľ necítiť. Podľa výskumu Pew Research Center z roku 2013 obyvatelia Poľska a Českej republiky vnímajú omnoho pozitívnejšie USA ako Čínu. Kým 67 % obyvateľov Poľska a 58 % obyvateľov Česka vníma pozitívne USA, len 43 % Poliakov a 34 % Čechov tak vidí Čínu. Tým sa postoj obyvateľov Poľska a Českej republiky k Číne podobá skôr postojom obyvateľov západoeurópskych krajín ako názorom ľudí žijúcich v juhovýchodnej Ázii, napríklad v Malajzii či Indonézii, ktorí sú voči Číne pozitívne naladení. V prípade Poľska sa hodnotenie Číny dokonca mierne zhoršilo: v prieskume tej istej organizácie v roku 2010 hodnotilo Čínu kladne 46 % opýtaných a o rok neskôr 51 % respondentov.

Dávnejší prieskum Pew Research Center z roku 2007 zahrnul do svojho prieskumu aj Slovensko. Len mierne viac Slovákov (45 %) vtedy vnímalo Čínu pozitívne ako negatívne (43 %). Na Slovensku sa tak Čína tešila lepšiemu imidžu ako v susednom Poľsku a hlavne v Českej republike. Príčinou neveľmi lichotivého obrazu Číny v strednej Európe sú okrem autoritárskej povahy čínskeho režimu porušujúceho ľudské práva aj viaceré kontroverzné aktivity, ktoré podnikla Čína v strednej Európe i mimo nej. Príkladom je bitka, ktorú vyvolali stúpenci čínskeho prezidenta počas jeho návštevy Bratislavy, či zadržanie Tibeťanov žijúcich v Maďarsku, aby nenarušili prijatie čínskeho prezidenta v Budapešti. U odbornej verejnosti zase vyvolalo negatívne ohlasy správanie riaditeľky siete Konfuciových inštitútov, ktorá prikázala vytrhnúť stránky programu medzinárodnej konferencie, pretože obsahovali zmienku o taiwanských inštitúciách.

Chápanie pojmu „mäkká moc“ je totiž v Číne iné než jeho zaužívaná definícia v západných krajinách. Číňania hovoria o prepájaní sily a mäkkej moci, a tak pozitívny obraz Číny niekedy budujú aj silou, čo následne antagonizuje verejnosť v západnom svete, ktorého súčasťou je dnes aj stredná a východná Európa. 

Ako chápať čínsku politiku voči SVE

Oživený záujem Číny o strednú a východnú Európu je výsledkom čínskej zahraničnej politiky, ktorá je dnes profesionálnejšia a transparentnejšia ako v minulosti. O väčšej profesionalite svedčí napríklad to, že sa vedenie Číny pomerne úspešne snaží maximalizovať hospodársky rast v krajine, a hoci sú pre Čínu ekonomicky prioritnejšie iné regióny, aj obchod so SVE či investície v regióne k tomuto cieľu prispievajú. Prebytok finančných zdrojov, ktorý dnes ČĽR má, sa snaží čínska vláda pretransformovať do väčších projektov, kde je jej angažovanie opodstatnené a  môžu priniesť dostatočný zisk. Namiesto komunikácie s mnohými malými štátmi si Čína zvolila spôsob, ako naraz a efektívnejšie dohadovať veľké projekty. A keďže stále existujú obrovské ekonomické rozdiely medzi západom a východom Európskej únie, Čína si logicky rozdelila EÚ na dve časti. Okrem toho pozýva rokovať aj štáty, ktoré nie sú členmi EÚ, ale hospodársku spoluprácu osobitne potrebujú –Srbsko, Čierna Hora či Albánsko. Primárnym dôvodom politiky Číny teda nie je rozdrobovať Európsku úniu či stavať proti sebe členské štáty a Brusel, no môže to byť jej výsledkom. V tom prípade si štáty SVE musia ujasniť, ktoré spojenectvo je pre ne prvoradé, pričom racionálny pohľad velí, že je to spojenectvo s Úniou.

Vyššia transparentnosť zahraničnej politiky Číny spočíva vo zverejňovaní tzv. Bielych kníh, kde popisuje svoje zahranično-politické priority, či rámcových plánov, ako je spomínaných Dvanásť opatrení. Tento program pre strednú a východnú Európu pritom nie je prvý – už od roku 2006 existuje Osem opatrení pre rozvoj vzťahov Číny so štátmi Afriky. Čína začiatkom roka 2015 pripravila podobný materiál na prehĺbenie spolupráce aj s krajinami Latinskej Ameriky a s Karibskou oblasťou.

Tento regionálny prístup Číny je dnes, zdá sa, v akejsi testovacej prevádzke. Financie, ktoré chce Čína investovať do budovania vzťahov s jednotlivými regiónmi, sa napríklad nápadne podobajú: úverová linka pre strednú a východnú Európu, Afriku a rovnako aj pre Latinskú Ameriku a štáty Karibiku má výšku 10 miliárd dolárov. Čína tak zrejme skúša začať podobne v rôznych regiónoch a  následne prispôsobí opatrenia výsledkom.

Čo môže urobiť Slovensko

Slovensko dlhodobo deklaruje záujem rozvíjať vzťahy s Čínou s cieľom zvýšiť slovenský export a pritiahnuť čínske investície. Aj keď export do Číny v posledných desiatich rokoch nezanedbateľne rastie, nie je to výsledok opatrení slovenskej vlády, ale aktivít nadnárodných korporácií, najmä najväčšieho slovenského vývozcu do Číny  – firmy Volkswagen. Veľké čínske investície, ktoré štandardne sprevádza zastrešenie čínskou vládou, na Slovensku chýbajú. Je však chybou domnievať sa, že to zmení nadštandardne ústretový prístup slovenskej vlády voči Číne. Čína sa správa veľmi pragmaticky: krajiny musia ponúknuť veľký a ekonomicky výhodný projekt, inak sú dobré vzťahy len pozlátkou.

V tomto prípade sa ako zmysluplná javí poľská politika voči Číne. Čína si spomedzi krajín regiónu vybrala najskôr Poľsko za lídra: prvý samit predstaviteľov Číny a SVE sa uskutočnila vo Varšave v apríli 2012, kde Čína uzavrela s Poľskom strategické partnerstvo. Predstavitelia Poľska však dnes jasne deklarujú svoje priority v rámci Európskej únie, vrátane zdôrazňovania dôležitosti ochrany ľudských práv, aj sa často bilaterálne stretávajú s čínskymi lídrami. Poľská vláda zostáva otvorená projektom s Čínou aj napriek negatívnej skúsenosti s výstavbou diaľnic čínskymi firmami. Jedno zlyhanie predsa neznamená, že treba spoluprácu s čínskymi firmami a priori vylúčiť. Čínske projekty dnes síce Poľsko obchádzajú, ale môže to byť jednoducho preto, lebo Poľsku nevyhovujú čínske podmienky, čo, samozrejme, zatiaľ nahlas nezaznelo. Poľsko v súčasnosti čaká na príležitosť a podporuje rozvoj vzťahov s Čínou na iných úrovniach, najmä aktívnou prezentáciou svojej krajiny v Číne prostredníctvom početných kultúrnych podujatí, vzdelávania a vedy, ktoré sa každý mesiac uskutočnia v Číne, ako aj spoločnými aktivitami s Čínou v týchto oblastiach. Je to niekoľkonásobne viac v porovnaní s ktoroukoľvek krajinou Vyšehradskej štvorky.

Krajiny Vyšehradskej štvorky nedávno Číne navrhli, aby v rámci partnerstva Čína – SVE vznikla platforma Čína – V4. Čína sa však bráni rozdrobovať fórum, ktoré vzniklo práve na uľahčenie komunikácie medzi veľkou Čínou a šestnástimi malými krajinami SVE. Aj keď sú štáty V4 najrozvinutejšou časťou regiónu, kde Čína najviac investovala aj exportuje, fondy EÚ sú pre ne stále ľahšie dostupné ako čínske financie, ktoré treba vyvážiť štátnymi zárukami. Na spoločný projekt podpory ľudských práv či rozvoja demokracie v Číne, kde by krajiny Vyšehradskej štvorky mohli najlepšie využiť svoj potenciál, zatiaľ neexistuje odvaha a v troch zo štyroch z nich ani politická vôľa. Model Čína – SVE tak dnes úspešne pomáha Číne zatláčať ľudsko-právne otázky do úzadia, pretože Čína pre ne nevytvorila priestor a krajiny strednej a východnej Európy o nich nežiadajú diskutovať."
  ["post_title"]=>
  string(80) "Čína v strednej Európe: Prečo má Čína záujem o Slovensko a jeho susedov?"
  ["post_excerpt"]=>
  string(662) "V posledných rokoch možno pozorovať nebývalý záujem Čínskej ľudovej republiky (ČĽR) o krajiny strednej a východnej Európy (SVE). V deväťdesiatych rokoch mala Čína a postkomunistické štáty odlišné zahranično-politické priority a ich vzťahy boli dosť obmedzené: ČĽR sa starala predovšetkým o to, aby všetky štáty dodržiavali tzv. politiku jednej Číny. Prijatie desiatich krajín do Európskej únie v roku 2004 však oživilo záujem Číny o tento región. Prejavilo sa to napríklad zvýšeným počtom návštev vedúcich čínskych predstaviteľov, vrátane prvého prijatia čínskeho prezidenta na Slovensku v júni 2009."
  ["post_status"]=>
  string(7) "publish"
  ["comment_status"]=>
  string(4) "open"
  ["ping_status"]=>
  string(4) "open"
  ["post_password"]=>
  string(0) ""
  ["post_name"]=>
  string(70) "cina-v-strednej-europe-preco-ma-cina-zaujem-o-slovensko-a-jeho-susedov"
  ["to_ping"]=>
  string(0) ""
  ["pinged"]=>
  string(0) ""
  ["post_modified"]=>
  string(19) "2015-02-10 14:09:36"
  ["post_modified_gmt"]=>
  string(19) "2015-02-10 14:09:36"
  ["post_content_filtered"]=>
  string(0) ""
  ["post_parent"]=>
  int(0)
  ["guid"]=>
  string(40) "http://www.zahranicnapolitika.sk/?p=1243"
  ["menu_order"]=>
  int(0)
  ["post_type"]=>
  string(4) "post"
  ["post_mime_type"]=>
  string(0) ""
  ["comment_count"]=>
  string(1) "0"
  ["filter"]=>
  string(3) "raw"
}
Foto: CreativeCommons/APEC2013

Čína v strednej Európe: Prečo má Čína záujem o Slovensko a jeho susedov?

V posledných rokoch možno pozorovať nebývalý záujem Čínskej ľudovej republiky (ČĽR) o krajiny strednej a východnej Európy (SVE). V deväťdesiatych rokoch mala Čína a postkomunistické štáty odlišné za...

object(WP_Post)#352 (24) {
  ["ID"]=>
  int(1249)
  ["post_author"]=>
  string(2) "66"
  ["post_date"]=>
  string(19) "2015-02-11 13:25:06"
  ["post_date_gmt"]=>
  string(19) "2015-02-11 13:25:06"
  ["post_content"]=>
  string(31049) "Podľa posledných údajov UNHCR z polovice roka 2014 opustilo nútene svoje domovy v dôsledku prenasledovania, konfliktu, násilia, chudoby či porušovania ľudských práv 46,3 milióna ľudí. V porovnaní s koncom roka 2013 stúpol ich počet približne o 3,4 milióna. Pod mandátom Úradu vysokého komisára pre utečencov OSN bolo v období od januára do polovice roka 2014 evidovaných 13 miliónov samotných utečencov,[1] pričom v polovici roka 2013 ich bolo 11,1 milióna. V správe sa tiež uvádza, že počet utečencov v roku 2014 je najvyšší od roku 1996. UNHCR ponúka aj prehľad krajín, ktoré prijímajú najviac utečencov.[2] Nie je až také prekvapivé, že medzi prijímajúcimi krajinami vedú prevažne tie susediace s krajinami v konfliktoch. Rebríček vedie Libanon (1,1 milióna), Turecko (789 000), Jordánsko (645 600), Irak (220 400) a Egypt (138 100). Aj napriek tomu však predstavitelia Európskej únie prijímajú v posledných rokoch stále nové kontrolno-regulačné opatrenia, nariaďujú posilňovanie vonkajších hraníc Únie a nastoľujú diskurz, v ktorom títo ľudia predstavujú hrozbu pre krajiny Únie.

Jedným zo všeobecných mýtov reprodukovaných médiami a politickými predstaviteľmi je bezprecedentný nárast migrácie obyvateľstva zapríčineného globalizáciou sveta.  Profesor Hein de Haas vo svojej inauguračnej prednáške vysvetľuje: „Kým sa počet medzinárodných migrantov medzi rokmi 1960 a 2000 takmer zdvojnásobil, svetová populácia narástla v rovnakej miere. Relatívny počet migrácie tak ostal stabilný a medzinárodnými migrantmi sú teda menej ako tri percentá celkovej svetovej populácie. Zmenila sa povaha a smer migrácie. V minulých storočiach prevažne Európania emigrovali a kolonizovali teritóriá v zahraničí. Európa sa stala jednou z najatraktívnejších destinácií až po druhej svetovej vojne. Avšak najmä od konca studenej vojny politici vo zvýšenej vykresľujú miere migráciu ako všeobecnú hrozbu bezpečnosti a prosperity, a vytvárajú tak v súvislosti s migráciou paniku. Práve to prispieva k nepravdivej predstave o zvyšovaní migrácie.“ Podobných predstáv o imigrácii a cudzincoch sa vo verejnom diskurze objavuje oveľa viac.

Imigrácia vo verejnom diskurze

Počas 60. rokov 20. storočia mala imigrácia prevažne ekonomický charakter. Štáty migračné pohyby neregulovali, pretože imigranti boli vo väčšine európskych krajín vnímaní ako lacná a  flexibilná pracovná sila. Na konci 60. a v priebehu 70. rokov však imigrácia začala postupne prenikať do verejného diskurzu, a politika tak menila svoje smerovanie z voľnej neinvazívnej k reštriktívnejšej, ktorá definovala potrebu kontrolovať toky imigrantov v krajinách.

Príchodom 80. rokov sa pohľad na imigráciu opäť transformoval. Migranti už neboli vnímaní v kontexte sociálnych a ekonomických výhod či formovania integrovaného pracovného trhu. Imigrácia sa presunula z kategórie politicky nezaujímavých tém do kategórie politizovaných, a následne sekuritizovaných[3] javov.

Migrácia začala byť v Európe v 90. rokoch zároveň spájaná s terorizmom, aj keď islamské fundamentalistické hnutia boli v západnej Európe aktívne už omnoho skôr. Medzi verejnosťou a vládnymi predstaviteľmi však neboli vnímané ako hrozba. To sa zmenilo až na konci 70. rokov po úspechu islamskej revolúcie v Iráne, čo spôsobilo, že sa mnoho sekulárne orientovaných arabských štátov začalo cítiť ohrozených týmito hnutiami.[4] Nielen zmeny v arabskom svete, ale aj udalosti v Európe vyostrili a zradikalizovali vnímanie najmä moslimských cudzincov ako hrozbu.[5] Útoky z jedenásteho septembra 2001, a neskôr útoky v Madride a Londýne, mali zásadný vplyv na transformáciu už dlho trvajúceho napätia. Otázka imigrácie a integrácie imigrantov v krajinách západnej Európy sa stala bezpečnostnou záležitosťou.

Kontrolno-regulačné opatrenia v Únii

V priebehu vývoja Európskej únie došlo k niekoľkým kľúčovým momentom, ktoré výrazne prispeli k regulácii migrácie.[6] Jedným z nich bolo prijatie Schengenskej zmluvy v roku 1985, ktorá prispela k zrušeniu kontroly vnútorných hraníc Únie v roku 1995. Po uvoľnení vnútorných hraníc však došlo k posilneniu tých vonkajších, ktoré sú v súčasnosti zabezpečené najmodernejšími technológiami. Takáto kontrola je legitímna, pretože existujú priechody určené na prekračovanie hraníc. Za nezamýšľaný dôsledok takýchto opatrení môžeme považovať spájanie témy imigrácie a azylu s témami terorizmu, transnacionálneho zločinu a kontroly hraníc.[7] Často sa tak stáva, že informácie v novinách o prekročení východnej hranice na Slovensku sú prevažne správami o nelegálnej imigrácii alebo o pašeráctve. Všetky typy imigrantov sú vhodené do „jedného vreca“, a často tak dochádza k prepájaniu vyššie spomínaných tém súvisiacich s imigráciou.

Ďalším z dokumentov je Dublinská konvencia, ktorá zjednotila azylovú politiku Európskej únie a vytvorila regulovaný systém na podávanie žiadostí o poskytovanie azylu v členských krajinách.[8] Následne v roku 1992 Zmluva o Európskej únii zaviedla tretí pilier, ktorý zahŕňa oblasti justície a vnútorných záležitostí. Ten explicitne definoval migráciu ako predmet medzivládnej spolupráce s potrebou regulácie. Aj preto vznikla v roku 2004 Európska agentúra pre kontrolu vonkajších hraníc FRONTEX. Jej primárnym cieľom bolo zlepšenie integrovaného manažmentu vonkajších hraníc členských štátov Únie. Nasledujúcim krokom bolo zavedenie systému EURODAC[9] (v rámci agentúry FRONTEX), ktorý bol vytvorený na získavanie daktyloskopických údajov, a tým aj posilnenie spomínanej Dublinskej konvencie. Zavedenie jednotnej databázy údajov imigrantov pomohlo vyriešiť problémy s ich identifikáciou počas presunu cez členské krajiny. V decembri 2013 sa kontrolno-regulačný systém posunul ešte ďalej, keď členské štáty Únie spustili systém EUROSUR (European Surveillance System, teda Európsky systém hraničného dozoru).

Na rozdiel od iných nariadení, FRONTEX a jeho jednotlivé systémy boli schválené a prijaté celkom jednohlasne a bez búrlivejších diskusií. Medzi krajinami Únie vládne až prekvapivá zhoda v otázkach bezpečnosti, kontroly hraníc a regulácie imigrácie. Na druhej strane, prijímanie a implementácia týchto opatrení upútali pozornosť verejnosti a organizácií s ľudskoprávnou agendou.[10] Agentúra FRONTEX a jednotlivé systémy sú často vnímané ako niečo, čo narúša základné princípy Európskej únie, teda princípy demokracie, transparentnosti a zachovávania ľudských práv. Kritika sa týka porušovania medzinárodného práva, základných ľudských práv a ochrany migrantov, ako aj porušovania zásady nenavracania osôb do krajiny pôvodu. Ďalšou dimenziou kritiky je otázka zodpovednosti a transparentnosti.

Všetky aktivity FORNTEX by mali byť v súlade s princípom rešpektovania základných ľudských práv a povinnosťou ich medzinárodnej ochrany. Akcie pod hlavičkou FRONTEX sú však často označované za protiprávne a porušujúce tieto zásady. V posledných rokoch boli prijaté dohody a smernice, ktorých cieľom je vytvoriť aktívnu spoluprácu medzi FRONTEX a Agentúrou EÚ pre základné práva (FRA) či UNHCR. Tie umožňujú sledovať a hodnotiť dodržiavanie ľudských práv počas akcií a zásahov FRONTEX. Tieto dokumenty však ostávajú viac oficiálnymi dohodami, keďže správy FRA a UNHCR nepotvrdzujú aktívnu spoluprácu pri operáciach a hraničných kontrolách.

Na jednej strane priniesla európska integrácia uvoľnenie vnútorných hraníc, ale odpoveďou na strane druhej bolo posilnenie jej vonkajších hraníc. V súčasnosti je jednou z horúcich tém zvýšené množstvo utečencov prichádzajúcich do Európy cez Stredozemné more, najmä cez Taliansko, Maltu a Grécko.

Taliansko, Stredozemné more a imigrácia

Taliansko je vstupnou krajinou Európskej únie, ktorá je využívaná najväčším počtom utečencov. V roku 2014 prešlo jeho hranicami z mora 43 000 ľudí. Médiá, vlády, dokonca aj medzinárodné organizácie ponúkajú apokalyptické scenáre o záplave utečencov. Je pravdou, že čísla ľudí opúšťajúcich krajiny pôvodu a prichádzajúcich z Afriky nie sú nízke. Je tiež pravdou, že integračné systémy mnohých krajín, napríklad aj Slovenska, nemusia byť úplne flexibilné a pripravené na príchod väčšieho množstva imigrantov. Utečeneckým táborom chýbajú kapacity, personál, materiálne zabezpečenie a aj financovanie. V tomto bode by som opäť rada zdôraznila mýtizovaný pohľad na úroveň medzinárodnej migrácie, ktorý sa snažil vysvetliť Hein de Haas. Vyššie čísla prichádzajúcich utečencov by teda mohli naraziť na problém nie pre nedostatok miesta v krajinách, ale preto, lebo inštitúcie, politika a inkluzívny prístup nie sú dostatočne flexibilné, a niekedy ani prítomné.

Na začiatku októbra 2014 uplynul rok od tragédie pri ostrove Lampedusa, kde zahynulo približne 366 utečencov plaviacich sa z Afriky. Celkovo zahynulo v roku 2014 v Stredozemnom mori približne 3 000 ľudí. V dôsledku tejto udalosti ešte v októbri toho roku spustilo talianske ministerstvo vnútra spolu s námorníctvom operáciu Mare Nostrum[11]. Jej oficiálnym zámerom bolo predísť podobným tragédiám a zachrániť plaviacich sa utečencov ešte pred vstupom na územie krajiny. Operácia mala však nielen humanitárny, ale aj vojenský charakter; podieľalo sa na nej každý deň niekoľko stoviek vojakov a za rok na ňu talianske námorné loďstvo vynaložilo 114 miliónov eur. Aj napriek tomu, že vďaka programu talianskej vlády Mare Nostrum zachránili na mori zatiaľ vyše 100 000 ľudí[12], v dôsledku prísnych imigračných zákonov a bilaterálnych dohôd je väčšina z nich postupne navracaná do krajiny pôvodu, a to bez ohľadu na ich osobnú situáciu či situáciu práve v krajine pôvodu. Od roku 2009 až do roku 2014 platil v Taliansku zákon, podľa ktorého bola neregulárna migrácia oficiálne zločinom. Bolo tiež možné formovať občianske hliadky, ktoré mali za úlohu oznámiť úradom prítomnosť cudzinca bez dokladov v krajine. Učitelia, úradníci či zamestnávatelia mali dokonca povinnosť hlásiť takýchto ľudí polícii. V prípade neohlásenia hrozil trest odňatia slobody až na dobu troch rokov aj im. Je nutné podotknúť, že neregulárna migrácia nie je ekvivalentom nelegálnej migrácie. Do neregulárnej situácie sa môže dostať aj cudzinec s legálnym statusom, napríklad v prípade, ak mu vypršia víza, príde o dokumenty a podobne.

Zákony a opatrenia šli ešte ďalej a v roku 2008 Silvio Berlusconi a Muammar Kaddáfí podpísali dohodu, podľa ktorej boli utečenci automaticky navracaní do Líbye. Oficiálne tak bola zavedená takzvaná push-back prax, teda vracanie imigrantov späť na do krajín, z ktorých prichádzajú. Zo strany ľudskoprávnych aktivistov, medzinárodných organizácií a verejnosti zaznievali silné kritiky práve na takýto spôsob riešenia utečenectva v Stredozemnom mori. V prvom rade bolo zdôraznené, že push-back prax, ako aj nútené vyhostenie, a to aj v medzinárodných vodách, je proti Čl. 13 Všeobecnej deklarácie ľudských práv z roku 1948, ktorý hovorí, že „každý má právo na slobodu pohybu, na voľbu bydliska vo vnútri hraníc každého štátu“, a rovnako „každý má právo opustiť ktorúkoľvek krajinu, i svoju vlastnú, a vrátiť sa do svojej krajiny“. V nadväznosti na ľudské práva sú podobné dohody a opatrenia aj proti Ženevskej konvencii z roku 1951, pretože mnohí utečenci sú posielaní späť do krajín pôvodu namiesto toho, aby im bola ponúknutá ochrana. Ľudia tak v bezvýchodiskovej situácii riskujú aj stroskotanie na mori, čo implicitne znamená rozpor so zachovávaním ľudských práv. Preto môžu mať reštriktívne opatrenia mnohé nežiaduce negatívne následky. Nehovoriac o tom, že imigranti, vrátane utečencov, musia za nelegálne prekročenie hranice zaplatiť pokutu vo výške 5000 eur.

Aj Slovensko spoločne s Talianskom manažuje vonkajšiu hranicu Európskej únie. Tá slovenská je kratšia, bez vody, s výrazne menším počtom prechádzajúcich ľudí a ešte menším počtom prechádzajúcich utečencov. Vonkajšia hranica na východe Slovenska je dlhá 98 km a aj napriek nevýraznej dĺžke a počtu prichádzajúcich imigrantov je jej zabezpečenie mimoriadne. Technológie zavedené a využívané na východnej hranici sú oceňované a uznávané vládami a armádami mnohých krajín, aj samotnej EÚ.  Počet imigrantov v krajine nepresahuje 1,35 % celkového počtu obyvateľov, pričom štátnych príslušníkov tretích krajín je tu bezmála 27 000. Situácia so žiadosťami o udelenie azylu sa tiež výrazne líši. Kým v Taliansku bolo v roku 2014 podaných vyše 44 000 žiadostí o azyl, na Slovensku požiadalo o udelenie azylu v tom istom roku 194 osôb. Z nich bol azyl udelený trom ľuďom, zamietnutých bolo 136 žiadostí. Aj napriek tomu, že v porovnaní s minulosťou sa Slovensko častejšie stáva cieľovou krajinou, imigrácia občanov tretích krajín rastie iba veľmi pomaly. Najbežnejším imigrantom v krajine je stále muž v stredných rokoch z krajiny Európskej únie, ktorý na Slovensku pracuje. Miera imigrácie na Slovensko sa ani po vypuknutí krízy na Ukrajine nezvýšila tak, ako sa pôvodne očakávalo. Počet pobytov ukrajinských štátnych príslušníkov sa dokonca v porovnaní s rokom 2013 znížil zo 7 137 na 6 472. Mierne však stúpol počet Ukrajincov, ktorí hranicu prekročili nelegálne, a to zo 156 na 202. Celkovo však ukrajinská kríza nemala výrazný vplyv na imigráciu do krajiny.

Napriek nízkemu percentu cudzincov žijúcich na Slovensku výskum Medzinárodnej organizácie pre migráciu Postoje verejnosti k cudzincom a zahraničnej migrácii v Slovenskej republike, realizovaný v roku 2009, ukázal, že len 12,8 % respondentov deklarovalo nulovú skúsenosť s cudzincami. Z ľudí, ktorí skúsenosti s cudzincami mali, bolo 39,6 % respondentov s dobrými a iba 6,3 % respondentov s negatívnymi skúsenosťami.[13] Osobná skúsenosť významnou mierou vplýva na vnímanie kultúrne odlišných skupín. Častejšie stretávanie sa mladých ľudí s menšinami, teda aj tými novými[14], pozitívne vplýva na postoje k cudzincom.[15] Absencia osobných skúseností následne vedie k preberaniu stereotypných predstáv o členoch menšinových komunít, k strachu a mylným predstavám, z čoho môže vyplývať odmietnutie akceptácie cudzincov, dokonca aj neznášanlivosť voči nim. Aj napriek tomu, že na Slovensku ubúda počet žiadostí o azyl, v spoločnosti prevláda názor, že cudzinci, vrátane utečencov, prinášajú do krajiny choroby a zvyšujú kriminalitu. Podľa štúdie sa s tvrdením, že utečenci prinášajú rôzne choroby, stotožnilo 65,8 % respondentov, a k tvrdeniu, že utečenci prispievajú k zvyšovaniu kriminality na našom území, sa priklonilo 51,4 % opýtaných. Na takéto čísla a predstavy má vplyv nielen osobná skúsenosť či kultúrny kapitál, ale aj diskurz, aký sa v krajine o cudzincoch vedie.

Bludný kruh sekuritizácie migrácie

Sekuritizácia je definovaná ako proces, v ktorom sa z akejkoľvek témy stáva téma chápaná ako existenčná hrozba. Je dôležité povedať, že vytváranie takéhoto obrazu o rôznych témach či skupinách ľudí je výsledkom spoločenskej konštrukcie hrozby. Inými slovami, takáto hrozba nie je reálne existujúcou hrozbou, jav je vytvorený rôznymi obrazmi, istou rétorikou a diskurzom, aký vedú politickí predstavitelia a médiá.    Často sa takouto témou stávajú práve cudzinci. Politickí predstavitelia a médiá však majú na výber, akým spôsobom budú o cudzincoch informovať verejnosť. Reštriktívna migračná politika, uzatváranie hraníc a vykresľovanie migrantov ako hrozby majú mnohé negatívne dôsledky. Nedostatočná informovanosť a takto ladený diskurz tak vytvárajú strach z neznámeho a z neistoty. Prísne opatrenia legálneho vstupu do krajiny však priamo ovplyvňujú aj imigrantov samotných. V prvom rade, ak nie je dostatok legálnych spôsobov, ako sa dostať do krajiny, ľudia sú nútení využívať alternatívne spôsoby vstupu. To často ústi do využívania služieb prevádzačov, čo však môže byť mimoriadne nebezpečné a nákladné. Môže to viesť aj k organizovaným plavbám cez more tak, ako sa to v súčasnosti deje v Stredozemnom mori.

Sekuritizácia migrácie má však aj celospoločenský negatívny rozmer. Migrácia je v očiach verejnosti a politických predstaviteľov často považovaná za jeden z faktorov, ktoré oslabujú národnú tradíciu a spoločenskú homogenitu, či nebodaj ohrozujú národnú bezpečnosť. Aj preto sa vytvára negatívny obraz o cudzincoch v spoločnosti. Prísne či nedostatočné opatrenia však môžu spôsobovať problémy aj cudzincom, ktorí už v krajine sú (ak sa napríklad na cudzineckej polícii nevedia dohovoriť, nedostávajú dostatočné informácie o potrebných dokumentoch a postupoch, ak sa pre rôzne administratívne prekážky nemôžu zamestnať, ak nemajú k dispozícii jazykové kurzy, alebo ak musia celé dni zotrvávať v záchytných táboroch a podobne). Ľudia sa tak uzatvárajú do seba, nemajú kontakt s väčšinovým obyvateľstvom. To však narúša vzájomnú dôveru medzi týmito skupinami, spoločenskú súdržnosť a solidaritu. Strata súdržnej schopnosti spoločnosti vedie opätovne k vytváraniu obrazu hrozby, a teda k sekuritizácii, čím sa vytvára akýsi bludný kruh negatívnych dôsledkov vnímania cudzincov ako hrozby.

Záver

Migrácia sa v posledných desaťročiach stala často diskutovanou témou. Jednou z dimenzií diskusie je aj hrozba, ktorú imigranti predstavujú. V Európskej únii sa bezpečnostný diskurz odráža najmä v posilňovaní úlohy a kompetencií agentúry FRONTEX, ktorá v období pár rokov zaviedla Dublinskú konvenciu, EURODAC a EUROSUR. S každým opatrením je posilnenejšia vonkajšia hranica Únie a je možné získavať stále väčšiu kontrolu nad tým, kto hranicu prekračuje. Vnímanie cudzincov ako hrozby vedie k silnej forme politizácie migrácie, čo následne spája migráciu s otázkami bezpečnosti. Dominancia bezpečnostného diskurzu v modernej spoločnosti je viditeľná už aj v jej laickom diskurze. Je veľmi riskantné, ak reštriktívne kontrolno-regulačné opatrenia prevládajú na tými integračnými. V prípade Slovenska je kľúčovou témou napĺňanie Koncepcie integrácie cudzincov a samotnej integračnej politiky, ktorá bola v histórii samostatného Slovenska prijatá ako prvá iba v roku 2014. V systéme Slovenskej republiky je integrácia cudzincov oklieštená na malý počet pracovníkov Oddelenia migrácie a integrácie cudzincov Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny, Odbor migrácie a integrácie Ministerstva vnútra, a zopár úloh Migračného úradu, ktorý je však tiež v kompetencii Ministerstva vnútra. Preto je potrebné vynaložiť úsilie na vytvorenie dobrého, funkčného a flexibilného integračného systému, ktorý by bol schopný reagovať na potreby imigrantov a vytvoril by dobré podmienky pre aktívnu účasť týchto ľudí na fungovaní spoločnosti.

V prípade Talianska je situácia komplikovanejšia v dôsledku vyššieho počtu utečencov prichádzajúcich z krajín okolo Stredozemného mora. Žiadostí o udelenie azylu je veľa. Vďaka Dublinskej konvencii sa Taliansko stáva nielen vstupnou krajinou, ale aj krajinou zodpovednou za posúdenie a vybavenie žiadosti o azyl všetkých, ktorí prekročili hranice Talianska ako prvé. Jednou z ciest je práve akási spoločná zodpovednosť za týchto utečencov, za ich prijatie a vybavenie žiadostí o azyl. Krajiny ako Nemecko či Francúzsko už takýchto utečencov prijali, čo tiež pomohlo zabrániť návratom týchto ľudí do krajín pôvodu. K spoločnej zodpovednosti a prijímaniu utečencov by sa však malo prihlásiť viac krajín Únie.

Treba si uvedomiť, že o čo viac bude v politickom či verejnom dialógu negatívnych predstáv spojených s cudzincami ako hrozbou, o to menšia bude snaha o prijímanie integračných opatrení a vytváranie inkluzívnej spoločnosti. A naopak, o čo menej integrovaných imigrantov bude v krajine, o to viac bude narušená súdržnosť v spoločnosti. Sekuritizácia môže predstavovať nezamýšľaný dôsledok nenaplnenej integrácie cudzincov. Ostáva teda otázkou, či je neustále posilňovanie hraníc riešením súčasných migračných trendov a odpoveďou na počty ľudí utekajúcich z krajín. Riešenie to je, avšak nie veľmi šťastné a určite nie systémové.


[1]Ich množstvo je pravdepodobne vyššie. [2]Utečencom je podľa kritérií Ženevského dohovoru osoba, ktorá má opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, náboženských, národnostných, politických dôvodov alebo z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine. [3] Fenomén sekuritizácie sa do verejného a odborného diskurzu na Slovensku dostáva len veľmi pomaly. Termín sekuritizácia v súčasnej dobe nemá svoj doslovne preložený ekvivalent, ktorý by sa v slovenskej reči bežne používal. Aj napriek tomu, že pojem je plne prevzatý z anglického slova securitisation, odvodeného od slova security, ktoré podľa prvej z ponúkaných definícií výkladového slovníka predstavuje aktivity ochrany krajiny, budovy alebo človeka proti útoku, nebezpečenstvu a podobne (Oxford Advanced Learner’s Dictionary, 2005), je možné vysvetliť ho ako bezpečnostné rámcovanie tém. [4] Príkladom sú separatistické tendencie kurdského etnika, čo sa odzrkadlilo aj na kurdsko-tureckých vzťahoch v iných krajinách, najmä v Nemecku. V Nemecku sa teda „turecká otázka“ stala bezpečnostným problémom v dôsledku násilných stretov medzi Kurdmi a Turkami. [5] Kľúčovými momentmi boli roky 1988 a 1989, keď prepuklo viacero moslimských demonštrácií. Prvou takouto mobilizáciou bola reakcia na text britského spisovateľa indického pôvodu Salmana Rushdieho, ktorého smrť žiadal vo fatve iránsky ajatolláh Chomejní kvôli jeho Satanským veršom. [6]Smernica Rady z roku 1968 o odstránení prekážok pohybu a pobytu pracovníkov členských štátov a ich rodín v rámci spoločenstva jednoznačne rozlíšila medzi voľným pohybom osôb členských krajín a voľným pohybom osôb štátnych príslušníkov tretích krajín. [7] Bigo, D. (1996). Polices en réseaux: L’expérience européenne. Paris: Presses de Sciences Po. [8] Podľa nej je určený jeden konkrétny štát zodpovedný za posudzovanie žiadosti o azyl. [9] Ide o systém zberu, spracovávania, prenosu a porovnávania odtlačkov prstov žiadateľov o azyl a cudzincov, najmä tých, ktorí boli zadržaní pri prekračovaní hraníc. [10] Medzi takýmito organizáciami spomeniem napríklad Human Rights Watch, Amnesty International či Európsku rada pre utečencov a exilantov. [11] Mare Nostrum pochádza z latinského „naše more“ a pôvodne bolo pomenovaním pre Stredozemné more v čase Rímskej ríše. V 19. storočí počas zjednocovania Talianska prebrali toto pomenovanie talianski nacionalisti, ktorí boli presvedčení, že krajina je následníkom Rímskej ríše. Počas druhej svetovej vojny prevzal pomenovanie aj Benito Mussolini, ktorého cieľom bolo vytvoriť talianske impérium okolo Stredozemného mora. Mare Nostrum, teda Stredozemné more, sa malo stať „talianskym jazerom“. [12] Operácia Mare Nostrum bola k 1. novembru 2014 ukončená. [13] Vašečka, M. (2009). Postoje verejnosti k cudzincom a zahraničnej migrácii na Slovensku. Bratislava: Medzinárodná organizácia pre migráciu. [14] Nové menšiny sú označením menšín, ktoré sa v spoločnosti tvoria príchodom imigrantov. [15] Gallová Kriglerová E., Kadlečíková J., Lajčáková J. (2009). Migranti: Nový pohľad na staré problémy. Bratislava: Centrum pre výskum etnicity a kultúry.
" ["post_title"]=> string(43) "Bludný kruh vnímania cudzincov ako hrozby" ["post_excerpt"]=> string(417) "V spoločnosti vládne predstava o tom, že „vrece s imigrantmi sa čoraz viac trhá“, a hrozí tak záplava Európy. Z rôznych zdrojov sa k nám dostávajú informácie o bezprecedentných množstvách utečencov plaviacich sa cez Stredozemné more do Talianska a ďalej do Európy. S takouto rétorikou ide ruka v ruke predstava, že migrácia je hrozbou pre krajiny Únie a spoločnosť, ktorá v nich žije. " ["post_status"]=> string(7) "publish" ["comment_status"]=> string(4) "open" ["ping_status"]=> string(4) "open" ["post_password"]=> string(0) "" ["post_name"]=> string(41) "bludny-kruh-vnimania-cudzincov-ako-hrozby" ["to_ping"]=> string(0) "" ["pinged"]=> string(0) "" ["post_modified"]=> string(19) "2015-02-11 13:25:06" ["post_modified_gmt"]=> string(19) "2015-02-11 13:25:06" ["post_content_filtered"]=> string(0) "" ["post_parent"]=> int(0) ["guid"]=> string(40) "http://www.zahranicnapolitika.sk/?p=1249" ["menu_order"]=> int(0) ["post_type"]=> string(4) "post" ["post_mime_type"]=> string(0) "" ["comment_count"]=> string(1) "0" ["filter"]=> string(3) "raw" }
Foto: CreativeCommons/NoborderNetwork: Sara Prestianni

Bludný kruh vnímania cudzincov ako hrozby

V spoločnosti vládne predstava o tom, že „vrece s imigrantmi sa čoraz viac trhá“, a hrozí tak záplava Európy. Z rôznych zdrojov sa k nám dostávajú informácie o bezprecedentných množstvách utečencov p...